I. ÚS 43/1997 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – I. ÚS 43/1997

Ústavný súd, dátum 01.07.1997, sp.zn. I. ÚS 43/1997

I. ÚS 43/1997 1.7.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/5b8ad34d-c347-47c5-83d8-01ee220fe8b5/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20I.%20%C3%9AS%2043_97.pdf SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ú stavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/97

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 1. júla 1997 predbežne prerokoval podnet , bytom zastúpeného JUDr. Jánom Marcinkom, komerčným právnikom Košice, Kukučínova 23 na začatie konania vo veci porušenia ústavných práv upravených v čl. 144 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného súdu v Prešove vo veci č. k. 8 C 70/96-20 a takto

rozhodol:

Podnet odmieta pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.

Odôvodnenie:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd ) bol 23. mája 1997 doručený podnet , bytom zastúpeného JUDr. Jánom Marcinkom, komerčným právnikom, Košice, Kukučínova 23, ktorým navrhol začatie konania pred ústavným súdom a ďalej žiadal, aby vo veci samej prijal uznesenie, ktorým vyslovuje, že v konaní pred Okresným súdom v Prešove č. k. 8 C 70/96-20 z 22. apríla 1996 vo veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi a Kovospracujúcim podnikom š. p. Prešov v Likvidácii bol porušený čl. 144 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo vlastniť majetok, zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky .

Predmetom sporu pred všeobecným súdom bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi Kovospracujúcim podnikom š. p. Prešov v likvidácii a , v rámci ktorého Okresný súd v Prešove rozsudkom rozhodol, že nehnuteľnosť - stavba súpisné číslo , zapísaná v kat. územie bola prikázaná do výlučného vlastníctva. Podľa názoru navrhovateľa rozsudok súdu nie je v súlade s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, pretože bol porušený § 153 ods. 1 O.s.p. tým, že súd rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu veci, čím porušil citované ustanovenie O.s.p. .

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich ústavných práv. Podnetom možno teda namietať aj postup a rozhodnutia všeobecných súdov za predpokladu, že účastník tohto konania (vedeného pred nimi) , namietal porušenie ústavného práva, ktoré je súčasťou niektorého ústavnoprocesného princípu v konaní pred všeobecnými súdmi (druhá hlava, siedmy oddiel ústavy) . Je nepochybné, že v každej prejednávanej veci je povinnosťou všeobecného súdu, aby skutočný stav veci zistil čo najúplnejšie. Spôsob vyhodnotenia vykonaných dôkazov je však výsledkom jeho voľného a nezávislého hodnotenia, ako to jednoznačne vyplýva z princípu nezávislosti a nestrannosti súdov podľa čl. 141 ods. 1 ústavy.

Skutočnosť, že po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Prešove vydal také rozhodnutie o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, s ktorým sa nestotožnil, nemožno bez preukázania porušenia niektorého ústavného práva upraveného v čl. 46 až 50 ústavy považovať za podmienku odôvodňujúcu prijatie návrhu na konanie vo veci samej pred ústavným súdom. Ako ústavný súd vyslovil už vo viacerých svojich rozhodnutiach, samotný neúspech v súdnom spore pred všeobecným súdom nemožno kvalifikovať ako porušenie uvedených ústavných práv, a preto sám osebe nevytvára dôvod na prijatie návrhu na konanie vo veci samej ( I. ÚS 37/97,1. ÚS 38/97) .

Z obsahu podnetu je zrejmé, že navrhovateľ predovšetkým namietal porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy, k čomu malo podľa neho dôjsť tým, že všeobecný súd pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nepostupoval v súlade s ústavnou zásadou sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom . Podľa názoru navrhovateľa bola táto ústavná zásada porušená tým, že súd pri hodnotení skutkového stavu v danej veci porušil § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu . K tejto námietke ústavný súd uvádza, že vyhodnotenie vykonaných dôkazov a v širšej súvislosti aj vyhodnotenie zisteného skutkového stavu je plne v právomoci príslušného súdu, jeho voľného a nezávislého hodnotenia tak, ako to vyplýva z ústavného princípu upraveného v čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavnému súdu, s ohľadom na závery vyplývajúce zo siedmej hlavy ústavy, t.j. že obe zložky súdnej moci v Slovenskej republike tvoria dva samostatné, navzájom oddelené a nezávislé systémy výkonu súdnictva, neprináleží právomoc hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy, v ktoromkoľvek súdnom konaní vyhodnocujú vykonané dôkazy a v širšom kontexte i zistený skutkový stav. Ústavný súd nemôže vo svojej rozhodovacej činnosti nahradzovať všeobecné súdy v rozsahu ich právomoci upravenej ústavou a nie je ani ďalšou odvolacou inštitúciou voči ich rozhodnutiam, pričom však z obsahu podnetu vyplýva, že navrhovateľ po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa v danej veci nevyužil právo na podanie opravného prostriedku, ak sa domnieval, že jeho postupom došlo k porušeniu § 153 ods. 1 O.s.p.

Ďalšou námietkou, a to v spojitosti s hodnotením vykonaného dokazovania pred Okresným súdom v Prešove pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa navrhovateľ dožadoval toho, aby ústavný súd vyslovil, že súčasne došlo tým k porušeniu základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvá veta ústavy každý má právo vlastniť majetok . V kontexte s týmto rozhodnutím bola navrhovateľova námietka o porušení citovaného ustanovenia ústavy podľa názoru ústavného súdu neopodstatnená, pretože z jeho obsahu nemožno vyvodiť záver, k akému dospel, a ktorý formuloval v príslušnej časti svojho podnetu, v takom význame, že ústavné dôsledky čl. 20 ods. 1 prvá veta ústavy, by sa mali vzťahovať aj na uplatňovanie samotného nároku na vlastnícke právo (vlastníctvo) . Podľa názoru ústavného súdu namietané porušenie citovaného ustanovenia ústavy môže byť úspešné iba v prípade už objektívne existujúceho vlastníckeho práva (vlastníctva) a nie aj vtedy, ak ide iba o tvrdený (domnelý) nárok na neho, ktorý má byť in concreto iba zistený a v ďalšom konaní prípadne potvrdený na základe hmotnoprávnych predpisov. Z toho ďalej logicky vyplýva, že spor o vlastnícke právo, ktorým sa niekto dožaduje priznania takéhoto práva nie je, a ani nemôže byť chránený ústavou.

S ohľadom na takýto záver vyplývajúci z čl. 20 ods. 1 prvá veta ústavy je tvrdené porušenie tohto ustanovenia neakceptovateľné. Námietka neúplného zistenia skutkového stavu veci a tým porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy nemôže byť vo vecnej spojitosti s ochranou vlastníckeho práva upravenou v čl. 20 ods. 1 prvá veta ústavy. Prípadné začatie konania pred ústavným súdom vo veci ochrany vlastníckeho práva jednoznačne predpokladá existenciu vlastníckeho práva, patriaceho navrhovateľovi a ďalej taký postup súdu v konaní o jeho ochrane, ktorým by porušil niektoré ústavné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy.

V spojitosti s predchádzajúcim konštatovaním ústavný súd rovnako považuje za neopodstatnené námietky navrhovateľa o porušení čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu v Prešove pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 1997

JUDr. Richard Rapant predseda senát