KSKE 10 Cbi 1/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 10 Cbi 1/2011

KS v Košiciach, dátum 23.04.2012, sp.zn. KSKE 10 Cbi 1/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Cbi/1/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200273 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Hlaváčová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200273.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou Mgr. Máriou Hlaváčovou v právnej veci žalobkyne: M. D. C., nar. XX.XX.XXXX, S. W. út. XX, A., A., zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, proti žalovanej: O.. C. P., P. E. XX, D., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu C. - C. M. N. A., M., spol. s r.o. A. nad I., E. A. XX, A. nad I., o vylúčenie veci z konkurznej podstaty takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, ktorá bola doručená konajúcemu súdu dňa 17.3.2011, sa žalobkyňa domáha vylúčenia veci - osobného motorového vozidla I. XXX J. ev. č. KS XX-XX z konkurznej podstaty úpadcu C. C. M. N. A. M., spol. s r.o. A. nad I., v ktorej má 50% účasť. Uviedla, že označené motorové vozidlo zakúpil dňa 27.11.1995 úpadca, jeho užívateľkou bola žalobkyňa a v roku 1996 jej v rámci vzájomného vyrovnania a úhrady pozdĺžnosti navrhol konateľ úpadcu U.. K. I. možnosť odkúpenia vozidla do osobného vlastníctva. Na základe tejto dohody odkúpila uvedené vozidlo do osobného vlastníctva za 270.434,50 Sk/8.976,78 eura. Tvrdila, že konateľ a spoločník spoločnosti U.. K. I. dlhodobo jej znemožňoval vykonávať práva spoločníčky, neinformoval ju o stave spoločnosti a jej vlastnícke právo k motorovému vozidlu neuznáva, preto podala dňa 29.5.2002 žalobu na Okresnom súde Košice-okolie o určenie vlastníckeho práva k tomuto motorovému vozidlu, konanie však nebolo doteraz ukončené. Dňa 14.4.2004 bol na majetok obchodnej spoločnosti vyhlásený konkurz a správkyňa konkurznej podstaty zahrnula uvedené motorové vozidlo do konkurznej podstaty. Žalobkyňa predložila list konkurzného súdu zo 4.3.2011, ktorým jej uložil, aby v lehote 30 dní podala žalobu proti správkyni konkurznej podstaty o vylúčenie veci (osobného motorového vozidla) z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Žalovaná žiadala, aby súd žalobu zamietol a potvrdil, že sporné motorové vozidlo patrí do konkurznej podstaty, pretože žalobkyňa nepreukázala, že je vlastníčkou motorového vozidla. Ku dňu vyhlásenia konkurzu bol vlastníkom motorového vozidla I. XXX J. ev. č. KS XX-XX úpadca a toto vozidlo zahrnula správkyňa konkurznej podstaty dňa 12.6.2004 aj do súpisu majetku úpadcu, a to na základe súpisu majetku, ktorý predložil konateľ spoločnosti U.. K. I.. Zdôraznila, že na schôdzi veriteľov dňa 31.1.2005 vyzvala žalobkyňu na vydanie motorového vozidla a iných hnuteľných vecí, pričom žalobkyňa na tejto schôdzi neuplatnila nárok na vyradenie motorového vozidla zo súpisu konkurznej podstaty. Z tohto dôvodu považovala žalovaná nárok žalobkyne za neoprávnený a namietala jeho premlčanie. Uviedla, že na jej výzvu žalobkyňa vrátila hnuteľné veci, ktoré mala u seba, okrem motorového vozidla, a hnuteľné veci vydala na výzvu správkyne konkurznej podstaty aj spoločnosť C. S., s.r.o., hoci tieto zakúpila od úpadcu na základe kúpnej zmluvy v cene podľa znaleckého posudku.

V konaní žiadala žalobkyňa vylúčiť motorové vozidlo z konkurznej podstaty, pretože sa cíti byť jeho vlastníčkou od roku 1996, kedy s druhým spoločníkom a konateľom úpadcu U.. K. I. uzavreli dňa 8.1.1996 dohodu o vzájomnom vyporiadaní, na základe ktorej vyplatila konateľovi spoločnosti sumu 270.434,50 Sk. Podľa tejto dohody malo U.. I. pripadnúť motorové vozidlo X. P., ktorého nadobúdacia hodnota bola nižšia, ako nadobúdacia hodnota vozidla I., preto polovicu rozdielu vyplatila konateľovi spoločnosti. Tvrdila s poukazom na túto dohodu, že vozidlo odkúpila a len nečinnosťou konateľa spoločnosti pána I. nedošlo k prevodu vozidla z úpadcu na ňu, aj keď ho o prevod motorového vozidla viackrát žiadala.

