I. ÚS 99/1997 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – I. ÚS 99/1997

Ústavný súd, dátum 18.12.1997, sp.zn. I. ÚS 99/1997

I. ÚS 99/1997 18.12.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/56834737-9ef4-4b06-a629-94d024f9bb93/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20I.%20%C3%9AS%2099_97.pdf SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 99/97 - 15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom 18. decembra 1997 predbežne prerokoval podnet na začatie konania vo veci porušenia základného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 a ústavných práv upravených v čl. 2 ods. 2 a v čl. 1 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky konaním Národnej rady Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Podnet odmieta ako zjavne neopodstatnený.

Odôvodnenie: I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len ústavný súd ) bol 27. októbra 1997 doručený podnet , (ďalej len navrhovateľ ) , vo veci porušenia ústavou zaručených práv občana Národnou radou Slovenskej republiky, ktorá protiprávne bráni vo výkone poslaneckého mandátu jednému jej riadne a slobodne zvolenému poslancovi ako zástupcovi občanov, pričom práva spojené s týmto poslaneckým mandátom vykonáva osoba, ktorá sa právoplatne nestala poslancom Národnej rady Slovenskej republiky . V podnete navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho podnet prijal na konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v časti namietajúcej porušenie jeho ústavného práva upraveného v čl. 2 ods. 2 a v čl. 1 prvej vete ústavy.

Navrhovateľ na odôvodnenie podnetu uviedol, že z čl. 30 ods. 1 a čl. 73 ods. 2 ústavy celkom jednoznačne a nepochybne vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou základného práva občanov podľa čl. 30 ods. 1 ústavy je aj právo občanov na slobodnú voľbu poslancov Národnej rady ako zástupcov občanov, prostredníctvom ktorých sa títo občania zúčastňujú na správe vecí verejných. Platí to pre vzťah každého jedného zo 150 poslancov Národnej rady ku každému občanovi . Ďalej uviedol, že čl. 2 ods. 2 a čl. 1 prvá veta ústavy - minimálne implicitne - celkom jednoznačne a nepochybne ustanovujú, že každý občan (a vôbec každá fyzická osoba a každá právnická osoba) má právo na to, aby všetky štátne orgány (vrátane Národnej rady) voči nemu a aj voči každému jeho zástupcovi (teda aj voči poslancovi Národnej rady ako zástupcovi občana) konali len to, čo im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Pritom každý občan má predovšetkým právo na to, aby nijaký štátny orgán (ani Národná rada) v neprospech občana, ani v neprospech ktoréhokoľvek zástupcu občana (teda ani v neprospech ktoréhokoľvek poslanca Národnej rady ako zástupcu občana) nekonal nič, čo štátnemu orgánu jednoznačne (výslovne) nedovoľuje ústava a ďalšie zákony. .

V ďalšej časti podnetu navrhovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu z 23. júla 1997, ktorým vyslovil, že Národná rada svojím uznesením č. 482 zo 4. decembra 1996 porušila ústavné právo poslanca Františka Gauliedera slobodne sa vzdať svojej poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu, ktoré je zaručené čl. 81 ods. 1 ústavy. Toto rozhodnutie prijal ústavný súd na podnet Františka Gauliedera, lebo Národná rada uvedeným uznesením v rozpore so skutočnosťou sa protiústavne a protiprávne uzniesla (uznesením zobrala na vedomie) , že poslanec František Gaulieder sa vzdal jeho poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu. Z uvedeného, podľa tvrdenia navrhovateľa, celkom jednoznačne vyplýva, že k platnému vzdaniu sa

2 poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu poslanca Národnej rady Františka Gauliedera ako zástupcu občanov vôbec nedošlo. Podobne ani zo žiadnych iných dôvodov ustanovených ústavou, vôbec nedošlo k právoplatnému zániku či strate jeho poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu. .

