KSKE 11 Co 186/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 11 Co 186/2011

KS v Košiciach, dátum 15.05.2012, sp.zn. KSKE 11 Co 186/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/186/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210200561 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7210200561.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Evy Feťkovej vo veci žalobcu J.. G. M., bytom R., R. XX, proti žalovanému H.. S. X., súdnemu exekútorovi, X., H. W. XX, zastúpenému JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Fejova 4, o určenie, že žalovaný nemal zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie a o náhradu škody s prísl., o odvolaní účastníkov proti rozsudku 28C 7/2010-72 z 24.3.2011 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o trovách konania účastníkov.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 234,67 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu.

Pri rozhodovaní vychádzal z obsahu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný nemal žiadne zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľných vecí dňa 7.3.2007 v exekučnom konaní EX 432/2006, čím mu spôsobil materiálnu a nemateriálnu škodu vo výške 101.501,66 € a domáhal sa aj zaplatenia náhrady škody v sume 101.501,66 € s úrokmi z omeškania vo výške 7% ročne od 7.3.2007 do zaplatenia, čo odôvodnil opisom rozhodujúcich skutočností, v podstatnej časti rekapitulujúcim postup a rozhodovanie Okresného súdu Prešov v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 26Er 2636/2006 a postup žalovaného pri výkone exekúcie vykonávanej na základe poverenia exekučného súdu pod sp.zn. EX 432/2006 tvrdiac, že pri exekúcii vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľnej veci postupoval žalovaný v rozpore so zákonom, ktorý videl jednak v absencii exekučného titulu pre vykonanie exekúcie, jednak v nedostatku pasívnej i aktívnej legitimácie účastníkov exekučného konania, ako aj v pochybení žalovaného, ktoré malo spočívať v tom, že vydal príkaz na vykonanie exekúcie a exekúciu vyprataním nehnuteľnosti uskutočnil dňa 7.3.2007 za situácie, keď mu nebolo doručené rozhodnutie exekučného súdu o povolení odkladu exekúcie a tiež v tom, že pre povinnosť nepeňažnej povahy vykonal žalovaný exekúciu predajom hnuteľnej veci. Podľa žalobcu ho žalovaný pozbavil práva na oprávnenú obranu a vytvorením dojmu zákonného postupu ho materiálne a morálne poškodil a preto si symbolicky uplatnil náhradu nemajetkovej škody v sume 100.000 € a náhradu majetkovej škody v rozsahu ceny exekvovaného osobného motorového vozidla v sume 1.501,66 €, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení odôvodnil tým, že výkonom exekúcie sa dostal do zlého svetla a stratil pozíciu farára farnosti U.. Súd prvého stupňa vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že pri vykonávaní exekúcie postupoval v súlade so zákonom a okrem vznesenia námietky premlčania spochybnil i existenciu naliehavého právneho

