I. ÚS 7/1997 - iSpis

I. ÚS 7/1997 21.1.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/8bea73dd-282b-4bf7-b9e2-0a20c25fbb46/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20I.%20%C3%9AS%207_97.pdf I. ÚS 7/97 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N ESEN IE Ús t avného súdu Slovenskej republ iky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 21. januára 1997 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , bytom proti právoplatnému rozhodnutiu Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave č. 615 328 6282 z 28. decembra 1992, ktorým malo byť. porušené základné právo na ochranu rodičovstva a rodiny, na osobitnú ochranu detí, na pomoc štátu pre rodičov starajúcich sa o deti, právo na súdnu ochranu, právo na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ďalej predbežne prerokoval návrh na začatie konania o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy a tiež návrh na začatie konania o súlade § 248 o d s . 1 písm. i) Občianskeho súdneho poriadku s čl. 6 ods. 1 a č l . 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Návrh na začatie konania o náhrade škody o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.

3. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 129 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a, pretože ho podala zjavne neoprávnená osoba.

1 O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka svoje podanie doručené Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") 26. apríla 1995 označila ako "návrh na začatie konania podľa článkov 127 a 130 Ústavy Slovenskej republiky a podľa 18 odseku 1 písmena f) zákona č. 38/1993 Z. z. ako sťažnosť. proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy - ústrednému orgánu štátnej správy, ktorým boli porušené základné práva a slobody občana, keďže o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd".

V bode I. A návrh spresnila, keď uviedla, že jej "návrh sa dotýka aj článku 125 písmeno a) a písmeno e) Ústavy SR a možno ho chápať aj ako podnet fyzickej odoby, ktorá namieta porušenie svojich práv podľa § 18 odsek 2 zákona č. 38/1993 Z.z.".

Navrhovateľka ďalej uviedla, že návrh podáva "v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Z b . , sukcesie SR Oznámenie MVZ SR č. 79/1994 Z.z.) , článok 6 odsek 1 a článok 13" a v bode I . C, že tak činí tiež "na základe zistenia nesúladu medzi reáliami prípadu a relevantných ustanovení Dohovoru o právach dieťa ťa - (Oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb.) ".

Dôvodom podania návrhu na ústavný súd bola podľa navrhovateľky tiež skutočnosť, že Európska komisia pre ľudské práva pri Rade Európy v Strassburgu podmienila prijatie sťažnosti, ktorú jej poslala, predchádzajúcim konaním na ústavnom s ú d e .

V návrhu žiadala, aby ústavný súd využil svoje právo upravené v § 54 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a neodmietol jej "sťažnosť, pretože jej oneskorené podanie nebolo spôsobené úmyselne alebo z nedbanlivosti, ale

2 jedine v snahe pokúsiť sa o iné možnosti riešenia prípadu".

Obsahové náležitosti návrhu, ktoré upravuje § 20 zákona č. 38/1993 Z.z. špecifikovala navrhovateľka tým, že označila rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy - bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave č. 615 328 6282 z 28. decembra 1992, ktorým tento orgán zamietol jej žiadosť na odstránenie tvrdosti zákona pre poskytnutie výchovného k čiastočnému invalidnému dôchodku, ktorý v tom čase poberala. Podľa navrhovateľky prijatím "nepodloženého a vecne nesprávneho rozhodnutia bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave (označenej niekedy aj ako ”býv. SSSZ ) , došlo k porušeniu jej základných práv, ktoré podrobne uviedla s citáciou ustanovení ústavy i Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Išlo najmenej o porušenie: - čl. 11 ústavy, pretože "v rozpore s medzinárodnými zmluvami nemala som prístup k súdnemu fóru, ktoré by mohlo nezávisle a nestranne posúdiť a preskúmať správnosť napadnutého rozhodnutia b ý v . SSSZ"; - čl. 41 ods. 1 ústavy, keďže "v danom prípade zákon neposkytol ochranu rodičom (matke) ani nechránil deti, naopak rozhodnutie bolo namierené proti matke a proti deťom a nik, ani ústredný štátny orgán im neposkytol pomoc"; - čl. 41 ods. 5 ústavy, pretože jej štát ako osamelej matke starajúcej sa o tri maloleté deti "neposkytol žiadnu právnu ani inú pomoc, na ktorú mám podľa ústavy právo. Zo štátnych orgánov sa nik neunúval riešiť moju situáciu..., aj keď to zákon umožňoval, ba priam predpokladal pre podobné prípady (§ 174 zákona č. 100/1988 Zb. )"; - čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, lebo hoci "ústava všeobecne deklaruje právo prístupu k súdu, môj prístup k súdnemu fóru bol obmedzený a vlastne nemožný. Kompetentný nebol ani iný orgán v štáte". V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na to, že proti ňou označenému rozhodnutiu Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave nebolo možné podať odvolanie a všeobecný súd podľa Občianskeho súdneho poriadku nebol

