II. ÚS 27/1997 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – II. ÚS 27/1997

Ústavný súd, dátum 12.05.1997, sp.zn. II. ÚS 27/1997

II. ÚS 27/1997 12.5.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/039b3146-d5aa-42b1-9f20-f3c752032ac0/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20II.%20%C3%9AS%2027_97.pdf SLOVENSKÁ REPUBLIKA II. ÚS 27/97

UZNESENIE Ú s t a v n é h o súdu S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 12. mája

1997 vo veci podnetu , bytom , o preskúmanie

rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici z 2. júla 1996 č. 1 T 53/96 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. septembra 1996 Č. 5 To 502/96

takto

rozhodol :

Podnet na začatie konania o d m i e t a .

Odôvodnenie

Podnetom zo dňa 6. marca 1997 došlým Ústavnému súdu Slovenskej republiky

dňa 18. marca 1997 domáha sa preskúmania rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 2. júla 1996 č. 1 T 53/96 v spojení s uznesením Krajského

súdu Banská Bystrica zo dňa 1 1. septembra 1996 č. 5 To 502/96, ktorými bol uznaný

vinným trestným činom útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného

zákona s uložením trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu jedného roka, ako aj konania, ktoré predchádzalo. Podnet

podáva podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a má za to, že súdy porušili

jeho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Uvádza, že konanie bolo ovplyvnené 2

nenáležitým zásahom policajta - hlavného svedka, ktorý v čase

súdneho pojednávania sa zdržiaval na okresnej prokuratúre a vyjadril sa, že sudkyňa

rozhodne tak, že dostane príučku. V odvolacom konaní 8. mája 1996 mu nebolo

umožnené nič povedať, hoci bol na súde prítomný, ba nemohol predložiť ani

dokumenty dokazujúce technický stav vozidla. Súdy sa nevyporiadali riadne ani s jeho

námietkou zaujatosti sudcov trestného úseku Okresného súdu Považská Bystrica.

V tomto smere podnecovateľ svoju námietku nijak nekonkretizuje. Má zato, že

odsudzujúci rozsudok je vlastne reakciou na to, že si dovolil podávať sťažnosti proti

postupu policajtov pri cestnej kontrole jeho osoby. Tvrdí, že konanie nespĺňalo kritériá

spravodlivého a nestranného konania garantovaného citovanými článkami ústavy a

dohovoru. V tejto súvislosti cituje aj niektoré právne závery Európskeho súdu pre

ľudské práva.

Z dokladov priložených podnecovateľom sú podstatné nasledovné okolnosti.

Zo stanoviska adresovaného Krajskému súdu v Banskej Bystrici zo 6. septembra 1996

vyplýva podnecovateľova verzia udalostí z 27. októbra 1994. Bol podrobený cestnej

kontrole vozidlom majúcim civilnú štátnu poznávaciu značku dvoma neupravenými

policajtmi v uniformách. Jeden z policajtov ho odstrčil od vozidla, vytrhol mu veľkú

tašku s dokladmi, vybral z nej menšiu tašku a z nej po roztrhaní, okrem iných vecí, aj

šesťdielnu peňaženku z hadej kože. Po výmene názorov musel ísť na obvodné

oddelenie PZ, kde sa podrobil dychovej skúške na alkohol. Bol v tom čase chorý a

užíval lieky každých 6 hodín, nedokázal nafúkať potrebné množstvo vzduchu a žiadal o

odber krvi. Na zdravotnom stredisku mu bola krv odobratá, avšak nebola dostatočne

zabezpečená pred zneužitím. Po návrate na obvodné oddelenie bol on, ale aj

spolujazdec vypočúvaný, s oboma boli spisované zápisnice, on však

odmietol čokoľvek podpísať. Po návrate do auta si uvedomil, že v dokladoch mal aj

2 500 korún. Preto sa vrátil na OO PZ ale videl iba, ako policajti na Volge odchádzajú

preč. Na druhý deň záležitosť oznámil zamestnávateľovi

, vrátane odcudzenia peňazí, ktorý rozhodol, že vec treba okamžite hlásiť

na polícii. Len ťažko presvedčili kpt. Ľubomíra Chromčáka, aby bol vôbec ochotný 3

sa vecou zaoberať, nakoniec bola spísaná zápisnica s udaním. Domáhal sa aj výsluchu

svedka , avšak potom, čo sa policajt Chromčák s medzi

štyrmi očami porozprával, zmenil prístup k veci. Zo sťažnosti Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky z 18. novembra 1994 tiež vyplýva tvrdenie, že 27. októbra