Žalobkyňa v písomných podaniach súdu a na pojednávaniach opísala okolnosti, za ktorých vznikla obchodná spoločnosť úpadcu. Uviedla, že spoločnosť vznikla z jej podnetu a obchodovala len s jedným produktom - M. N., doplnkom zdravej výživy, s predajom ktorého dosiahla veľmi dobré výsledky v Maďarsku. Dodávateľ tohto produktu nemecká spoločnosť M. N. splnomocnil žalobkyňu, aby uviedla produkt na slovenský a český trh. Pôvodne okrem žalobkyne a U.. K. I. bol spoločníkom úpadcu aj U.. O. D., ktorý svoj obchodný podiel v roku 1994 previedol rovným dielom na ostatných spoločníkov, takže žalobkyňa a U.. I. sa stali spoločníkmi každý s 50% podielom. Žalobkyňa tvrdila, že druhý spoločník U.. K. I. ju od počiatku nepravdivo informoval o skutočnostiach týkajúcich sa spoločnosti, lebo podľa dohody mala byť aj konateľkou spoločnosti, spoločenská zmluva však nebola preložená do maďarčiny (je štátnou príslušníčkou Maďarska a slovensky nerozumie) , preto nemala vedomosť o tom, že konateľmi boli len U.. I. a U.. D.. Obchodná spoločnosť dosahovala veľmi dobré hospodárske výsledky, v roku 1996 a 1997 dosiahla čistý zisk z predaja produktu 9 miliónov slovenských korún a 12 miliónov slovenských korún. U.. K. I. postupne robil kroky, v dôsledku ktorých stratila možnosť nahliadať do dokladov spoločnosti a zrušil jej podpisové právo k účtu spoločnosti. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.3.2003 sp. zn. 5Cb 73/00 potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorým súd určil, že dodatok k spoločenskej zmluve úpadcu schválený valným zhromaždením spoločnosti z 26.8.1994, ktorým sa menili označené články spoločenskej zmluvy je neplatný. Týmto neplatným dodatkom sa U.. I. ustanovil za jediného konateľa spoločnosti. V roku 2000 U.. I. založil s manželkou obchodnú spoločnosť C. S., s.r.o. A. nad I., do ktorej bez vedomia žalobkyne preniesol predaj produktu M. N. a tiež celý jej majetok, obchodnú sieť s 25.000 ľuďmi a s know-how a túto svoju spoločnosť navonok prezentoval ako právneho nástupcu ich spoločnej obchodnej spoločnosti. Bez vedomia žalobkyne U.. I. preniesol tiež sídlo spoločnosti do nehnuteľnosti, ktorá mu patrila a poškodzoval žalobkyňu aj pri vyčíslení výšky jej odmeny za predaj produktu. Žalobkyňa poukázala aj na to, že úpadca úspešne obchodoval aj v Českej republike vo svojej pobočke v Prahe, ktorej majetok U.. I. taktiež preniesol do svojej spoločnosti.

K predmetu sporu uviedla, že v novembri 2005 spoločnosť zakúpila dve motorové vozidlá. Dovtedy cesty vykonávali motorovým vozidlom žalobkyne, keďže činnosť v spoločnosti si vyžadovala, aby vykonávali prednášky 2-3krát týždenne po celom území Slovenska a v Čechách. Dňa 8.1.1996 spísali ako spoločníci spoločnosti dohodu, podľa ktorej v prípade zániku spoločnosti alebo pri majetkovom vyporiadaní spoločnosti bude I. jej a vozidlo X. P. si zoberie U.. I.. Vzhľadom na to, že nadobúdacia hodnota motorového vozidla I. bola vyššia, zaplatila podľa dohody polovicu rozdielu nadobúdacích hodnôt vozidiel U.. I.. Prevzatie sumy 270.434,- Sk U.. I. potvrdil na uvedenej dohode svojim podpisom. Tvrdila, že boli splnené podmienky uvedené v dohode zo dňa 8.1.1996, lebo v skutočnosti došlo k faktickému zániku spoločnosti, keďže jej konateľ U.. I. previedol celý majetok a obchody na svoje spoločnosti a nemecký dodávateľ už obchodoval len so spoločnosťami U.. I.. Stratou možnosti obchodovať s produktom M. N., ktorý bol jediným predmetom obchodnej činnosti úpadcu, stratil úpadca predmet svojej činnosti.