3 príslušný toto rozhodnutie preskúmať. Podľa jej názoru je v tomto prípade nedostatok súdnej ochrany v našom práve "v rozpore s ustanoveniami článku 6 odsek 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom by táto medzinárodná norma mala mať prednosť pred zákonmi štátu"; - čl. 46 ods. 3, nakoľko "z neriešenia prípadu mi vzišla značná hmotná škoda. Preto si dnes nárokujem náhradu spôsobenej škody uhradenie príjmov, ktoré som nedostala pre neopodstatnené a nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej správy, ako aj náhradu za škody spôsobené neriešením prípadu na mojom telesnom i duševnom zdravotnom stave"; - č l . 47 ods. 2 - ktoré spočíva v tom, že jej neposkytli žiadnu pomoc "ani bývalá SSSZ ani nadriadený orgán ústrednej štátnej správy, ani súd prvej a druhej inštancie".

V súvislosti s namietaným porušením svojich základných práv upravených v ústave poukázala navrhovateľka na to, že rovnako boli porušené niektoré ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najmä čl. 1, podľa ktorého "ako občianka Slovenskej republiky, štátu, ktorý má sukcesiu do medzinárodných zmlúv a v rámci toho i do spomínaného Dohovoru podlieham tejto jurisdikcii"; ďalej čl. 6 ods. 1, pretože jej bolo "dané právo na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom..."; č l . 13 - v predmetnom prípade navrhovateľka "nemala možnosť účinných opravných prostriedkov", nakoľko nemala "prístup ku konaniu, ktoré by malo všetky znaky, formy súdnej kontroly". Podľa jej názoru "štát pritom nemôže obmedziť alebo vylúčiť súdnu kontrolu v určitých oblastiach. Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny, nie formálny” .

Podľa navrhovateľky boli porušené aj viaceré ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len "Dohovor") , pričom poukázala na preambulu a vo vzťahu k jej zneniu namietala, že "celý postup orgánov činných v danom prípade... je vlastne výsmechom týchto ustanovení". Namietala tiež, že článok 2 ods.