záujmu žalobcu na určení, ktorého sa domáhal. Podrobne popísal, s ktorými listinami tvoriacimi obsah pripojeného spisu v exekučnej právnej veci vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 26Er 2636/2006 sa oboznámil, s poukazom na obsah pripojeného spisu vedeného žalovaným pod sp.zn. EX 432/2006 a podrobne rekapituloval postup žalovaného, ako aj exekučného súdu v exekúcii, vedenej na základe rozhodnutia Rímskokatolíckej cirkvi, G. X. č. prot. 700/2006 z 30.6.2006, ktorej predmetom bolo vypratanie farskej budovy č. 122 Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti U. a zaplatenie trov exekučného konania a trov exekúcie. Právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z., § 5, § 29, § 33 ods. 1, § 36 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, 6, § 46 ods. 1, § 50 ods. 1, § 52, § 56, § 57 ods. 4, § 58 ods. 1, § 60, § 62, § 63, § 64, § 65, § 181 a § 200 ods. 1, 3 zák.č. 233/1995 Z.z., ako aj § 2, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1, § 50, § 80 písm. c) a § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p. a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy posúdil uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný. Uviedol, ktoré skutočnosti musia byť splnené pre vznik zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, ktorá je upravená v ust. § 33 ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z. a skúmal žalobcom tvrdené nedostatky exekučného konania. Vo vzťahu k vytýkanej absencii exekučného titulu a nedostatku v legitimácii účastníkov exekučného konania mal za to, že posúdenie zákonnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, posúdenie súladu návrhu na vykonanie exekúcie s exekučným titulom a posúdenie splnenia podmienok pre vykonanie exekúcie počas celého jej priebehu bolo výlučne vecou exekučného súdu a žalovaný, ako súdny exekútor zodpovedal len za dodržanie zákonom ustanoveného postupu pri výkone exekúcie na základe poverenia exekučného súdu a nie za to, či a na akom základe, pre koho a proti komu sa exekúcia na základe poverenia vykonávala. Preskúmal ďalej každý z úkonov žalovaného v rámci exekúcie od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie až po vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie pričom nezistil, aby niektorý z týchto úkonov bol urobený v rozpore so zákonom. Pokiaľ nezákonnosť postupu žalovaného podľa tvrdenia žalobcu mala mať pôvod v okolnostiach doručovania písomností súdu a súdneho exekútora dňa 7.3.2007 vyšiel z toho, že uplatňovanie procesných predpisov a jeho inštitútov nemôže byť bezmedzným prostriedkom svojvoľného bránenia práva a v posudzovanom prípade sa exekučný súd do uskutočnenia vypratania nehnuteľnosti v časovom rozmedzí troch mesiacov vyporiadal so štyrmi návrhmi žalobcu na povolanie odkladu exekúcie a tromi návrhmi na jej zastavenie, odôvodnenými tými istými skutočnosťami a v každom prípade bol návrh žalobcu na povolenie odkladu exekúcie a jej zastavenie zamietnutý a žalovaný už na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a príkazu na úhradu trov exekúcie, ktoré boli žalobcovi doručené dňa 6.3.2007, mohol urobiť opatrenia podľa ust. §181 ods. 4 Exekučného poriadku na odstránenie vecí a vykázanie žalobcu z vypratávaného objektu a i keby tomu tak nebolo, uznesenie Okresného súdu Prešov z dňa 6.3.2007, ktorým bol návrh žalobcu na povolenie odkladu exekúcie a jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietnuté, a tiež príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a príkaz na úhradu trov exekúcie boli žalobcovi doručované súdnym doručovateľom i žalovaným na adrese farskej budovy č. 122 N. cirkvi, farnosť U., pričom na základe výzvy smerujúcej k prevzatiu týchto písomnosti, po poučení o následkoch odopretia ich prijatia sa žalobca bez slova vzdialil, uzamkol sa v jednej z miestností tejto stavby a po jej násilnom otvorení z budovy ušiel oknom, následkom čoho sa tieto písomnosti správne považovali za doručené žalobcovi v zmysle ust. § 50 O.s.p.. Žalovaný pri výkone exekučnej činnosti neporušil právnu povinnosť ani tým, že exekúciu na poklade exekučného titulu na nepeňažné plnenie vykonal predajom hnuteľnej veci, teda spôsobom výkonu exekúcie na peňažné plnenie, keď týmto spôsobom boli vymožené trovy exekúcie. Keďže žalovaný žiadnu z právnych povinností pri výkone exekučnej činnosti neporušil, je vylúčená jeho zodpovednosť za prípadnú škodu, keď naviac na požadovanom určení žalobca nemal naliehavý právny záujem, nakoľko s prihliadnutím na ukončenie exekúcie navrhnutý určovací výrok nie je spôsobilý poskytnúť ochranu ohrozeného práva, či zlepšiť právne postavenie žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Priznaná náhrada trov konania pozostávala z náhrady odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Nakoľko nemajetková ujma nie je exaktne vyčísliteľná v peniazoch a rozhodnutie súdu v takomto prípade je vždy vecou jeho úvahy mal za to, že pre určenie sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo vzťahu k nemajetkovej ujme je namieste aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., použitím ktorého predstavuje sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sumu 57 € a v prípade uplatnenej majetkovej ujmy je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby daná výškou uplatneného peňažného plnenia, a to v sume 71,37 €. Vzhľadom na to, že úkony právnej služby advokátom boli vykonávané v oboch spojených veciach, základnú sadzbu tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvýšil o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, následkom čoho predstavovala základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sumu