Svedok U.. K. I. uviedol, že obchodnú spoločnosť so žalobkyňou založil v roku 1993, v skutočnosti začali podnikať niekedy v roku 1994 - 1995, keď dostali povolenie od Ministerstva zdravotníctva na predaj produktu, ktorý bol hlavným predmetom činnosti spoločnosti. V novembri 1995, kedy mala spoločnosť už dostatok finančných prostriedkov, zakúpili dve motorové vozidlá, I. používala žalobkyňa a on používal X. P.. Potvrdil, že dňa 8.1.1996 podpísali dohodu o vzájomnom vyporiadaní, súčasne však podpísali aj zápisnicu o vyrovnaní spoločných dlhov medzi spoločníkmi zo dňa 8.1.1996, v ktorej sú uvedené nároky obidvoch spoločníkov, ktoré si vysporiadali medzi sebou tak, aby nezaťažovali spoločnosť, nezvyšovali sa jej náklady a tým aby na konci roka suma čistého zisku bola vyššia. Zdôraznil, že išlo o dohodu medzi

žalobkyňou a svedkom a netýkala sa spoločnosti. V zápise je uvedená dlžoba svedka voči žalobkyni v sume 232.650,25 Sk, ktorá pozostáva z cestovného vo výške 100.835,- Sk, z českej dlžoby v sume 56.055,90 Sk a z polovice mzdy za január až november 1995 vo výške 75.779,- Sk. Svedok uviedol, že na cestovné mal nárok ako konateľ spoločnosti, pretože išlo o cesty súvisiace s vybavovaním záležitostí spoločnosti a zabezpečovaním prednášok, ktoré súviseli s predmetom činnosti úpadcu, a teda za iných okolností by ich mala zaplatiť spoločnosť. Česká dlžoba predstavuje sumu faktúry, ktorú preplatila pobočka v Prahe na pokyn svedka, s jej úhradou však žalobkyňa nesúhlasila, preto svedok túto sumu považoval za svoj dlh, v skutočnosti mal tento dlh zaplatiť spoločnosti. Svedok uviedol, že ako konateľ bol v pracovnom pomere v spoločnosti a bola mu vyplácaná mzda. Aby žalobkyňa, ktorá takúto možnosť nemala, nebola ukrátená, dohodli sa na tom, že polovicu jemu vyplatenej mzdy za január až november 1995 jej zaplatí. Dlžoba žalobkyne voči U.. I. pozostáva z polovice rozdielu nadobúdacích hodnôt spoločnosťou zakúpených motorových vozidiel vo výške 270.434,50 Sk, ktorú započítali s dlžobou svedka a rozdiel 37.784,25 Sk mu žalobkyňa zaplatila. Ďalšia položka v tejto zápisnici (4) pozostáva z bonusu za október a november a bonusu vypočítaného v zápisnici zo dňa 16.11.1995 v celkovej výške 212.554,40 Sk, na ktorú mala žalobkyňa nárok podľa pravidiel spoločnosti, pre ktorú vykonávala činnosť predajcu ako fyzická osoba - živnostníčka. Od tejto sumy bola odrátaná mzda svedka za január až november 1995 vo výške 151.558,- Sk a rozdiel 60.996,40 Sk svedok žalobkyni zaplatil. Vykonanie úhrad podľa tejto zápisnice žalobkyňa i svedok potvrdili svojim podpisom. Svedok uviedol, že motorové vozidlo I. používala žalobkyňa a on používal X. P. a v prípade zániku spoločnosti sa dohodli, že určitým zákonným spôsobom sa vozidlá prevedú na ich užívateľov. Poprel, že v čase spísania dohody sa dohodli na prevode motorových vozidiel, lebo v tom čase to nebolo ani výhodné, aby svoje súkromné motorové vozidlá používali pre účely spoločnosti. Uviedol, že spoločnosť fungovala na systéme A., ktorý má stúpajúcu tendenciu v prvých troch rokoch a potom, ak je produkt dobrý, sa stav ustáli, môže však nastať aj stav, že o produkt prestáva byť záujem a dopyt po ňom klesá. Ak by spoločnosť po troch rokoch z tohto dôvodu skončila svoju činnosť, dohoda určovala spôsob, ako si chceli vozidlá rozdeliť. Svedok uviedol, že asi v roku 2000 založil na želanie nemeckého dodávateľa produktu bez žalobkyne svoju spoločnosť, len ktorej bol produkt dodávaný. Úpadca tak stratil dodávateľa a tým aj predmet činnosti, lebo M. N. bol jediný produkt, s ktorým obchodoval. Svedok poprel, že ako konateľ spoločnosti sa so žalobkyňou dohodol na odpredaji motorového vozidla I. a žalobkyňa toto vozidlo nemohla odkúpiť za sumu 270.434,50 Sk, lebo jeho hodnota bola podstatne vyššia.