Uvedené skutočnosti, podľa tvrdenia navrhovateľa znamenajú, že poslanecký náhradník sa doteraz vôbec právoplatne nestal, a ani sa nemohol stať poslancom Národnej rady preto, lebo nastupoval iba na zdanlivo uvoľnenú poslaneckú funkciu a poslanecký mandát poslanca Národnej rady, ktoré však v skutočnosti de iure od volieb do Národnej rady v roku 1994 až doteraz nepretržite patria poslancovi Národnej rady Františkovi Gauliederovi ako zástupcovi občanov. Národná rada tým že od 4. decembra 1996 protiústavne a protiprávne bráni poslancovi Národnej rady Františkovi Gauliederovi ako zástupcovi občanov vo výkone jeho poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu, a že súčasne protiústavne a protiprávne umožňuje vykonávanie práv spojených s poslaneckou funkciou a poslaneckým mandátom poslaneckému náhradníkovi , ktorý sa právoplatne nestal poslancom Národnej rady, v konečnom dôsledku v neprospech každého občana od 4. decembra 1996 až doteraz nepretržite (sústavne) porušuje a) základné právo každého občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných prostredníctvom riadne a slobodne zvoleného poslanca Národnej rady Františka Gauliedera ako jedného zo 150 zástupcov každého občana v Národnej rade, zaručené čl. 30 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 73 ods. 2 ústavy, ako aj b) ústavné právo každého občana, aby Národná rada ako štátny orgán voči poslancovi Národnej rady Františkovi Gauliederovi ako jednému zo 150 zástupcov každého občana v Národnej rade konala len to, čo Národnej rade dovoľuje ústava a ďalšie zákony, ktoré právo je zaručené čl. 2 ods. 2 a čl. 1 prvou vetou ústavy.

Tieto základné a ústavné práva, ktoré sú zaručené citovanými ustanoveniami ústavy, podľa tvrdenia navrhovateľa, Národná rada porušuje aj v jeho neprospech. Podľa názoru navrhovateľa, od rozhodnutia ústavného súdu z 23. júla 1997 je však konanie Národnej rady, ktorá naďalej (napríklad aj hlasovaním Národnej rady zo dňa

3 30. 9. 1997) protiústavne a protiprávne bráni poslancovi Národnej rady Františkovi Gauliederovi ako zástupcovi občanov vo výkone jeho poslaneckej funkcie a poslaneckého mandátu, celkom jednoznačne vedomým úmyselným protiústavným a protiprávnym konaním. Týmto Národná rada naďalej nepretržite (sústavne) porušuje horeuvedené základné a ústavné práva občanov, ktoré sú zaručené citovanými ustanoveniami ústavy, pričom ich porušuje aj v neprospech navrhovateľa tohto podnetu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhovateľ podnetu navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho podnet prijal na konanie tak, ako je v úvode odôvodnenia uvedené.

II. Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní podnetu je, či tento nie je zjavne neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb: Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu. (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 75/96, I. ÚS 20/97) .

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom smere, t.j. existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom a

4 konaním Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len Národná rada ) a základnými, resp. ústavnými právami, porušenie ktorých navrhovateľ namietal.

1. Pod právom zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo treba chápať všeobecnú možnosť občanov spolurozhodovať vo verejných veciach, najmä priamo prostredníctvom referenda alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Na základe ústavy (čl. 30) nie je však možné špecifikovať vzťah občanov (voličov) a poslancov ako vzťah každého poslanca k jednotlivému občanovi (voličovi) , osobitne dokonca viazaného na bydlisko voliča vo volebnom kraji, v ktorom bol dotyčný poslanec zvolený. Článok 30 ods. 1 ústavy zaručuje okrem iného občanom volebné právo. Žiaden iný vzťah medzi občanom a volenými zástupcami v parlamente z čl. 30 ods. 1 nemožno vyvodiť.

Mandát konkrétneho poslanca Národnej rady nemôže byť chápaný tak, že je zástupcom svojich voličov , ale výlučne ako zástupcu občanov (vo všeobecnom zmysle) , čo priamo vyplýva z čl. 73 ods. 2 prvá veta ústavy.

r

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa dospel k právnemu názoru, že obsah práva občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov , ktoré priznáva čl. 30 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že štátne orgány, prípadne orgány samosprávy zabezpečia vytvorenie všetkých podmienok pre uskutočnenie slobodnej voľby občanov v medziach ustanovených v ods. 2 až 4 čl. 30 ústavy v spojení s jej čl. 2 ods. 2, v rozsahu a postupom podľa príslušných zákonov. Občania, ak chcú, toto svoje základné právo aj uplatnia (vykonajú) . Týmto súčasne naplnia aj obsah čl. 73 ods. 2 prvej vety ústavy, že poslanci sú zástupcovia občanov. Z obsahu práva na slobodnú voľbu svojich zástupcov však nevyplýva primárne subjektívne základné právo občanov kontrolovať zvolených zástupcov (poslancov) alebo uplatňovať voči ním, prípadne voči štátnym orgánom iné subjektívne základné práva, ako tvrdil navrhovateľ vo svojom podnete. Občania, prípadne konkrétny občan (volič) môžu zvoleným zástupcom predkladať svoje návrhy a žiadosti, môžu sa na nich obracať formou petícií, či sťažností. Nemôžu im však