4 2 spomínaného Dohovoru, ktorý zaručuje ochranu detí pred všetkými formami diskriminácie bol porušený tým, že "štát neurobil žiadne pozitívne opatrenia v zmysle Dohovoru". Naopak, že celý postup orgánov činných v prípade bol namierený proti záujmom jej detí, žiadny orgán nebral záujmy detí do úvahy, čo svedčí aj o porušení čl . 3 ods. 1 Dohovoru, ale aj odseku 3 tohto článku, keďže štát nedokázal zabezpečiť "dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho". V tejto súvislosti navrhovateľka súčasne poukázala na nové a "spravodlivejšie riešenie" v zákone č. 193/1994 Z.z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti, ktorý prídavky na deti prekvalifikoval na štátnu dávku. Aj článok 23 ods. 1 Dohovoru bol, podľa navrhovateľky, porušený, lebo jej dieťa-dcéra ako "dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce si osobitnú starostlivosť bolo nesprávnym a nepodloženým rozhodnutím orgánu verejnej správy veľmi poškodené v hmotnej oblasti, ale aj v nadväzujúcich oblastiach", čo jej "zase následne, ako matke neumožňovalo, aby toto jej postihnuté dieťa mohlo požívať plný a riadny život v podmienkach zabezpečujúcich dôstojnosť, podporujúcich sebadôveru a umožňujúcich aktívnu účasť dieťaťa v spoločnosti". Sťažovateľka bola tiež toho názoru, že štát v zmysle čl. 23 ods. 2 Dohovoru mohol zabezpečiť v rozsahu existujúcich zdrojov (ktoré podľa nej "museli byť") oprávnenému (postihnutému) dieťaťu a osobe, ktorá sa oň starala, požadovanú pomoc, zodpovedajúcu stavu dieťaťa a situácii rodičov, a to tak, že mohol poskytovať výchovné na tri deti a príplatok k výchovnému na jedno z nich, vyžadujúce si osobitnú starostlivosť. Keďže sa tak nestalo, štát, podľa nej, prostredníctvom štátnych orgánov, ktoré "prípad zamotávali a sťažovali" porušil právo upravené v citovanom článku Dohovoru. Tým, že sa deti navrhovateľka nemohli podielať na výhodách sociálneho zabezpečenia tak, ako to upravuje čl. 26 ods. 1 Dohovoru, a to pre "nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej správy pri neexistencii opravného prostriedku či orgánu s príslušnou korekčnou, regulatívnou či kontrolnou funkciou", došlo k porušeniu práva upraveného v citovanom ustanovení Dohovoru. Rovnako, podľa nej, bolo

5 porušené právo upravené v č l . 26 ods. 2 Dohovoru, pretože pri rozhodovaní o poskytnutí požadovaných výhod sociálneho zabezpečenia "všetky vo veci činné orgány nezohľadňovali zdroje a možnosti dieťaťa a osôb, ktoré sa oň starajú, ako aj ďalšie hľadiská...", ako to upravuje citovaný článok Dohovoru. V závere podania poukázala na porušenie č l. 27 ods. 1 až 4 Dohovoru, ktoré spôsobil orgán verejnej správy už citovaným rozhodnutím, a tak nezabezpečil jej deťom životnú úroveň nevyhnutnú pre ich telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj (odsek 1) , a tiež nezabezpečil, aby rodičia (konkrétne matka) týchto detí mohla zabezpečiť spomínané právo detí, a to v prípade potreby aj prostredníctvom materiálnej (resp. finančnej) pomoci zo strany štátu. Porušenie tohto ustanovenia videla tiež v tom, že "štátne orgány (policajné, vyšetrovacie, súdne a orgány miestnej samosprávy) nevyužili zákonné možnosti, aby prinútili otca dieťaťa-dcéry platiť súdom určené výživné".

Na dôkaz tvrdení uvedených v návrhu bolo k nemu pôvodne pripojených 31 príloh, ich počet bol neskôr rozšírený.

V petite návrhu navrhovateľka žiadala, aby ústavný súd "rozhodol uznesením, že napadnuté rozhodnutie bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave nebolo správne, pretože nebolo v súlade so skutočnosťami, ktoré museli byť SSSZ známe, a o ktorých bola informovaná. Pri správnom posúdení okolností prípadu SSSZ by bolo použitie ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona oprávnené, žiadúce a správne . Žiadala tiež, aby ústavný súd uložil nástupcovi bývalej Slovenskej správe sociálneho zabezpečenia, t.j. Sociálnej poisťovni v Bratislave, úhradu spôsobenej škody i ďalších požadovaných náhrad, vrátane trov súdneho konania pred ústavným súdom. Neskôr špecifikovala finančné nároky sumou 120 000,- Sk, z toho za nevyplatené výchovné, rozdiel medzi prídavkami na 2 deti a výchovným na 3 deti, ako aj nevyplatené dávky na dieťa v obdobiach, ktoré k jednotlivým plneniam uviedla, vyčíslila vo výške 32 364 ,- Sk a za výdavky na poštovné,

6 poplatky advokátom a iné vecné plnenia v priebehu konania požadovala sumu 4 636,- Sk a náhradu nehmotných škôd na fyzickom a psychickom stave sťažovateľky za 4 roky v dôsledku sporu vyčíslila vo výške 83 000,- Sk.