Žalobkyňa k výpovedi svedka uviedla, že cestovné vyúčtované za obdobie apríl až december 1995 vo výške 100.815,35 Sk predstavuje jej pohľadávku na cestovnom voči spoločnosti, ktorá jej vznikla ako spoločníčke v súvislosti s účasťou na prednáškach s lekárom pri vykonávaní činnosti v mene spoločnosti, ktorá jej túto sumu mala zaplatiť. Uviedla, že žiadnu sumu podľa zápisu z 8.1.1996 nedostala.

Konajúci súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov predložených účastníkmi konania, a to dohody o vzájomnom vyporiadaní zo dňa 8.1.1996, zápisnice o vyrovnaní spoločných dlhov z 8.1.1996, notárskej zápisnice z 12.6.2001, zoznamom aktív a pasív vyhotoveným úpadcom dňa 10.6.2004, súpisom konkurznej podstaty z 12.6.2004, invetúrou investičného majetku a doplnením súpisu konkurznej podstaty z 25.3.2009, fotokópiou malé a veľkého technického preukazu motorového vozidla ev. č. D. XX-XX, oboznámil obsah žalobkyňou pripojených listinných dôkazov a pripojeného spisu Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 11C/191/2002 a vyšetrovacieho spisu Okresného úradu vyšetrovania PZ Košice-okolie ČVS: OUV-404/10-2000, a to prílohy uvedené na čl. 100-200 a zistil tento skutkový stav:

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.4.2004 č. k. XK XX/XX-XX bol na majetok spoločnosti C.-C. M. N. A., M., spol. s r.o. A. nad I. so sídlom v A. nad I., IČO: XX XXX XXX vyhlásený konkurz. Správkyňa konkurznej podstaty do konkurznej podstaty úpadcu zahrnula aj motorové vozidlo zn. I. ev. č. KS XX-XX. Podaním zo dňa 4.3.2011 konkurzný súd uložil žalobkyni, aby v lehote 30 dní podala žalobu proti správkyni konkurznej podstaty o vylúčenie veci (osobného motorového vozidla) z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV) ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene (§ 19 ods. 2 ZKV) .

Povinnosťou správcu konkurznej podstaty okrem iného je aj vyhotovenie súpisu podstaty, pričom vychádza predovšetkým zo zoznamu, ktorý mu predkladá úpadca. Správca zaradí do súpisu každú vec, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do podstaty, teda spravidla každú vec, ktorá je uvedená v evidencii úpadcu alebo sa u úpadcu nachádza. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a do súpisu zaradí vec aj v prípade, ak má pochybnosť, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju však zapíše do podstaty s poznámkou buď o nároku uplatnenom inou osobou alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty posúdi konkurzný súd a ak im nevyhovie a vec z konkurznej podstaty nevyradí, osobám, ktoré uplatnili námietku proti zapísaniu veci do podstaty, uznesením určí lehotu na podanie žaloby proti správcovi o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. V uznesení ich súčasne poučí, že ak nepodajú žalobu v stanovenej lehote, bude sa predpokladať, že vec bola do súpisu zapísaná oprávnene. Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, musí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty, náleží jej.

