II. ÚS 25/1997 - iSpis

II. ÚS 25/1997 9.4.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/ac4ffe17-dae5-4848-a63b-d91583696247/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20II.%20%C3%9AS%2025_97.pdf II. ÚS 25/97 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Úst avného súdu Slovenskej republ iky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 9. apríla 1997 vo veci podnetu , bytom , o porušení základných práv a slobôd čl. 12, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20 a čl. 149 ústavy orgánmi činnými v trestnom konaní a takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a .

Odôvodnenie

podal na ústavný súd 10. marca 1997 písomné podanie, ktoré označil ako ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd deklarovaných v čl. 12, 19, 20 a 149 ústavy. Porušenie vidí v tom, že kompetentné orgány, na ktoré sa obrátil o riešenie problému so zakúpeným osobným motorovým vozidlom zn. Peugeot 405 v Belgicku, doteraz prípad nevyriešili, hoci využil už všetky možné dostupné prostriedky. Auto bolo havarované, nepojazdné. Vozidlo bolo dňa 6. apríla 1994 preclené na colnici v Senici a vymeraný aj colný poplatok, podľa kúpnopredajnej zmluvy. Kúpnopredajná zmluva zostala na colnici v Senici a on dostal potvrdenie o prepustení motorového vozidla (č. j. 72/94 zo 6. apríla 1994) . Po vybavení potrebných formalít započal s opravou auta , bytom 2

ktorý podniká v oblasti opráv osobných motorových vozidiel. Na finančnej odmene za vykonanú opravu sa nedohodli. Na opravu priniesol náhradné diely. Pri oprave sa podieľal osobne aj on, keďže sa venoval aj iným zákazníkom, stále menej času venoval jeho vozidlu. Za tohoto stavu si našiel iného opravára. Keď si chcel od prevziať vozidlo, odmietol mu vozidlo vydať a prehlásil, že ho viacej neuvidí. V decembri 1994 sa od známych dozvedel, že jeho vozidlo je už opravené. Vozidlu bola pridelená štátna poznávacia značka a Okresné veliteľstvo Policajného zboru Senica v evidencii motorových vozidiel prihlásilo vozidlo na jeho meno. Stalo sa tak bez jeho vedomia, jeho podpisy boli sfalšované, nakoľko na dopravnom inšpektoráte PZ nebol prihlasovať vozidlo. Aj po prihlásení vozidla mu odmietol vozidlo vrátiť. Vyhrážal sa mu, že ak niečo vo veci urobí, zahlási to polícii, že mu vybaví, aby vyletel z Policajnej akadémie SR v Bratislave, kde od októbra 1994 študoval. Začiatkom januára 1995 mu oznámil, že vozidlo predal, aby vozidlo išiel odhlásiť z evidencie Okresného veliteľstva Policajného zboru Senica. Dňa 17. januára 1995 v evidencii motorových vozidiel dopravného inšpektorátu v Senici zistil, že auto je už odhlásené z jeho mena na nového majiteľa z Bratislavy, zasa bez jeho súhlasu a vedomia. Po druhý raz boli sfalšované jeho podpisy. Sťažoval sa na postup policajtov na inšpekčné oddelenie Prezídia Policajného zboru SR, dostal odpoveď (č. p. K-29/01- Sť-95) od Útvaru kontroly Ministerstva vnútra SR, v ktorej sa okrem iného konštatuje, že zo strany policajtov odboru dopravnej polície OV PZ Senica pri prihlasovaní a odhlasovaní jeho vozidla došlo k porušeniu interných predpisov. Keď sa vo veci nič nevykonalo, napísal znova dňa 6. marca 1995 na spomínaný útvar Ministerstva vnútra SR, odkiaľ dostal odpoveď 4. apríla 1995 pod č. p. K-80/01-Sť-95, že jeho sťažnosť je hodnotená ako neoprávnená. Na to ešte v marci 1995 podal na neho trestné oznámenie pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 Trestného zákona. Vec sa dostala Inšpekčnému odboru Bratislava a Západ a Úradu inšpekčnej služby PZ Bratislava. Dňa 10. januára 1996 pod číslom ČTS: UIS-229/03-PO-95 bola napísaná správa o stave 3

