I. ÚS 20/1997 - iSpis

I. ÚS 20/1997 18.3.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/fc5e5c7e-e7a6-4f31-9b25-e631f4b0bfde/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20prijat%C3%AD%20I.%20%C3%9AS%2020_97.pdf SLOVENSKÁ REPUBLIKA I. ÚS 20/97

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 1997 predbežne prerokoval podnet na začatie konania , bytom Bratislava, Pribinova ul. č. 21, zastúpeného advokátom , Bratislava, Rajská 10/a, vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

2. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky p r i j í m a na konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 16. decembra 1996 podanie , bytom Bratislava, Pribinova 21, zastúpeného advokátom , Bratislava, Rajská 10/a, označené ako: "Podnet na začatie konania podaný fyzickou osobou namietajúcou porušenie svojich práv podľa § 18 ods.2 zák. č. 38/1993 Z. z.".

Z jeho obsahu vyplynulo, že navrhovateľ, ako bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby (ďalej len "SIS") bol rozkazom riaditeľa útvaru SIS vo veciach personálnych 14. novembra 1995 okamžite prepustený zo služobného pomeru k SIS podľa § 110 ods. 1 písm. e) zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v spojení s § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe.

Rozhodnutie o okamžitom prepustení zo služobného pomeru bolo navrhovateľovi doručené 15. novembra 1995 a obsahovalo aj poučenie o tom, ktorému služobnému orgánu SIS a v akej lehote je proti nemu možno podať odvolanie.

Navrhovateľ podal 27. novembra 1995 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, nie však označenému služobnému orgánu SIS, ale priamo riaditeľovi SIS. Keďže v dôsledku uvedeného postupu navrhovateľa prvostupňový služobný orgán SIS (riaditeľ útvaru SIS) dostal odvolanie navrhovateľa údajne až 7. decembra 1995, nerozhodol o jeho odvolaní proti svojmu rozhodnutiu (ktoré v dôsledku toho malo nadobudnúť právoplatnosť) a za rozhodnutie vydané v odvolacom konaní orgány SIS preto už nepovažovali ani rozhodnutie jej riaditeľa z 23. januára 1996, ktorým bol rozkaz riaditeľa útvaru SIS vo veciach personálnych zo 14. novembra 1995 potvrdený.

Navrhovateľ sa 26. februára 1996 obrátil so žalobou na určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením z 27. septembra 1996 (6 Sž 47/96) konanie zastavil, pretože "podľa ustanovenia § 247 ods. 2 OSP možno však

2 preskúmať iba rozhodnutia správnych orgánov, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť". Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že "Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím o zastavení konania porušil moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako je to uvedené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a tým, že vec verejne nerozhodol a neumožnil mi vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom porušil aj moje ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy". Z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd začal konanie o jeho podnete a vo svojom rozhodnutí vyslovil, že: 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavením konania sp. zn. 6 Sž-47/96 porušil moje ústavné právo uvedené v čl. 48 ods. 2 tým, že vec verejne neprerokoval a neumožnil mi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavením konania sp. zn. 6 Sž-47/96 porušil moje ústavné právo uvedené v čl. 46 ods. 2 tým, že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým som bol ukrátený na svojich právach.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky žiadnu ochranu využitím opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody

3 na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní podnetu je, či tento nie je zjavne neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb (odlišných od ústavných činiteľov) : "Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu" (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 75/96) .

1. Ústavný súd preto v prvej časti preskúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom smere, t. j. existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom navrhovateľa na verejné prerokovanie veci a vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K porušeniu tohoto základného práva malo podľa navrhovateľa dôjsť tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavil konanie o jeho žalobe podľa § 247 ods. 2 a § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Po preskúmaní vzájomného vzťahu medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom, porušenie ktorého navrhovateľ namietal, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom navrhovateľa na verejné prejednanie veci, ako aj na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Uvedeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto nevznikla vôbec možnosť porušiť základné práva navrhovateľa, a to z niekoľkých dôvodov. Výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

4 resp. žiada o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a súd na základe jeho návrhu na začatie konania (žaloby) aj začne konať. Článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z predpokladu súdneho konania a určuje základné práva účastníkov takéhoto konania, t. j. právo, aby sa vec prerokovala verejne, bez zbytočných prieťahov a aby sa jeho účastníci mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. K porušeniu týchto základných práv môže preto dôjsť jedine v prípadoch, keď všeobecný súd vo veci koná po tom, čo zistil, že sú splnené všetky zákonom požadované procesné podmienky jeho konania. Navrhovateľ však nenamietal, že k porušeniu jeho základných práv došlo postupom súdu v začatom konaní, ale naopak, spočívajúcom v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o jeho žalobe zastavil. Keďže základné práva uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky patria účastníkom súdneho konania, ktoré zastavené nebolo, ale nie aj tým účastníkom súdneho konania, ktoré zastavené bolo, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základnými právami navrhovateľa upravenými v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bol podnet v tejto časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

2. V ďalšej časti podnetu navrhovateľ uviedol, že zastavením konania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 6 Sž-47/96 došlo k porušeniu jeho základného práva uvedeného v čl. 46 ods. 2 tým, že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým bol ukrátený na svojich právach. Ústavný súd Slovenskej republiky aj v tejto časti podnet predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a že neexistujú jednoznačné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.

