II. ÚS 29/1997 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – II. ÚS 29/1997

Ústavný súd, dátum 13.05.1997, sp.zn. II. ÚS 29/1997

II. ÚS 29/1997 13.5.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/7c2c12af-2c9e-446b-a129-ed5880c1a5ea/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20II.%20%C3%9AS%2029_97.pdf II. ÚS 29/97 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ú s t a v n é h o súdu S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí dňa

13. mája 1997 vo veci podnetu , bytom ,

o preskúmanie právoplatných rozsudkov Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn.

8 C 58/92 z 20. júna 1994. Mestského súdu Bratislava sp. zn. 12 Co 235/95

z 11. apríla 1996 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4 Cdo 1/97 z 28. januára 1997 takto

ro zh odol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a .

Odôvodnenie

Podaním zo dňa 19. februára 1997 došlým Ústavnému súdu Slovenskej

republiky dňa 27. februára 1997 označeným ako Odvolanie proti nesprávnemu

verdiktu I. i II. stupňového súdu v kauze mimosúdna rehabilitácia domáha sa

podnecovateľ preskúmania postupu a rozhodnutí Obvodného súdu Bratislava 1 vo veci

8 C 58/92-66, ktorý rozsudkom zo dňa 20. júna 1994 zamietol jeho žalobu proti

Okresnému úradu Bratislava 1 o mimosúdnu rehabilitáciu, pričom rozsudok bol

potvrdený Mestským súdom Bratislava pod 12 Co 2 35 /95-130 dňa 11. apríla 1996 a

napokon uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 1/97 zo dňa

28. januára 1997 bolo jeho dovolanie ako opozdene podané odmietnuté. 2

Z podnetu vyplýva, že je nepravdivé tvrdenie v uznesení najvyššieho súdu.

podľa ktorého sa žalovaný k dovolaniu nevyjadril. Daromne vyčkával doručenie prvo a

druhostupňových rozhodnutí, kvôli tomu nešiel ani na liečenie. Najvyšší súd mal

preskúmať doručenku s dátumom doručenia a jeho podpisom a skúmať vecnú

správnosť dovolaním napadnutého rozsudku. Už predsedníčka senátu obvodného súdu

musela uznať, že odvolanie podal včas. Pracovníci súdu sa pred ním skrývali, neboli

v pojednávacej miestnosti ale niekde v bufete, čo môžu potvrdiť aj svedkovia.

Hodnotenie svedeckých výpovedí je nesprávne. Sudkyňa Sučanská z najvyššieho súdu

zámerne podvádza. Dovolanie podal v zákonnej lehote (neuvádza však kedy a za akých

okolností) . Ako zaslúžilý odbojár a Dubčekovec by nemohol nezachovať zákonom

stanovený termín na dovolanie. Ide o začarovný kruh, kedy sa namiesto nápravy krivdy

vytvára krivda nová, hoci postup justičných orgánov mal by byť perfektný, precízny,

jednoznačný, lebo ide o základné otázky slobody a ľudské práva. Ide o abúzus -

zneužívanie práva, keď jeho výkon je v rozpore s účelom. Vytýka súdu druhého

stupňa, že nebol poučený o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu.

Z dokladov priložených podnecovateľom, ale najmä z pripojeného spisu

Okresného súdu Bratislava 1, resp. býv. Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn.

8 C 58/92 sa dá zistiť, že podnecovateľ návrhom zo dňa 15. decembra 1991 podaným

proti Okresnému úradu Bratislava 1 požadoval vysloviť, že pracovný pomer bol s ním

rozviazaný dohodou dňa 24. februára 1971 z dôvodov politických. Podľa textu dohody

šlo formálne o skončenie pracovného pomeru z dôvodu znižovania riadiaceho a

správneho aparátu podľa uznesenia vlády S S R č. 135/1970. Súd prvého stupňa

vykonal rozsiahle dokazovanie, zadovážil písomné materiály, ktoré ešte boli vôbec

k nájdeniu a vypočul celý rad svedkov. Prvostupňový súd rozsudkom z 20. júna 1994 č.

8 C 58/92-66 žalobu zamietol a vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že ich vymenoval,

popísal ich obsah a jediná veta. v ktorej dôkazy zhodnotil je na konci piatej strany

rozsudku a znie takto: V zmysle cit. ust. súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru,

že pracovný vzťah s navrhovateľom bol rozviazaný dohodou zo dňa 24. februára 1971

v rámci znižovania riadiaceho a správneho aparátu podľa uznesenia vlády SSR č. 3

135/1970. Politickú perzekúciu tak ako to má na mysli ust. § 2 ods. 2 cit. zák. pre

rozviazanie pracovného pomení súd nezistil. Keďže podnecovateľ rozsudok neprevzal

a zásielka sa vrátila na súd, podľa úradného záznamu zo 4. októbra 1994 na č. l. 77

prevzal rozsudok osobne 4. októbra 1994 a 12. októbra 1994 podal proti nemu

odvolanie, kde namieta nedostatočne zistený skutkový stav a navrhuje aj výsluch

celého radu ďalších svedkov. Odvolací súd vrátil spis súdu prvého stupňa s pokynom

prešetriť, či sa podnecovateľ v čase riadneho doručovania poštou 8. jú la 1994 zdržiaval

v mieste doručenia z hľadiska skúmania včasnosti podaného odvolania a podnecovateľ

doložil, že od 11. jú la 1994 bol v nemocnici. Odvolací súd považoval odvolanie

v pochybnostiach za včas podané a sám vykonal nezvyčajne rozsiahle dokazovanie

vyžiadaním ďalších písomných dokumentov, ale aj vypočutím viacerých svedkov.