5 ukladať nijaké záväzné príkazy (odvolávajúc sa pritom napr. na to, že vo voľbách ich volili) , pretože by to bolo v rozpore s čl. 73 ods. 2 druhá veta ústavy. Práve rozpor s citovaným ustanovením ústavy by nastal vtedy, ak by občania mohli voči zvoleným zástupcom (poslancom) uplatňovať subjektívne základné alebo ústavné práva, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť k ich vynucovaniu. Jedinou sankciou občanov (voličov) voči zvoleným zástupcom je to, že takýchto zástupcov už občania napr. nezvolia na ďalšie funkčné obdobie Národnej rady. Nijaké ďalšie subjektívne právo občanov však už nevyplýva zo základného práva upraveného v podľa čl. 30 ods. 1 ústavy na slobodnú voľbu svojich zástupcov.

Z čl. 73 ods. 2 ústavy pre občana nevyplýva žiadne ústavné právo. Toto ustanovenie charakterizuje mandát poslanca a znamená, že svoj mandát vykonáva osobne, t. j. že je povinný zúčastňovať sa rokovaní parlamentu a akékoľvek jeho zastupovanie je neprípustné, pričom prípadné sankcie za nesplnenie týchto povinností sú upravené v zákone o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Vo vzťahu k poslancom (nie však k občanom) čl. 73 ods. 2 ústavy ďalej znamená, že poslanec nie je viazaný žiadnými príkazmi od politických strán alebo hnutí a ani od svojich voličov (zákaz imperatívneho mandátu) . Neexistuje žiadny právny vzťah medzi Národnou radou a jej členmi (poslancami) na strane jednej a občanmi (voličmi) , ktorí ich zvolili na strane druhej (iné je však hľadisko politické, t. j. budúce voľby) . Preto je tiež nemožné z čl. 73 ods. 2 ústavy vyvodzovať nejaké právo občana, prípadne usudzovať o jeho porušení, ako to vyplýva z petitu navrhovateľa.

Vzťah poslancov ako zvolených zástupcov občanov voči Národnej rade upravujú čl. 72 až 92 ústavy, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a v určitom rozsahu aj zákon č. 45/1989 Zb. o poslancoch Slovenskej Národnej rady v znení neskorších predpisov. V prípade porušenia práv poslanca (zástupcu občanov) , ktoré im priznávajú uvedené ustanovenia ústavy a citovaných zákonov, sa môže domáhať ochrany na ústavnom súde, ako nezávislom súdnom orgáne ochrany ústavnosti len ten poslanec (zvolený zástupca) , ktorého subjektívne ústavné právo bolo porušené. Príkladom

6 takéhoto postupu bol podnet Františka Gauliedera podľa čl. 130 ods. 3 ústavy na začatie konania vo veci porušenia jeho ústavného práva upraveného v čl. 81 ods. 1 ústavy, o ktorom ústavný súd rozhodol nálezom z 23. júla 1997 sp. zn. I. ÚS 8/97.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil (a logicky ani nemohol zistiť) existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Národnej rady (navrhovateľom v petite podnetu formulovaným) a navrhovateľom namietaným porušením základného a ústavných práv upravených v čl. 30 ods. 1, čl. 73 ods. 2 a v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho dôvodu ústavný súd hodnotí podnet navrhovateľa z 27. októbra 1997 za zjavne neopodstatnený, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2. Podľa právneho názoru ústavného súdu objektívne právo upravené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 1 prvej vety ústavy chráni ústavné zriadenie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu aj tým, že zveruje štátnym orgánom právomoc konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým zároveň chráni aj občanov (fyzické osoby a právnické osoby) osobitne však v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy a so základnými právami a slobodami zakotvenými v druhej hlave ústavy a ďalšími ústavnými právami, ktoré z ústavy vyplývajú (napr. podľa čl. 94 ústavy) . Objektívne ústavné právo spolu s príslušnými zákonnými predpismi chráni fyzické osoby a právnické osoby, prípadne občanov. Nepriznáva im však, okrem už uvedených základných práv a ďalších ústavných práv, nijaké primárne subjektívne práva (právne nároky) . Fyzickým osobám a právnickým osobám, resp. občanom môžu vzniknúť len sekundárne práva, ak štátne orgány porušením objektívneho práva podľa uvedených článkov ústavy porušili konkrétne základné právo alebo ústavné právo dotknutého subjektu. Preto aj túto časť podnetu odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (neexistencia príčinnej súvislosti medzi postupom a konaním Národnej rady a namietaným porušením ústavných práv označených navrhovateľom) podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

7 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 1997

Za správnosť opísaného JUDr. Richard R a p a n t textu: Dagmar Zárembová predseda senát

8