konania - vyrozumenie z Inšpekčného odboru Bratislava a Západ. Konštatovalo sa v nej, že je vo veci podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal on dopustiť. Vzhľadom na skutočnosť, že nevedel a do dnešného dňa nevie, o aké krátenie daní ide, napísal niekoľko listov v júni, júli, auguste, septembri a novembri 1996 a v januári a februári 1997, kde žiadal o zaslanie správy. No z inšpekčného odboru mu do dnešného dňa neprišla žiadna správa, teda prípad je stále otvorený. Správu na požiadanie mu poslal Krajský úrad vyšetrovania PZ Bratislava. Z nej vyplýva, že spisový materiál týkajúci sa trestného činu skrátenia dane bol dňa 24. januára 1996 odstúpený na Úrad inšpekčnej služby PZ v Bratislave. Prešiel ďalší rok a prípad je stále otvorený. Konaním inšpekcie utrpel ako príslušník PZ na cti a vážnosti. V mesiaci apríl 1996 sa od známych dozvedel, že vec vedená pod ČTS: PZ-26/95 bola podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku odložená. Požiadal zástupcu Okresného oddelenia PZ Senica o preštudovanie tohto spisu. Toto mu nebolo umožnené. Dostal informáciu, že uznesenie o odložení veci mu už bolo zaslané poštou. Uznesenie pod č. ČTS: PZ-26/95 skutočne obdržal. Z neho vyplýva, že sa vlastne nič nestalo a to, že predal motorové vozidlo je v poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť dňa 22. apríla 1996. Okresná prokuratúra dňa 6. mája 1996 pod č. Pn 720/95 zrušila uznesenie policajného orgánu OV PZ Senica z dôvodu, že uznesenie o odložení veci je nezákonné. Dňa 14. júna 1996 napísal na OO PZ Senica, čo sa s vecou ďalej vykonalo. Dňa 24. júna 1996 z OO PZ Senica mu oznámili, že sťažnosť, ktorú podal proti uzneseniu, bola daná na Okresnú prokuratúru v Senici. O tom, že prokuratúra už rozhodla, OO PZ ani nevedelo. Dňa 26. apríla 1996 zaslal na krajskú prokuratúru sťažnosť na postup príslušného OO PZ Senica, odkiaľ dostal dňa 2. mája 1996 vyrozumenie o postúpení na ďalšie konanie Okresnej prokuratúre v Senici. Dňa 3. júna 1996 zaslal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky sťažnosť na postup OO PZ SR Senica. Vec sa vrátila späť na Okresnú prokuratúru v Senici, odtiaľ na OO PZ SR Senica, ktorá má preskúmať sama seba. Opäť to zostáva na mŕtvom bode aj napriek skutočnosti, že Okresná prokuratúra v Senici dňa 10. júna 1996 dala pokyn vyšetrovateľovi na vznesenie obvinenia 4

v zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku pre dôvodné podozrenie z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť . Políciu takýto postup prokurátora nezaujímal, preto znova 28. júla 1996 zaslal na Okresnú prokuratúru do Senice žiadosť o zaslanie správy, odkiaľ dostal odpoveď, že okresná prokuratúra urgovala dňa 10. júla 1996 vybavenie pokynu. Pokyn znova nebol rešpektovaný políciou. Dňa 8. augusta 1996 opäť sa obrátil so žiadosťou o preskúmanie postupu z hľadiska dodržiavania zákonnosti zo strany polície na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Vec sa vrátila späť na Okresnú prokuratúru v Senici a dňa 26. septembra 1996 Okresný úrad vyšetrovania PZ SR Senica mu zaslal uznesenie o odložení veci podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku, lebo u nejde o podozrenie z trestného činu sprenevery podľa § 148 ods. 1, 2 Trestného zákona, pričom § 148 Trestného zákona upravuje trestný čin skrátenia dane. Nebolo vydané ním navrhované dokazovanie o tom, že jeho podpisy na prihlasovaní a odhlasovaní vozidla boli sfalšované, že v čase tohto úkonu bol mimo Senice. Podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú okresný prokurátor dňa 23. októbra 1996 pod číslom