S ohľadom na to, že sa navrhovateľka domáhala začatia konania na ústavnom súde podľa čl. 127, ale aj podľa čl. 130 ústavy: vyzval ju ústavný súd, aby v tomto smere svoj návrh upresnila. Rovnako ju poučil o tom, že zákon č. 38/1993 Z.z. nemá ustanovenie o spätnej účinnosti, a preto nemôže rozhodovať o porušení základných práv, ku ktorým došlo pred účinnosťou citovaného zákona, t. j. pred 15. februárom 1993. Pre prípadné posúdenie stavu hmotnej núdze žiadal ústavný súd uviesť finančné príjmy rodiny navrhovateľky a jej majetkové pomery. Keďže rôzne písomnosti a žiadosti ústavnému súdu zasielal v mene pán , bol ústavným súdom vyzvaný, aby mu predložil splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľky.

V spresnení a doplnení svojho návrhu navrhovateľka už prostredníctvom svojho zástupcu uviedla, že podáva sťažnosť proti rozhodnutiu bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia z 28. decembra 1992, ktorým tento orgán zamietol jej žiadosť o poskytnutie výchovného k čiastočnému invalidnému dôchodku a príplatku k výchovnému na jedno z detí, s použitím ustanovenia o odstraňovaní tvrdosti zákona pri výkone zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. So zreteľom na spresnenie a doplnenie návrhu je zrejmé, že žiadala, aby ústavný súd začal konanie podľa čl. 127 ústavy.

Podanie súčasne obsahovalo aj návrh na vyslovenie "nesúladu zákona č. 70/1992 Zb. (O.s.p.) , ktorý v § 248, ods. 2, písm. i) stanovuje. že rozhodnutia uvedeného druhu nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovorom o právach dieťaťa . Namietala, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú podľa článku 11 ústavy prednosť

7 pred zákonmi štátu, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Navrhovateľka nemala prístup k súdnemu fóru, čo je základným porušením č l . 6 ods. 1 a č l . 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento nesúlad a rozpor sa prejavil aj v uznesení Mestského súdu v Bratislave vo veci z 2. novembra 1994, ktorým konanie vo veci zastavil." Svoje závery v tomto smere konkretizovala navrhovateľka žiadosťou o vydanie nálezu ústavného súdu, v ktorom by rozhodol o tom, že ustanovenie § 248 ods. 2 písm i) O.s.p. nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a č l. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

V dodatku z 28. novembra 1995 navrhovateľka spresnila svoj pet it v tom zmysle, že v rámci konania o ústavnej sťažnosti sa domáha "preskúmania rozhodnutia vtedy ešte ústredného orgánu štátnej správy - nositeľ sociálneho zabezpečenia, ktorý týmto odmietol priznať jednotlivé dávky sociálneho zabezpečenia s použitím ustanovenia na zmiernenie tvrdosti zákona pri jeho vykonávaní podľa § 174 (dnes 176) zákona č. 100/1988 Zb. (resp. zákona č. 50/1995 Z.z.) o sociál nom zabezpečení."

V odôvodnení takto upraveného petitu sa pridržiavala dôvodov, ktoré uviedla v návrhu i v Dodatku I. k nemu, a naviac uviedla - "tým, že nebolo vyhovené mojej žiadosti o použitie ustanovenia o zmiernení tvrdosti zákona,"..."boli príjmy našej rodiny pod úrovňou životného minima. Vzhľadom na to mi ako odkázanej rodine museli byť poskytované dobrovoľné sociálne dávky ako opakované peňažné dávky"...”t a k , aby sa týmito dávkami zhruba doplnili príjmy mojej rodiny na výšku životného minima určeného zákonom".