1994 mu boli odobraté aj 500-korunové bankovky v hodnote 2 500 Sk. Z oznámenia

OV PZ SR - odboru dopravnej polície v Považskej Bystrici Č. p.: PZ -938/D P-II-94 zo

dňa 22. novembra 1994 vyplýva, že postúpili vec dopravného priestupku

podnecovateľa z 27. októbra 1994 na správne konanie. Z návrhu advokáta

Obvodnému súdu Bratislava 3 z 25. januára 1996 sa dá zistiť, že

podnecovateľ bol uznaný vinným priestupkom za jazdu pod vplyvom alkoholu a že

advokát požiadal o súdne preskúmanie správneho rozhodnutia. Je tu podstatná

námietka, podľa ktorej znaleckým posudkom zistená hladina alkoholu v krvi u

podnecovateľa okolo 0,4 promile nemôže byť správna. Znalec uviedol v posudku, že

kvapky - liek Solutan, ktoré podnecovateľ vtedy bral, neobsahujú alkohol v nijakej

forme, hoci podľa informácie výrobcu tohoto lieku priloženej do každej krabičky

obsahuje Solutan 40 % liehu. Informácia pre použitie je priložená.

, odborná lekárka pre T B C a pľúcne choroby, 1. augusta 1995 potvrdila po

vyšetrení, že podnecovateľ nemusel 27. októbra 1994 úspešne vykonať dychovú

skúšku na alkohol prostredníctvom prístroja Alcotest Droger 7 4 1 0 vzhľadom na

aktuálny zdravotný stav a obtiaže, a to bez úmyslu skúšku zmariť. Ošetrujúca lekárka

1. augusta 1995 potvrdila zo záznamov v zdravotnej karte,

že 27. októbra 1994 mal podnecovateľ predpísaný liek Solutan. Z rozsudku

Obvodného súdu Bratislava 3 zo dňa 26. apríla 1996 č. S 2/96 vyplýva, že súd zamietol

žalobu na preskúmanie rozhodnutia O V PZ SR - odboru dopravnej polície Trenčín zo

17. augusta 1995 č. p. P Z -P -4948-1/D P-2-94 a rozhodnutia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky. PPZ, Správa dopravných služieb, odbor dopravnej polície,

Oddelenie správneho konania Západ zo dňa 9. októbra 1995 č. p. PPZ-288/D P-2-95,

ktorými bol podnecovateľ uznaný vinným priestupkom podľa § 30 ods. 1 písm. g) zák.

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, bola mu uložená pokuta vo výške 1 000 Sk a zákaz 4

viesť motorové vozidlá na 12 mesiacov. Súd dospel k záveru, že je preukázané

skutkové zistenie založené na výpovedi svedka , podľa ktorého požil

podnecovateľ okolo 18,00 hod. dňa 27. októbra 1994 štyri deci bieleho vína. Súd sa

nijako nezaoberal dôkazmi podnecovateľa týkajúcimi sa lieku, ktorý požíval a

zdravotného stavu, v akom mal byť. Z listu znalca

z Ústavu súdneho lekárstva v Martine zo dňa 11. augusta 1996

adresovaného síce advokátovi Michalíkovi, ale zasielaného zrejme aj do policajného

priestupkového spisu vyplýva, že znalec bral informácie o zložení preparátu Solutan

z dvoch oficiálnych informačných zdrojov, ktoré sa o prímesi akloholu v preparáte

nezmieňujú. Uvádza ďalej, že aj keby mal Solutan v sebe 40 % liehu, nemohlo požité

množstvo preparátu v inkriminovanom čase zapríčiniť objektívne zistenú koncentráciu

etanolu v krvi podnecovateľa o 20,55 hod. v hodnote 0,21 promile. Pre prípad

pretrvávania pochybností ponúka znalec vykonanie klinického pokusu na Ústave

súdneho lekárstva v Martine za účasti podnecovateľa v rovnakom čase, za rovnakých

podmienok s aplikovaním preparátu Solutan a s okamžitým náležitým vyšetrením.