Pn 720/95 zamietol. Myslí si, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ SR Senica pod č. Č V S: VP-402/96 z 26. septembra 1996 a uznesením Okresnej prokuratúry Senica pod č. Pn 720/95 z 23. októbra 1996 došlo k porušeniu zákona. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zaslal sťažnosť dňa 28. októbra 1996 na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, odkiaľ bola postúpená Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Tá sťažnosť doručila krajskej prokuratúre, ktorá mu oznámila dňa 29. novembra 1996 pod sp. zn. 2 Kn 288/95, že schválila uznesenie Okresnej prokuratúry Senica z 23. októbra 1996. Dňa 9. októbra 1996 napísal na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekciu vyšetrovania a kriminalisticko- expertíznych Činností žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov OO PZ SR Senica, ktorá mu oznámila dňa 11. novembra 1996 pod č. Pn 720/95, že vyšetrovateľ OO PZ Senica vec správne odložil. S týmto sa následne stotožnila aj 5

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 9. januára 1997 pod č. IV Gn 2341/96. Obrátil sa so svojím problémom aj na Najvyšší súd Slovenskej republiky, odkiaľ dostal vyhýbavú odpoveď. Myslí si, že konaním týchto orgánov došlo k porušovaniu jeho ústavou zaručených základných práv a slobôd čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 , čl. 20 ods. 1 a čl. 149 ústavy. na svoje tvrdenie priložil prílohy, spomínané listy a rozhodnutia. Jeho tvrdenie zodpovedá obsahu týchto listín. Predložil aj znalecný posudok z odboru písmoznalectva ako dôkaz, že žiadne listiny na dopravnom inšpektoráte v Senici vlastnoručne nepodpísal. vo svojom podaní poukazuje na konanie orgánov činných v trestnom konaní i policajných orgánov, ktoré majú kompetencie evidovať, nahlasovať i prehlasovať motorové vozidlo, ktoré nie je v súlade so zákonmi, či inými všeobecne záväznými predpismi. Právomoci ústavného súdu sú deklarované v čl. 125 až 130 ústavy. Preskúmava aj rozhodnutia iných mocenských orgánov, pokiaľ ide o ústavnosť ich aktov, neskúma však zákonnosť v postupe týchto orgánov a už vonkoncom nemá právomoc rozhodovať ako ďalšia odvolacia inštancia nad týmito orgánmi, ak ide o rozhodnutia vo veci samej. Porušoval by tým ústavu, čo ako súdny orgán ochrany ústavnosti si nemôže dovoliť. Právomoc ústavného súdu je daná ústavou v preskúmavaní ústavnosti v konaní a rozhodovaní už spomínaných orgánov. Ak poukazuje na niektoré články ústavy, ktoré voči nemu porušili policajné orgány a prokuratúra, je povinnosťou ústavného súdu sa s týmito námietkami vysporiadať. Ústavný súd, keď chce vysloviť svoj právny názor, musí namietané články odcitovať a ich aplikáciou na zistený skutkový stav vysloviť, či konaním a rozhodovaním uvedených orgánov naozaj došlo k porušeniu citovaných článkov ústavy. Čl. 12 ods. 1 ústavy: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 6