Po upozornení ústavného súdu na to, že v konaní o veci samej pred ústavným súdom účastníci konania aj vedľajší účastníci konania, ak sú nimi právnické alebo fyzické osoby, musia byť zastúpení advokátom alebo komerčným právnikom, podal splnomocnený zástupca v jej mene podnet "pre porušenie svojich práv v zmysle čl. 125 písm . a) Ústavy SR,

8 podľa článku 130 ods. 3 Ústavy SR a podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z.".

Podľa navrhovateľky ustanovenie § 22 zákona č. 38/1993 Z.z. porušuje práva upravené v čl. 12 ústavy, a to právo na rovnosť v právach, na neodňateľnosť základných práv, ale i právo na zákaz diskriminácie.

Navrhovateľka neskôr súdu oznámila, že netrvá na tej časti podnetu, v ktorej žiadala vysloviť nesúlad zákona NR SR č. 38/1993 Z.z. a vzala ho späť. Uviedla, že ho považuje "zatiaľ za neaktuálny", ak ústavný súd bude otázku zastúpenia v konaní pred ústavným súdom riešiť v rámci podanej ústavnej sťažnosti, na ktorej ďalej trvala.

Ústavný súd z návrhu, doplnkov k nemu i z listinných dôkazov priložených k nim zistil, že navrhovateľka v konečnom d ôsledku žiadala: 1. začať konanie podľa č l . 127 ústavy v spojení s § 49 až 58 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z . z .") . Sťažnosť smerovala proti právoplatnému rozhodnutiu bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave (právnemu predchodcovi Sociálnej poisťovne v Bratislave) č. 615 328 6282 z 28. decembra 1992. Toto rozhodnutie bolo vydané v konaní o žiadosti navrhovateľky o odstránenie tvrdosti podľa ustanovenia § 176 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení vo veci priznania výchovného k čiastočnému invalidnému dôchodku na deti nar. nar. a príplatku k výchovnému na dcéru pri nesplnení podmienky uvedenej v ustanovení § 71 citovaného zákona a podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia v znení zákona SNR č. 195/1992 Zb. a podľa opatrenia ministerky práce zo dňa 23.4.1992, ktorým poveruje orgány sociálneho zabezpečenia rozhodovaním o odstránení

9 niektorých tvrdostí pri vykonávaní zákona o sociálnom zabezpečení. Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd "po objektívnom a všestrannom posúdení prípadu a jeho postupného vývoja a najmä po preskúmaní správnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci konštatovan ia súdu, že inkriminované rozhodnutie bývalej SSSZ vo veci bolo nedostatočne zdôvodnené, vecne nesprávne a nepodložené” a že "použitie ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona č. 100/1988 Zb. v jeho § 172 ods. 1 s použitím § 174 bolo v danom prípade plne odôvodnené opodstatnené a potrebné", 2. aby ústavný súd vyhovejúc jej predchádzajúcemu návrhu rozhodol aj o povinnosti právneho nástupcu bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia, Sociálnej poisťovne v Bratislave "vyrovnať rozdiely v príjmoch rodiny navrhovateľky za čas 1.1.1992-31.8.1994", čo podľa ňou priloženej a zdokumentovanej špecifikácie predstatovalo 32 364,- Sk, 3. začať konanie o súlade § 248 ods. 2 písm. i/ Občianskeho súdneho poriadku s medzinárodnými zmluvami, podľa ktorých z právomoci súdov nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd, čo obsahuje Dodatok č. I k pôvodnému podaniu s citovaním konkrétnych článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovoru o právach dieťaťa (odvolávajúc sa pritom na čl. 11 ústavy) i s uvedením dôvodov k návrhu: tohoto návrhu sa jeho pisateľka pridržiavala aj v Dodatku č . IV.