90,37 €. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby advokáta a spolu s režijným paušálom náhrada odmeny a hotových výdavkov advokáta predstavovala 234,67 €.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., lebo bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozsudok nesvedčí o nezávislosti slovenského súdnictva. Mal za to, že žalovaný ako súdny exekútor nemal ani len prijať návrh na začatie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti od neoprávnenej osoby - od Rímskokatolíckej cirkvi, G. X., ktorá nie je ani len vlastníkom nehnuteľnosti navrhovanej na vypratávanie, keďže vlastníkom nehnuteľnosti je N. cirkev, farnosť U.. Zamietnutím žaloby prvostupňový súd porušil zásadu o naplnení občianskych práv a slobôd prostredníctvom súdneho konania a to rovnako, ako to predtým urobil Okresný súd Prešov vydaním poverenia na výkon exekúcie a následným zamietnutím odôvodnených námietok proti exekúcii. Žalovaný porušil Exekučný poriadok, keď ignoroval potrebu vydať exekučný príkaz pri výkone exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a tento mu dodnes vôbec nedoručil a úvahy súdu o akejsi výzve smerujúcej k prevzatiu písomnosti označil za výmysel a nezmysel, ktorý neexistoval. Bol toho názoru, že žalovaný jednak nemal vôbec prijať návrh na vykonanie exekúcie od neoprávnenej osoby, ale mal aj rozpoznať, že exekúcia sa vykonáva bez exekučného titulu, že sa vykonáva neprávoplatné a nevykonateľné cirkevné rozhodnutie, o ktorom právoplatne a vykonateľne bolo rozhodnuté definitívnym rozhodnutím Najvyššieho tribunálu G. Y. vo T. Prot. N. 38743/06 CA dňa 1.12.2009. Navyše nielen súdny exekútor, ale aj súdy hrubo ignorovali zákon č. 326/2001 Z.z., ako oznámenie J. zahraničných vecí Y. republiky o základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Y. Y., na základe ktorej doslova súdy odmietajú uznať definitívne rozhodnutie T. o jeho prekladaní, ako farára farnosti U.. Žalovaný mal tiež vedieť, že robí nútený výkon neprávoplatného cirkevného rozhodnutia, ktoré podľa výroku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí 8Sžo 359/2009 bolo navyše nútene nevykonateľné na území Slovenskej republiky. Okresný súd Prešov v exekučnom konaní EX 432/06 konal tak, ako konal, vo vedomí, že za exekúciu nesie plnú zodpovednosť súdny exekútor. Tento porušil Exekučný poriadok aj tým, že neoprávnene svojvoľne rozhodol o krytí výdavkov exekúcie zabavením jeho motorového vozidla, ktoré následne v dražbe predal, keďže exekútorovi nevznikli žiadne trovy, o ktorých by sa dalo tvrdiť, že sú to trovy, na ktoré má právoplatný a vykonateľný nárok, pričom k v exekučnom titule sa ukladala iná povinnosť, než zaplatenie peňažnej sumy. Uviedol ďalej, že do rozsahu výkonu exekúcie súd v poverení nezahrnul trovy exekúcie, v dôsledku čoho exekúcia motorového vozidla nebola exekúciou, ale obyčajným zlodejstvom. Ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. o naliehavom právnom záujme považoval v konaní za neaktuálne, keďže sa domáhal práva na náhradu škody. Zdôraznil, že žalovaný mu svojím neuváženým konaním spôsobil nevyčísliteľné škody, ako dlhodobé psychické traumy, nemateriálne a materiálne škody, ako dôsledok násilného zamedzenia riadnej duchovnej správy a za to si na súde symbolicky nárokoval odškodné ako nemateriálnu ujmu vo výške 100.000 €, plus materiálnu ujmu za neoprávnene zexekvované motorové vozidlo. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný, navrhol ho zmeniť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania v sume 1.513,52 €. Mal za to, že pri priznaní trov konania vo výške 234,67 € súd prvého stupňa nepostupoval správne, keďže aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nebola správna a ani možná. Žalobca si v konaní uplatňoval náhradu škody v celkovej výške 101.501,66 €, ktorá pozostávala z nemajetkovej škody 100.000 € a majetkovej škody vo výške 1.501,66 €. Túto výšku exaktne a presne vyčíslil, považoval ju dokonca len za symbolickú a ani výšku nemajetkovej ujmy nenechával na posúdenie súdu. Táto nemajetková ujma bola teda čo do výšky presne vyčíslená, ako nárok uplatňovaný voči nemu v peniazoch a teda hodnota veci alebo práva bola vyčísliteľná a aj jednoznačne vyčíslená a uplatnená už v podanom návrhu. Úvaha súdu, uvedená v napadnutom rozsudku by bola opodstatnená výlučne pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a nemohla byť použitá v prípade zamietnutia celého návrhu ako neopodstatneného. Uviedol ďalej, že si uplatnil náhradu trov konania na právnom zastúpení v celkovej výške 1.516,52 €, ktorú vyčíslil iba z jedného uplatňovaného a vyčísleného nároku v celkovej výške 101.501,66 €. Ak by aj pri vyčísľovaní trov postupoval v zmysle § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, nemožno aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) , keďže výšku hodnoty veci a uplatňovaného nároku bolo možné vyjadriť hodnotou veci alebo práva v peniazoch. Aj pri aplikácii § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí v tomto konaní za dva úkony právnej služby, pri uplatňovaní dvoch nárokov, by mu patrila náhrada trov konania v celkovej výške 1.587,94 €, čo je ešte viac ako si uplatnil.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vo veci sám podal odvolanie a preto predpokladá, že odvolací súd zmení rozsudok súdu prvého stupňa a tým žalovanému neprizná žiadnu náhradu škody. Hodnota veci je totiž mínusová, čiže škoda spôsobená mu žalovaným a súdom nepriznaná nemôže byť vyrobeným ziskom.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok, okrem výroku o trovách konania účastníkov podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, lebo je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, pričom vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov a tvrdení účastníkov vyplynula a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasledujúcich O.s.p.. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení (príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku) , ktoré aj správne vyložil a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom uvedeným v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Tento odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a dospel k správnemu záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na navrhnutom určovacom výroku (nie je daný ani základ jeho nároku) a že žalovaný mu svojím postupom škodu nespôsobil.