Z listu advokáta Michalíka z 25. októbra 1996 adresovaného znalcovi

vyplýva žiadosť o vykonanie klinického pokusu. Na liste je dopísané, že znalec naň do

15. januára 1997 nereagoval.

Z trestného spisu Okresného súdu Považská Bystrica 1 T 53/96 sú podstatné

nasledovné veci. Podľa úradného záznamu policajta z 27. októbra 1994 na

č. l. 27 vyplýva, že ešte dňa 27. októbra 1994 bol vypočutý svedok ,

ktorého zápis o podaní vysvetlenia je vraj priložený, avšak v skutočnosti sa v trestnom

spise nenachádza. Okresný súd Považská Bystrica vydal 6. februára 1996 pod č.

1 T 53/96-44 trestný rozkaz, ktorým uznal podnecovateľa vinným trestným činom

útoku na verejného činisteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona v podstate za to, že

28. októbra 1994 do zápisnice o podanom vysvetlení na OO PZ SR v Dubnici nad

Váhom po náležitom poučení obvinil hliadku dopravnej polície, že pri kontrole

dokladov mu Člen hliadky Hamar odcudzil 2 500 Sk v hotovosti s rôznymi dokladmi,

čo uviedol aj v sťažnosti z 18. novembra 1994 adresovanej Ministerstvu vnútra 5

Slovenskej republiky v Bratislave, čím ohovoril verejného činiteľa pri výkone jeho

právomoci. Za to mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu jedného roka. Proti trestnému rozkazu podal

podnecovateľ odpor, následkom čoho súd vytýčil hlavné pojednávanie na deň

20. februára 1996, pričom podnecovateľ predvolanie prevzal 15. februára 1996, teda

bez dodržania zákonnej 5-dňovej lehoty. Podnecovateľ listom zo 16. februára 1996

požiadal o odročenie hlavného pojednávania určeného na deň 20. februára 1996 pre

nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania. Súd tejto žiadosti vyhovel a hlavné

pojednávanie odročil na deň 5. marca 1996. Predvolanie holo podnecovateľovi

doručené dňa 23. februára 1996, teda včas. Podnecovateľ sa na hlavné pojednávanie

5. marca 1996 bez ospravedlnenia neustanovil, súd konal v jeho neprítomnosti

v zmysle § 202 ods. 2 Trestného poriadku, na návrh okresného prokurátora a po

vypočutí svedkov a uznal podnecovateľa vinným ako v trestnom

rozkaze, avšak uložil mu tentoraz peňažný trest 5 000 Sk s náhradným trestom

5 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne pre prípad zmarenia peňažného trestu.

Z úradného záznamu na č. l. 53 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku boli sudkyni

doručené námietky zaujatosti podnecovateľa voči všetkým sudcom trestného úseku

Okresného súdu v Považskej Bystrici. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

5 Nt 14/96-68 zo dňa 24. apríla 1996 je zrejmé, že námietke predpojatosti vyhovené

nebolo. Z odvolania podnecovateľa bez označenia dátumu došlého súdu 2. apríla 1996

na č. l. 60 vyplýva okrem návrhov na výsluchy svedkov aj požiadavka vyžiadať si

priestupkový spis, v ktorom má byť výpoveď svedka rozporná s výpoveďou

učinenou v trestnom konaní. Proti rozsudku podal odvolanie len podnecovateľ,

prokurátor odvolanie nepodal. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 5 To

251/96-64 zo dňa 8. mája 1996 zasa vyplýva, že odvolací súd zrušil rozsudok

Okresného súdu v Považskej Bystrici z 5. marca 1996 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. I keď mal za to, že podmienky pre postup podľa § 202

ods. 2 Trestného poriadku (teda konať v neprítomnosti obžalovaného) boli splnené,

vzhľadom na výpovede obžalovaného, jeho sťažnosti a celkovú dôkaznú situáciu. 6

nemožno bez prítomnosti obžalovaného na hlavnom pojednávaní spoľahlivo rozhodnúť

a tiež treba vykonať dôkazy, ktoré by prítomný obžalovaný bol navrhol. Zo zápisnice o

hlavnom pojednávaní z 2. jú la 1996 na č. l. 72-77 vyplýva, že súd vypočul

podnecovateľa a celý rad svedkov vrátane tých, ktorých navrhoval podnecovateľ, uznal

podnecovateľa vinným ako predtým a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 roka. Z podania

podnecovateľa adresovaného krajskému súdu zo dňa 6. septembra 1996 na č. I. 89 je

zistiteľné, že podľa tvrdenia podnecovateľa svedok bol 27. októbra 1994

vypočutý. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 5 To 502/96-95 zo dňa

11. septembra 1996 sa dá zistiť, že odvolací súd odvolanie podnecovateľa zamietol.