Podľa názoru ústavného súdu nemožno vysloviť, že by nebol slobodný a rovný v dôstojnosti i v právach, že by mu jeho základné práva a slobody (II. hlava ústavy) odňal nejaký mocenský orgán. Tým, že tieto orgány nevyhoveli jeho návrhom a sťažnostiam po vyhodnotení skutkového stavu alebo že nevykonali navrhované dokazovanie, možno hodnotiť len z pohľadu dodržiavania zákonnosti, nie ústavnosti. Ústava je základný rámcový zákon, ktorý vyslovuje určité princípy vyjadrené v článkoch ústavy, ale ich realizáciu v praxi ponecháva zákonom, podľa ktorých (nie podľa ústavy) orgány konajú a rozhodujú. V danom prípade je to Trestný poriadok. Keď bol porušený tento zákon, nápravu môže vykonať len orgán, ktorý je obdarený príslušnou právomocou. Týmto orgánom však nie je ústavný súd. Čl. 19 ods. 1, 2 ústavy: Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Tým, že vznikol spor medzi a iným občanom ohľadne osobného motorového vozidla, ktoré si zakúpil v Belgicku a ktoré bolo vlastnícky prevedené na ďalšieho občana, nedá sa hodnotiť ako porušenie citovaného článku. Ide o vec, o ktorej môže rozhodnúť všeobecný súd v občianskom konaní. Ide o možnosť, ktorú doteraz nevyužil. Nemá to nič spoločné s osobnou cťou, dobrou povesťou, či ochranou mena, ani s neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života . Pokiaľ by súd jeho žalobe vyhovel, vec by bola vyriešená. O tom, či niekto spáchal trestný čin a podanie obžaloby je vo výlučnej právomoci prokuratúry. Žiaden mocenský orgán, ani ústavný súd, nemá právomoc prikazovať tomuto orgánu ako má konať a rozhodnúť. ČI. 20 ods. 1: Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Ak niekto zasahuje do jeho vlastníctva, napríklad aj tým, že by sa zmocnil neoprávnene jeho majetku alebo ho na základe rôznych machinácií previedol na inú 7

osobu, Občiansky zákonník má ustanovenia, na základe ktorých si môže občan uplatniť nárok na všeobecnom súde. Inak dôvody, ktoré ústavný súd uviedol v predchádzajúcich Článkoch ústavy, platia aj v tomto prípade. Čl. 149: Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. I tento článok je len základný a rámcový právny predpis. Ich práva a kompetencie upravuje špeciálny zákon o prokuratúre. Rovnako aj v tomto prípade treba poukázať na odôvodnenia v predchádzajúcich článkoch. Teda žiaden iný orgán nemôže prokuratúre prikazovať, ako má rozhodovať vo veciach, kde je podozrenie, že sa porušujú práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb. Pokiaľ vo veci ešte nekonal súd, kým nebola ešte podaná obžaloba, nemohol konať všeobecný súd a ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý zastrešuje túto sústavu, nemôže vyslovovať právny názor na vec. Preto aj jeho stanovisko, ktoré zaslal , je týmto zdôvodnené. Dosiahnuť trestné stíhanie by síce mohlo pomôcť k úspechu v občianskom konaní no. pre úspech nie je toto rozhodujúce. Rozhodujúce je ponúknuť všeobecnému súdu také dôkazy, ktoré by nevyvrátiteľne potvrdili, že je naozaj vlastníkom motorového vozidla, o ktorom sa viedlo doterajšie konanie. Z obsahu podania je nesporné, že problém treba hodnotiť len z pohľadu zákonnosti, kde právomoc ústavného súdu nie je daná. Aj keď poukazuje na porušovanie niektorých článkov ústavy, s ktorými sa ústavný súd vysporiadal, zámer podnecovateľa je zrejmý, a to dosiahnutie zrušenia rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a na základe toho aj dosiahnutie rozhodnutia, že osobné motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom týchto konaní, mu právom patrí a má sa mu vydať. Na tomto základe Ústavný súd Slovenskej republiky podnet podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky Č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. prerokoval na svojom neverejnom 8

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, a keďže vec podľa názoru ústavného súdu nepatrí do jeho právomoci (zákonnosť preskúmavajú všeobecné súdy) a porušenie ústavnosti v konaní a rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní nezistil, s poukazom na § 25 ods. 2 citovaného zákona ho odmietol.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 9. apríla 1997

Za správnosť opísaného textu: J UDr. Júliu s Č e r n á k Irena Makovická predseda senátu