Exekútor je v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplní ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok ) štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť ) . Podľa § 3 Exekučného poriadku, exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom (viď vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úkony štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci súdny exekútor sa podieľa na realizácii základného práva na súdnu na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, pričom vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Vzťah medzi žalobcom - povinným v exekučnom konaní a žalovaným - súdnym exekútorom, vykonávajúcim exekúciu pod sp.zn. EX 432/2006 je nutné chápať ako verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento ich právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (žalovaný - súdny exekútor) vystupoval voči druhému (účastníkovi exekučného konania) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne ukladať práva alebo povinnosti. Vzťah účastníkov nemohol byť považovaný za súkromnoprávny vzťah.

Žalobca žalobou žiadal určiť, že žalovaný nemal žiadne zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľných vecí dňa 7.3.2007 v exekučnom konaní EX 432/2006.

Žalovaný, vykonávajúci činnosť exekútora bol Okresným súdom Prešov dňa 25.8.2006 poverený vykonaním exekúcie proti povinnému - žalobcovi, na základe vykonateľného rozhodnutia N. G. v X., a to na vymoženie uloženej povinnosti vypratania nehnuteľnosti s prísl., v súlade s § 45 ods. 1 Exekučného poriadku. Keďže žalovaný (ako exekútor) bol poverený exekúciou, musel sa postarať o jej vykonanie bez zreteľa na procesné úkony, činnosť alebo nečinnosť účastníkov exekučného konania, spravujúc sa len zásadami zákonnosti, účelnosti a hospodárnosti, keď inak nebol obmedzený vo výbere spôsobov exekúcie ani jednotlivých postupov.