Konkurzný súd v konaní XK/XX/XXXX listom zo dňa 4.3.2011 vyzval žalobkyňu na podanie vylučovacej žaloby do 30 dní od doručenia prípisu. Konajúci súd neskúmal, kedy bol tento prípis žalobkyni doručený, lebo už dňa 17.3.2011 podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Ustanovenie § 19 ods. 2 ZKV vychádza z právnej domnienky, že len ak osoba namietajúca dôvodnosť zapísania veci do konkurznej podstaty nepodá vylučovaciu žalobu v súdom stanovenej lehote, predpokladá sa, že vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene. Žalobkyňa však podala vylučovaciu žalobu v súdom stanovenej lehote, je preto bez právneho významu, kedy bolo prieskumné pojednávanie, či sa na ňom žalobkyňa zúčastnila a či už vtedy namietala zapísanie vozidla do súpisu konkurznej podstaty. Námietka premlčania vznesená žalovanou nie je preto dôvodná.

Zo súpisu konkurznej podstaty vyhotovenej žalovanou dňa 12.6.2004 vyplýva, že v časti dopravné prostriedky bola uvedená obstarávacia cena sporného motorového vozidla, ktoré podľa predloženej fotokópie veľkého technického preukazu bolo registrované od 29.11.1995 na úpadcu. Správkyňa konkurznej podstaty súpis vyhotovila na základe zoznamu aktív a pasív zo dňa 10.6.2004, ktorý predložil úpadca v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 ZKV.

V konaní nebolo sporným, že motorové vozidlo zakúpil úpadca a bol evidovaný ako jeho vlastník. Žalobkyňa však tvrdila, že motorové vozidlo odkúpila za 270.434,50 Sk a úpadca bol povinný previesť na ňu motorové vozidlo, lebo bola splnená odkladacia podmienka zakotvená v dohode o vzájomnom vyporiadaní zo dňa 8.1.1996, pretože došlo k faktickému zániku spoločnosti, keďže táto stratila predmet svojej činnosti.

Konajúci súd sa preto zaoberal ako predbežnou otázkou posúdením, či žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu.

Žalobkyňa predložila dohodu zo dňa 8.1.1996 o vzájomnom vyrovnaní medzi U.. K. I. a žalobkyňou. V bode 1/ dohody sa konštatuje, že účastníci dohody sú spoločníkmi C. M., s.r.o., ktorá dňa 27.11.1995 kúpila dve motorové vozidlá, a to I. XXX tds v hodnote 1.480.869,- Sk a X. P. 2S v hodnote 940.000,- Sk. Účastníci tejto dohody sa dohodli, že v prípade zániku spoločnosti, v prípade majetko-právneho vysporiadania sa motorové vozidlo I. prevedie do výlučného vlastníctva žalobkyne a druhé motorové vozidlo do vlastníctva U.. I.. Vzhľadom na rozdiel v kúpnej cene motorových vozidiel sa strany dohodli,

že žalobkyňa vyplatí U.. K. I. polovicu z tohto rozdielu. Súčasne U.. I. potvrdil, že prevzal od žalobkyne sumu 270.434,50 Sk.

Z citovanej dohody vyplýva, že ju žalobkyňa a U.. I. uzatvárali ako spoločníci obchodnej spoločnosti.

Práva a povinnosti spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným sú upravené v ustanoveniach § 113 až 124 Obchodného zákonníka.

Podľa § 122 ods. 1 Obchodného zákonníka spoločníci vykonávajú svoje práva týkajúce sa riadenia spoločnosti a kontroly jej činnosti na valnom zhromaždení v rozsahu a spôsobom uvedeným v spoločenskej zmluve, prípadne v stanovách.

Spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným svoje práva vykonáva predovšetkým na valnom zhromaždení, z tohto postavenia mu však nevyplýva právo rozhodovať samostatne o záležitostiach spoločnosti, uzatvoriť v jej mene zmluvu, prípadne za spoločnosť konať. Štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je totiž podľa § 133 Obchodného zákonníka konateľ alebo konatelia, ktorých vymenúva valné zhromaždenie z radov spoločníkov alebo iných fyzických osôb a ktorí konajú za spoločnosť navonok.

V posudzovanej veci sa vlastníkom sporného motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy stala obchodná spoločnosť - úpadca. Dohoda spoločníkov o tom, ako naložia s určitým majetkom spoločnosti v prípade jej zániku niekedy v budúcnosti, nie je podľa názoru konajúceho súdu pre spoločnosť záväzná, pretože túto za spoločnosť neuzavrela oprávnená osoba.