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava zo dňa 11. apríla 1996 č. 12 Co 235/95-130

bol prvostupňový rozsudok potvrdený. I odvolací súd mal zato, že podnecovateľ

politický motív skončenia pracovného pomení nepreukázal. Z doručenky pripojenej

k poslednej strane rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že podnecovateľ rozsudok

odvolacieho súdu prevzal 7. júna 1996. Podaním zo dňa 15. novembra 1996

adresovaným priamo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dožaduje sa

podnecovateľ zrušenia druho i prvostupňových rozsudkov a má zato, že vykonané

dokazovanie nebolo súdmi správne hodnotené. Toto podanie bolo najvyšším súdom

považované za dovolanie a ako opozdene podané bolo uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. januára 1997 sp. zn. 4 Cdo 1/97 odmietnuté.

Podnecovateľ neuvádza, aké základné práva súdy v jeho prípade porušili, okrem

námietky, že najvyšší súd dovolanie neprejednal v merite veci. Je však zo spisu zrejmé,

že bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, účastnícke práva podnecovaleľa sa dôsledne

dodržali, jeho dôkazným návrhom bolo takmer bezo zbytku vyhovené, avšak pri

voľnom hodnotení dôkazov mali súdy za to, že politický motív rozviazania pracovného

pomeru preukázaný nebol.

tvrdí, že dovolanie podal včas a preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky mal vec meritórne skúmať. Vytýka tiež, že dovolacím súdom nebol o ďalších

mimoriadnych opravných prostriedkoch poučený. 4

Podnecovateľ vo svojom podnete poukazuje na porušenie zákonnosti, ktorej sa

mali v jeho veci dopustiť všeobecné súdy. V tejto súvislosti treba poukázať na ústavné

články 141 a nasl., podľa ktorých v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy, ktoré rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Spor, ktorý riešili

súdy, je teda vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov. Všeobecné súdy vykonali

rozsiahle dokazovanie a zistený skutkový stav právne posúdili. To, či ich rozhodnutia

boli spravodlivé, či správne vyhodnotili zistený stav a vykonali aj správne právne

závery, mali posúdiť podľa Občianskeho súdneho poriadku súdne odvolacie inštancie.

Tými sú Mestský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd

Slovenskej republiky nepatrí do sústavy všeobecných súdov, a preto je zaradený do inej

časti ústavy - do prvého oddielu siedmej hlavy, kým všeobecné súdy sú zaradené do

druhého oddielu siedmej hlavy. Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, teda jeho právomoci sú uvedné v ústave a preto

aj jeho rozhodovanie sa opiera o ústavu. Nie je ani ďalšou odvolacou súdnou

inštanciou nad všeobecnými súdmi a nemá oprávnenie vykonávať kontrolu

dodržiavania zákonnosti v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov. Preto oprávnenie

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ ide o zákonnosť, je u ústavného

súdu vylúčené. Ak by došlo k porušeniu zákonnosti v konaní a rozhodovaní

všeobecných súdov, nápravu môže vykonať len všeobecný súd. Ústavný súd, tým že je

strážcom ústavnosti, skúma dodržiavanie ústavnosti nielen štátnych orgánov, ale aj

všeobecných súdov. Porušovanie ústavnosti, konkrétnych článkov ústavy,

podnecovateľ neoznačil, ktoré v jeh o prípade súdy porušili. Zo súdneho spisu je

zrejmé, že bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a že teda účastnícke práva

podnecovateľa sa dodržali a že aj jeh o dôkazným návrhom bolo takmer bezo zbytku

vyhovené. Ústavný súd nemôže správnosť hodnotenia dôkazov skúmať a rovnako

nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Pokiaľ ide o

dodržanie procesných ustanovení v konaní súdov, zasa ide o zákonnosť a nápravu

môžu vykonať len všeobecné súdy. Podnecovateľ neuviedol, aké základné práva (II.

hlava ústavy) v jeho prípade súdy porušili. Namietal len, že najvyšší súd dovolanie 5

neprejednal v merite veci. Podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, keďže išlo o

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, dovolanie nebolo prípustné. Prípustné by

bolo len vtedy, ak by odvolací súd sám vyslovil právo podať odvolanie, čo však

neurobil. Odvolací súd nemá zákonnú povinnosť poučovať účastníkov konania o

prípadnej možnosti alebo nemožnosti podania mimoriadnych opravných prostriedkov.

Keďže podnecovateľ nenapáda porušovanie svojich základných práv a slobôd

(II. hlava ústavy) , ale porušovanie zákonnosti zo strany všeobecných súdov ich

citovanými rozsudkami, ústavný súd podnet podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. bez prítomnosti účastníkov na neverejnom

zasadnutí prejednal a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ho odmietol z dôvodov, že

ide o podnet zjavne neopodstatnený.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 13. m ája 1997

Za správnosť opísaného textu: JUDr. Július Č e r n á k

Irena Makovická predseda senátu