K bodu 1. výroku

Ústavný súd, ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje o ústavných sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavná sťažnosť smerovala proti rozhodnutiu orgánu štátnej správy sociálneho zabezpečenia - Slovenskej správe

10 sociálneho zabezpečenia v Bratislave číslo 615 328 6282 z 28. decembra 1992, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o odstránenie tvrdosti zákona pre poskytovanie výchovného na 3 nezaopatrené deti k čiastočnému invalidnému dôchodku, ktorého bola poberateľkou. O odstránení tvrdosti zákona rozhodoval tento orgán štátnej správy na základe poverenia ministra práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia v spojení s § 176 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení.

Rozhodnutia o žiadostiach na odstránenie tvrdosti zákona správnych orgánov, všeobecné súdy nepreskúmavajú (§ 248 ods. 2 písm . i/ Občianskeho súdneho poriadku) . Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či je oprávnený preskúmať toto rozhodnutie bývalej Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia (v čase podania sťažnosti jej právnym nástupcom bola už Sociálna poisťovňa. Ústredie Bratislava) na základe ústavnej sťažnosti podanej na ústavný súd 26. apríla 1995.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia, ktoré sťažovateľka považovala za nesprávne, bolo vydané 28. decembra 1992 a podľa poučenia tohto rozhodnutia nebolo možné podať proti nemu opravný prostriedok.

Ústava Slovenskej republiky najmä v druhej hlave upravuje tie práva a základné slobody, ktorým je zaručená ústavná ochrana patriaca za určitých podmienok aj do právomoci ústavného súdu. V prípade, ak rozhodnutím orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy boli porušené základné práva a slobody občanov, rozhoduje o sťažnostiach proti nim vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa č l. 51 ústavy a rovnako podľa čl. 41 ods. 6 sa práv

11 upravených v čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy, porušenie ktorých s ťažovateľka namietala, možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, resp. podrobnosti o právach podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ustanoví zákon. Z citovaných ustanovení ústavy teda vyplýva, že ochrany podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sa priamo domáhať nemožno, ale len podľa osobitných zákonov, napríklad aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o sociálnom zabezpečení") . Ochranou subjektívneho práva sa v tomto zmysle rozumie aj poskytovanie rôznych sociálnych dávok a zvýhodnení subjektom uvedeným v ustanovení čl. 41 ods. 1 ústavy.

Zákon o sociálnom zabezpečení oprávňuje občana požiadať o odstránenie tvrdosti zákona, o ktorej sa domnieva, že by k nej pri vykonávaní zákona došlo. Právo odstrániť tvrdosť zákona v konkrétnom prípade má len zákonom taxatívne určený subjekt (v čase vydania namietaného rozhodnutia toto právo mal aj ministrom poverený orgán sociálneho zabezpečenia, ktorý rozhodnutie aj vydal) . Z pôvodného i terajšieho znenia § 176 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva podmienka, že subjekt, ktorý o odstránenie tvrdosti žiada, nemá podľa zákona právo na poskytnutie konkrétnej dávky, pretože nespĺňa (v celom rozsahu) podmienky pre jej poskytnutie. Treba osobitne zdôrazniť, že nejde o vynútiteľnosť pozitívneho rozhodnutia v prospech žiadateľa, ale len o jeho možnosť. Nárok na dávku teda nevyplýva zo zákona, ale z rozhodnutia príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia, ktoré má pre poberanie dávky konštitutívny význam. Keďže nejde o zákonný nárok na dávku, nemožno sa jej dovolávať na súde.