Návrhom podľa § 80 písm. c) O.s.p. možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu zaťažuje dôkazové bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a ani to, aby žalovaný vykonával exekúciu bez zákonného oprávnenia .

Neboli preukázané ani podmienky, za splnenia ktorých by prichádzala do úvahy zodpovednosť žalovaného za škodu podľa § 33 Exekučného poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia je konštituovaná zodpovednosť exekútora za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu exekútora riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, sledujúc ochranu jeho procesného postavenie (napr. námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, návrh na odklad exekúcie, prípadne iné námietky podľa spôsobov exekúcie) . V exekučnej veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 26Er 2636/06, EX 432/2006 žalobca so svojimi návrhmi na zastavenie, či odklad exekúcie neuspel, exekučný súd opakovane rozhodol v jeho neprospech a žalovaný, konajúci na základe poverenia súdu exekúciu vyprataním nehnuteľnosti vykonal 7.3.2007. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby žalovaný prekročil svoju právomoc, či sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Možno súhlasiť i so záverom súdu prvého stupňa, že pri použití fikcie účinného doručenia písomností v prípade bezdôvodného odopretia ich prijatia žalobcom dňa 7.3.2007, boli mu účinne doručené rozhodnutia Okresného súdu Prešov zo dňa 6.3.2007 o zamietnutí návrhov na povolanie odkladu exekúcie i na jej zastavenie, ako aj príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a príkaz na úhradu trov exekúcie. Exekúcia vyprataním nehnuteľnosti preto prebehla v súlade so zákonom a žalovaný pri nej neporušil svoje povinnosti takým spôsobom, aby žalobcovi spôsobil akúkoľvek škodu.

Neobstojí ani námietka žalobcu, že žalovaný v exekúcii nebol oprávnený vymôcť trovy exekúcie, keďže na to nebol poverený. Trovy exekúcie upravuje ust. § 200 a nasl. Exekučného poriadku a je zrejmé, že exekútor má právo na náhradu trov, potrebných na účelné vymáhanie nároku. Exekútorovi patrí odmena

aj pri exekúcii na nepeňažné plnenie, ktorou je tiež vypratanie nehnuteľnosti. Keďže trovy exekúcie je exekútor oprávnený vymáhať niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky (po vydaní príkazu na úhradu trov exekúcie) , nepochybil žalovaný ani pri vymáhaní tohto svojho nároku.

So zreteľom na vyššie uvedené niet dôvodu spochybniť správnosť postupu súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobu vo veci samej zamietol.

Neboli však podmienky pre potvrdenie rozsudku vo výroku o trovách konania, lebo súd prvého stupňa pri určení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z nesprávnej právnej normy. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním žalovaného, že pri určení výšky odmeny za poskytovanú právnu pomoc advokátovi bolo potrebné vychádzať z § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanú právnu pomoc v platnom znení, keďže je nepochybné, že podľa povahy veci ide o oceniteľný predmet konania. Žalobca totiž okrem požadovaného určovacieho výroku uplatnil i nárok na náhradu škody, ktorý opakovane vyčíslil (101.501,66 €) . Hoci tento nárok charakterizoval ako materiálnu a nemateriálnu škodu , ide podľa názoru odvolacieho súdu o peňažné plnenie, z ktorého je možné bezpochyby určiť tarifnú hodnotu veci a z tejto vypočítať základnú sadzbu tarifnej odmeny. Keďže súd prvého stupňa nesprávne použil pri rozhodnutí o trovách § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., prichádzalo do úvahy iba zrušenie napadnutého výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. h/ ods. 2 O.s.p. a vrátenie veci súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie, keďže odvolací súd vo veci nemohol rozhodnúť, lebo by tým nerešpektoval zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.) čo by znamenalo porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.) , resp. práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 veta prvá, ods. 2 prvá veta Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. Zák. č. 23/91 Zb.) a zasahovalo by do práva na súdnu ochranu, zaručeného uvedenými normami, obsahom ktorého je (v rámci spravodlivého procesu) i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.