II. ÚS 47/1996 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – II. ÚS 47/1996

Ústavný súd, dátum 25.03.1997, sp.zn. II. ÚS 47/1996

II. ÚS 47/1996 25.3.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/6a1885d3-ec05-4df1-a886-c328d83c2fef/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20prijat%C3%AD%20II.%20%C3%9AS%2047_96.pdf II. ÚS 47/96 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ús t avného súdu Slovenskej republ iky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 25. marca 1997 po predbežnom prerokovaní podnetu , bytom , na začatie konania: 1. o zrušenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júla 1996 sp. zn. Sž 177/95 a rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky č. PK-288/1995 z 10. októbra 1995, 2. o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania v 1. časti o d m i e t a , v 2. časti p r i j í m a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

doručil dňa 6. novembra 1996 na Ústavný súd Slovenskej republiky písomné podanie, ktoré označil ako ústavná sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. j. 5 Sž 177/95 z 29. 7. 1996 - pre rozpor so zákonom, pre porušenie základných práv a slobôd (resp. proti rozhodnutiu ministra vnútra SR č. PK-288/1995 zo dňa 10. 10. 1995) . Túto sťažnosť ústavný súd považuje za podnet na začatie konania. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júla 1996 sp. zn. 5 Sž 177/95, proti ktorému smeruje ústavná sťažnosť (podnet) , bola zamietnutá žaloba podnecovateľa na preskúmanie rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky z 10. októbra 1995 č. PK-288/1995. Najvyšší súd svoj výrok odôvodnil tým, že služobné náležitosti podnecovateľa boli stanovené v súlade s platnými právnymi predpismi. Ďalšie podnecovateľom uplatnené náležitosti podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú fakultatívnej povahy a patria do kompetencie ministerstva vnútra. Najvyšší súd je tiež toho názoru, že Policajný zbor Slovenskej republiky je iný právny subjekt, ktorý nie je nástupníckou organizáciou po bývalom Federálnom ministerstve vnútra a podobne nie je takouto nástupníckou organizáciou ani Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra bolo iba poverené v zmysle čl. 4 ústavného zákona č. 624/1992 Zb. a Dohody medzi vládami Slovenskej republiky a Českej republiky uspokojiť právne nároky zo skončenia služobných pomerov policajtov Federálneho policajného zboru podľa miesta trvalého bydliska k 31. decembru 1992. Podnecovateľ návrhom domáhal sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky preskúmania a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky z 10. októbra 1995 č. j. PK-288/1995, ktorým nevyhovel rozkladu žalobcu z 9. augusta 1995 a potvrdil rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. j. UPV-136-23/1-95 z 24. júla 1995, ktorým bol určený jeho služobný príjem od 1. augusta 1991 do 30. apríla 1992, rozhodnuté o započítaní odbornej praxe a rozhodnuté o zaradení do platovej triedy a s tým súvisiaceho služobného príjmu od 1. mája 1992 do 31. decembra 1992. Namietal nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia ministra vnútra, a to skončenie služobného pomeru dňom 31. decembra 1992 z titulu čl. 2 písm. c) zákona č. 624/1992 Zb. Domáhal sa priznania maximálnych náležitostí prípustných právnymi predpismi do 31. decembra 1992. Zo spisu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 1/96 sa zisťuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa už zaoberal ústavnou sťažnosťou , ktorá sa týkala skončenia jeho služobného pomeru. Problematika súvisí s terajšou ústavnou sťažnosťou. Vo svojom rozhodnutí (II. ÚS 1/96) , ktorým ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol, vyslovil názor, že rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z 27. marca 1995 nie je rozhodnutím orgánu štátnej správy (čl. 127 ústavy) , ale len oznámením faktu, že na základe ústavného zákona č. 624/1992 Zb. došlo k ukončeniu služobných pomerov policajtov, a to uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 2 ods. c) ). Ústavná sťažnosť namierená proti rozhodnutiu ministra vnútra Slovenskej republiky z 10. októbra 1995 č. PK-288/1995 je síce rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, avšak ide o také rozhodnutie, ktoré možno preskúmať všeobecným súdom, a to vylučuje, aby ústavný súd vo veci konal a rozhodoval, ak ide o meritum veci. využil právo podať návrh na preskúmanie citovaného rozhodnutia ministerstva vnútra na všeobecný súd. Výsledok je známy z jeho podania i z prílohy k podaniu. Žalobe nebolo vyhovené. Podnecovateľ tvrdí, že v jeho prípade došlo k porušeniu čl. 36 Listiny základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu z hľadiska hmotnoprávneho postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo k porušeniu citovaného článku Listiny , keďže mu nebolo znemožnené obrátiť sa na súd s vecou ukrátenia na právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Najvyšší súd o žalobe meritórne rozhodol, i keď v neprospech podnecovateľa. v podaní ďalej poukazuje na ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý tak isto podľa neho v jeho prípade bol porušený. Podľa citovaného ustanovenia každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti. Keď ústavný súd má dať odpoveď na otázku, či naozaj došlo zo strany súdu k porušeniu čl. 6 ods. 1 citovaného Dohovoru , musí vec posudzovať podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a ak ide len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez prejednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom. Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Za tým cieľom bude potrebné oboznámiť sa s obsahom spisu Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 177/95. Podnecovateľ totiž tvrdí, že mu pred súdom nebolo umožnené brániť svoje oprávnené záujmy, keďže ani v jednom prípade nebol rozsudok vyhlásený verejne. Domnieva sa, že je to v rozpore nielen s § 8 zákona č. 335/1991 Zb., ale došlo i k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd, dodržanie ktorého Slovenská republika ako vysoká zmluvná strana podpísala dňa 1. januára 1993. V tomto prípade, keďže ide o tvrdenie, že najvyšší súd konal v rozpore s ústavou a Listinou základných práv a slobôd, má ústavný súd povinnosť sa s podnetom zaoberať podľa čl. 130 ods. 3 ústavy. Na tomto základe podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. podnet na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti prerokoval a podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona v tejto časti ho prijal na ďalšie konanie. žiadal rozhodnúť aj o nezákonnosti rozhodnutia služobného orgánu - Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. PK-288/1995 z 10. októbra 1995. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy ..., ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Vecne príslušným súdom podľa § 246 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov. Ak ide o skúmanie zákonnosti v meritórnom rozhodovaní, nemá ústavnú právomoc vstupovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Tieto v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy sú jedine oprávnené ako nezávislé súdne orgány rozhodovať vo veciach občianskoprávnych a trestnoprávnych a preskúmavať aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. S poukazom na tieto skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že nie je možné vyhovieť v tejto časti podnetu podnecovateľa (keďže o zákonnosti prislúcha rozhodovať výlučne všeobecným súdom) . Preto podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 293/1995 Z. z. podnet odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 25. marca 1997

Za správnosť opísaného textu: JUDr. Júliu s Č e r n á k Irena Makovická predseda senátu