Zmyslom ustanovenia o odstraňovaní tvrdosti zákona je umožniť jeho použitie v tých prípadoch, v ktorých by prísny postup podľa platných predpisov viedol k takým dôsledkom, aké zákon o sociálnom zabezpečení, ale i sociálne zabezpečenie ako celok svojím zameraním nesleduje. Na druhej strane však nemožno riešiť jednotlivé prípady použitím ustanovenia o odstraňovaní

12 tvrdosti zákona, ak by to bolo v rozpore s princípmi zákona o sociálnom zabezpečení i sociálneho zabezpečenia ako celku.

Pri použití ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona orgán, ktorý o priznaní dávky rozhoduje, skúma najmä, či subjekt nemá právo na niektorú obligatórnu dávku sociálneho zabezpečenia spojenú so starostlivosťou štátu o deti (napríklad na rodičovský príspevok ako to bolo v prípade sťažovateľky) alebo či nárok na dávku, ktorú požaduje, on nemá nárok iný subjekt, aj keď si ju neuplatnil (v danom prípade otec dieťaťa) . Ďalej skúma majetkové pomery a celkovú sociálnu situáciu rodiny starajúcej sa o deti. Neskúma však, čo je občan v hmotnej núdzi podľa čl. 30 ods. 3, kedy nastupuje namiesto sociálnej starostlivosti sociálna pomoc. Keďže sťažovateľka namietala, že rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia, ktorým nevyhovel jej žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona pri poskytnutí výchovného na dcéru ako poberateľke čiastočného invalidného dôchodku, spôsobil u nej stav hmotnej núdze, ústavný súd sa zaoberal aj touto otázkou. Sociálna starostlivosť podľa ústavy je založená na princípe aktívnej úlohy odkázaného subjektu, čo znamená, že hmotnú núdzu nie je schopný vlastnými silami prekonať a iných foriem sociálneho zabezpečenia (napr. sociálneho poistenia, štátnej sociálnej podpory) nemožno použiť. V prípade navrhovateľka však naopak, ako už bolo uvedené, bolo možné jej nepriaznivú sociálnu situáciu týkajúcu sa starostlivosti o deti odstrániť práve požiadaním o rodičovský príspevok i prídavky na deti otcom dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti rozhodnutiu Správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave č. 615 328 6282 z 28. decembra 1992 bola zjavne neoprávnená, a to aj pokiaľ ide o namietanie porušenia práva súdnej ochrany a súdnej pomoci (čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 2) .

K bodu 2. výroku

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a jeho právomoc je upravená v č l . 125 až 129 a v

13 čl. 130 ods. 3 ústavy.

Nárok na náhradu škody, ktorý podľa názoru sťažovateľky vznikol rozhodnutím Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave číslo 615 328 6282 z 28. decembra 1992 ústavný súd nie je oprávnený riešiť. O týchto nárokoch rozhodujú všeobecné súdy, a preto tento návrh ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietol pre svoju neprísl ušnosť na prerokovanie veci.

K bodu 3. výroku

Pre začatie konania o súlade právnych predpisov je nevyhnutné, aby návrh spĺňal nielen všeobecné a osobitné podmienky (§ 20 ods. 1 a § 37 a nasl . ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. v znení zákona č. 293/1995 Z.z.) , ale ústavný súd musí skúmať, či ho podala oprávnená osoba (čl. 130 ods. 1 písm . a) až e) ústavy a § 18 ods. 1 písm . a) až e) zákona č. 38/1993 Z.z. v znení zákona č. 293/1995 Z.z.) . Tieto podmienky pre začatie konania skúmal v danej veci senát, pretože je príslušný rozhodovať o súlade zákona s medzinárodnou zmluvou (čl. 131 ústavy a § 3 zákona č. 38/1993 Z.z.) . Senát ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania o súlade § 248 ods. 2 písm . i) Občianskeho súdneho poriadku s konkrétne namietanými článkami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 125 ods. 1 písm . e) ústavy zistil, že návrh podala zjavne neoprávnená osoba, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona č. 3 8 /1993 Z.z. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 1997

Za správnosť opísaného textu J U D r . Tibor Šafárik Angela Bandréová predseda senátu

14