5 P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr . Richard R a p a n t predseda senátu

6 I. ÚS 20/97 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 1997 predbežne prerokoval podnet na začatie konania , bytom Bratislava, Pribinova ul. č. 21, zastúpeného advokátom , Bratislava, Rajská 10/a, vo veci porušenia jeho základných práv podlá čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného práva podlá čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

2. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného práva podlá čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky p r i j í m a na konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 16. decembra 1996 podanie , bytom Bratislava, Pribinova 21, zastúpeného advokátom , Bratislava, Rajská 10/a, označené ako: "Podnet na začatie konania podaný fyzickou osobou namietajúcou porušenie svojich práv podlá § 18 ods.2 zák. č. 38/1993 Z. z.".

Z jeho obsahu vyplynulo, že navrhovatel, ako bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby (ďalej len "SIS") bol rozkazom riaditela útvaru SIS vo veciach personálnych 14. novembra 1995 okamžite prepustený zo služobného pomeru k SIS podlá § 110 ods. 1 písm. e) zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v spojení s § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe.

Rozhodnutie o okamžitom prepustení zo služobného pomeru bolo navrhovateľovi doručené 15. novembra 1995 a obsahovalo aj poučenie o tom, ktorému služobnému orgánu SIS a v akej lehote je proti nemu možno podať odvolanie.

Navrhovatel podal 27. novembra 1995 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, nie však označenému služobnému orgánu SIS, ale priamo riaditeľovi SIS. Keďže v dôsledku uvedeného postupu navrhovatela prvostupňový služobný orgán SIS (riaditel útvaru SIS) dostal odvolanie navrhovatela údajne až 7. decembra 1995, nerozhodol o jeho odvolaní proti svojmu rozhodnutiu (ktoré v dôsledku toho malo nadobudnúť právoplatnosť) a za rozhodnutie vydané v odvolacom konaní orgány SIS preto už nepovažovali ani rozhodnutie jej riaditela z 23. januára 1996, ktorým bol rozkaz riaditela útvaru SIS vo veciach personálnych zo 14. novembra 1995 potvrdený.

Navrhovatel sa 26. februára 1996 obrátil so žalobou na určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením z 27. septembra 1996 (6 Sž 47/96) konanie zastavil, pretože "podlá ustanovenia § 247 ods. 2 OSP možno však

2 preskúmať iba rozhodnutia správnych orgánov, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť". Navrhovatel v tejto súvislosti uviedol, že "Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím o zastavení konania porušil moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako je to uvedené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a tým, že vec verejne nerozhodol a neumožnil mi vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom porušil aj moje ústavné právo podlá čl. 48 ods. 2 ústavy". Z uvedených dôvodov navrhovatel požiadal, aby ústavný súd začal konanie o jeho podnete a vo svojom rozhodnutí vyslovil, že: 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavením konania sp. zn. 6 Sž-47/96 porušil moje ústavné právo uvedené v čl. 48 ods. 2 tým, že vec verejne neprerokoval a neumožnil mi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavením konania sp. zn. 6 Sž-47/96 porušil moje ústavné právo uvedené v čl. 46 ods. 2 tým, že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým som bol ukrátený na svojich právach.

II.

Ústavný súd je podlá čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky, pokial v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokial tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky žiadnu ochranu využitím opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody

3 na jeho odmietnutie podlá § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní podnetu je, či tento nie je zjavne neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb (odlišných od ústavných činitelov) : "Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisatel podnetu" (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 75/96) .

1. Ústavný súd preto v prvej časti preskúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom smere, t. j. existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom navrhovatela na verejné prerokovanie veci a vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom podlá čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K porušeniu tohoto základného práva malo podlá navrhovatela dôjsť tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavil konanie o jeho žalobe podlá § 247 ods. 2 a § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Po preskúmaní vzájomného vzťahu medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom, porušenie ktorého navrhovatel namietal, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základným právom navrhovateľa na verejné prejednanie veci, ako aj na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Uvedeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto nevznikla vôbec možnosť porušiť základné práva navrhovatela, a to z niekoľkých dôvodov. Výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podlá čl. 46 ods. 1 alebo 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

4 resp. žiada o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a súd na základe jeho návrhu na začatie konania (žaloby) aj začne konať. Článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z predpokladu súdneho konania a určuje základné práva účastníkov takéhoto konania, t. j. právo, aby sa vec prerokovala verejne, bez zbytočných prieťahov a aby sa jeho účastníci mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. K porušeniu týchto základných práv môže preto dôjsť jedine v prípadoch, keď všeobecný súd vo veci koná po tom, čo zistil, že sú splnené všetky zákonom požadované procesné podmienky jeho konania. Navrhovatel však nenamietal, že k porušeniu jeho základných práv došlo postupom súdu v začatom konaní, ale naopak, spočívajúcom v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o jeho žalobe zastavil. Keďže základné práva uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky patria účastníkom súdneho konania, ktoré zastavené nebolo, ale nie aj tým účastníkom súdneho konania, ktoré zastavené bolo, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a základnými právami navrhovatela upravenými v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bol podnet v tejto časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

2. V ďalšej časti podnetu navrhovatel uviedol, že zastavením konania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 6 Sž-47/96 došlo k porušeniu jeho základného práva uvedeného v čl. 46 ods. 2 tým, že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým bol ukrátený na svojich právach. Ústavný súd Slovenskej republiky aj v tejto časti podnet predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a že neexistujú jednoznačné dôvody na jeho odmietnutie podlá § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.

5 P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 1997

6