Je pravdou, že podľa § 130 Obchodného zákonníka môžu spoločníci prijímať rozhodnutia aj mimo valného zhromaždenia, v danom prípade však žalobkyňa ani netvrdila, že rozhodovanie o tom, ako sa naloží s hnuteľnými vecami spoločnosti (kúpa, odpredaj, nájom a pod.) patrilo podľa spoločenskej zmluvy alebo stanov (ak ich spoločnosť mala) do výlučnej kompetencie valného zhromaždenia. Takáto činnosť patrí zvyčajne do právomoci konateľa, resp. konateľov spoločnosti, ktorí zastupujú spoločnosť nielen navonok, ale podieľajú sa aj na obchodnom vedení spoločnosti, to znamená, že majú oprávnenie rozhodovať vo všetkých veciach týkajúcich sa spoločnosti, ak rozhodnutie nie je zverené zákonom alebo spoločenskou zmluvou alebo stanovami inému orgánu spoločnosti.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že dohodu uzatvorila s U.. I. ako konateľom spoločnosti, toto jej tvrdenie nezodpovedá zneniu dohody, keďže túto uzatvárali ako fyzické osoby bez označenia funkcie v spoločnosti s tým, že v prvej vete článku 1/ dohody je výslovne uvedené, že účastníci tejto dohody sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti. Skutočnosť, že dohodu uzatvárali ako spoločníci obchodnej spoločnosti, potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj U.. I. a v konaní aj samotná žalobkyňa.

Svoje vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu odvodzovala žalobkyňa práve z citovanej dohody a z toho, že zaplatila sumu 270.434,- Sk. Konajúci súd má však za to, že dohoda zo dňa 8.1.1996 nespĺňa náležitosti kúpnej zmluvy nielen preto, že ju so žalobkyňou neuzavrel vlastník motorového vozidla, ale najmä z dôvodu, že z nej nevyplýva ani prejav vôle jedného účastníka zmluvy vec predať a druhého účastníka vec kúpiť za dohodnutú cenu. Napriek tomu, že žalobkyňa motorové vozidlo I. užívala, jej tvrdenie o tom, že sa cítila jeho vlastníčkou už od uzavretia dohody zo dňa 8.1.1996, považoval súd za účelové. Povinné zmluvné poistenie a ďalšie platby spojené s prevádzkou motorového vozidla totiž uhrádzala spoločnosť a žalobkyňa cesty vykonávané týmto vozidlom spoločnosti od jeho zakúpenia až do roku 2000 aj vyučtovávala. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpovede svedka U.. I. a tiež z denných záznamov vozidla založených vo vyšetrovacom spise polície.

Dohodu zo dňa 8.1.1996 nemožno považovať za kúpnu zmluvu a žalobkyňa neuviedla žiadny iný právny titul, na základe ktorého by mala nadobudnúť od spoločnosti vlastnícke právo k spornému motorovému

vozidlu. Okolnosť, že spoločníci si vzájomne zarátali pohľadávky a záväzky, z ktorých časť by inak mala zaplatiť spoločnosť (napríklad cestovné, bonus žalobkyne) , ale časť sa výslovne týkala len ich vzájomnej dohody (zaplatenie polovice mzdy vyplatenej spoločnosťou U.. I. žalobkyni) , nemá žiaden vplyv na zmenu vlastníctva k motorovému vozidlu. Navyše, dohoda o vzájomnom vyporiadaní zo dňa 8.1.1996 len upravuje, ktorému zo spoločníkov ktoré motorové vozidlo má v prípade zániku spoločnosti pripadnúť. Nevyplýva z nej však, že k prevodu vozidla by malo dôjsť bezodplatne, žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že chcela vozidlo odkúpiť a svedok U.. I. existenciu takejto jej žiadosti poprel.

Vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že motorové vozidlo zakúpené obchodnou spoločnosťou - úpadcom a vedené v jeho účtovnej evidencii nebolo dôvodne zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu a nepreukázala, že vlastnícke právo k motorovému vozidlu I. ev. č. KS XX- XX svedčí jej, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a náhradu trov konania účastníkom nepriznal, pretože žalobkyňa nebola v tomto konaní úspešná a žalovanej trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.