Napokon z predchádzajúceho spisu Ústavného súdu Slovenskej republiky

Rvp 44/97 vyplýva, že podnecovateľ v tejže veci podal podnet ešte dňa 20. januára

1997, ktorý však nemal potrebné náležitosti, a preto bol odložený.

Ústavný súd Slovenskej republiky skutkovo a právne vyhodnotil zistený stav a

na tomto základe dospel k právnemu názoru, že podnet nie je možné prijat' na ďalšie

konanie v podstate z týchto dôvodov:

1. Podnecovateľ vo svojom podaní cituje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, ktorý súdy porušili tým, že pri prejednávaní jeho trestnej veci nesplnili

požiadavky citovaného článku, že nevykonali navrhované dokazovanie najmä na

krajskom súde, ktorými by bol jednoznačne vyvrátil tvrdenia, na základe ktorých bol

odsúdený. Citované ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza, že každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto

právo podnecovateľ využil. Okresný i krajský súd, ktoré patria do sústavy všeobecných

súdov, sú podľa čl. 141 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky nezávislé a nestranné súdy

na žiadnom inom mocenskom orgáne, teda ani na Ústavnom súde Slovenskej

republiky, ktorý nepatrí do ich sústavy. Všeobecné súdy rozhodujú

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veiach a preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov a treba len dodať, že tak konajú s konečnou platnosťou. 7

Len všeobecné súdy sú povolané rozhodovať v trestných veciach a aj nápravu, pokiaľ

by v ich rozhodovaní došlo k porušeniu zákona, môže vykonať všeobecný súd -

Najvyšší súd Slovenskej republiky po podaní sťažnosti pre porušenie zákona, podanú

generálnym prokurátorom alebo Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy vedú dokazovanie v trestnej veci a aj právne posudzujú zistený

skutkový stav. Ústavný súd nemá právomoc tieto súdy nahradzovať alebo vykonávať

nad ich činnosťou kontrolu dodržiavania zákonnosti. To, či súd vykoná navrhované

dôkazy, záleží na jeho úvahe. Ak nevykoná dôkazy, ktoré mohli ovplyvniť jeh o

rozhodnutie, môže sa náprava vykonať výlučne spomínanou sťažnosťou pre porušenie

zákona. Takýto postoj súdov sa nedá hodnotiť ako porušovanie ústavnosti, ale len ako

porušovanie zákonnosti a tam ústavný súd nemá právomoc.

2. Podnecovateľ cituje aj ďalší čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach. V čl. 48 ods. 2 ústavy sa uvádza, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a

aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. V erejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom. Z vykonaného prieskumu súdnych spisov ústavný

súd nezistil, že by súdy nekonali dosť rýchlo, že by boli vo veci zbytočné prieťahy. Tiež

konanie prebehlo v prítomnosti podnecovateľa (v trestnom konaní obžalovaného) .

Z trestného spisu tiež vysvitá, že podnecovateľ mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Na otázku, či súd jeho vyjadrenia akceptoval, ako aj to, či jeho

návrhy na dalšie dokazovanie neprijal, dal súd odpoveď v dôvodoch rozsudku. Ak ale

podnecovateľ je presvedčený, že súd nekonal podľa zákona a že porušením zákona

došlo k nesprávnym výrokom súdu, zasa prichádza v úvahu možnosť podať podnet

k sťažnosti pre porušenie zákona.

Na tomto základe Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne prerokoval na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania podnet podnecovateľa podľa

§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a

keďže zistil, že vec nepatrí do jeho právomoci, s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 2 8

citovaného zákona v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z., podnet odmietol.

Pritom konštatuje, že porušenie citovaných ustanovení ústavy alebo Listiny

základných práv a slobôd v konaní a rozhodovaní súdov nebolo preukázané.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 12. mája 1997

Za správnosť opís JUDr. Július Č e r n á k Irena Makovická predseda senátu