KSKE 11 Co 223/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/223/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107230501 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107230501.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu M. D., a.s. R., D. XX, IČO: 35 944 471, zast. Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., Bratislava, Pri starej prachárni, IČO: 36 866 733, proti žalovanej Q. L., bytom L., H. XX, zast. JUDr. Zsoltom Suverom, advokátom, Košice, Murgašova 3, o zaplatenie 2,65 € (80,- Sk) istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 18C 51/2010-38 zo 6.4.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 31,14 € na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2,65 € a nahradiť mu trovy konania vo výške 16,60 € na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi odôvodnil poukazom na ust. § 150 ods. 2 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala, za ktoré považoval iba náhradu zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,60 €. Žalobcovi nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, keďže tieto trovy považoval za neprimerané voči pohľadávke a dopísanie niekoľkých údajov do elektronickej predtlače žaloby, ktorá bola na súdoch podávaná hromadne, nemožno hodnotiť ako účelne vynaložené trovy konania.

Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca, považujúc rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov za nesprávne. Uviedol, že aj keď právny poriadok v súčasnosti umožňuje zníženie náhrady trov konania, keďže novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 15.10.2008, toto oprávnenie súdu zaviedla, avšak ak by súd konal riadne a včas bez zbytočných prieťahov, bol by k rozhodnutiu dospel ešte v čase, keď možnosť zníženia náhrady trov konania pri drobných sporoch nebola v právnom poriadku obsiahnutá. Poukázal na to, že žalobu podal ešte v r. 2006, je teda zrejmé, že začal vymáhanie pohľadávok prostredníctvom súdneho konania za právneho stavu, z ktorého vyplývala iná náhrada trov konania, ako tomu bolo v čase rozhodovania súdu, a poukázal na zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené práve súdom. Tvrdil, že súd nemá právomoc posudzovať, aká odmena je ešte adekvátna, resp. výhodná, ani skúmať koľko (viac či menej) žalobca advokátovi skutočne zaplatil, že náhrada trov konania vo výške priznanej súdom nepokrýva náklady na služby advokáta, ktoré advokát poskytol do prijatia novely, kedy bolo rozumné predpokladať, že ich náhrada bude v konaní priznaná, že pred prijatím novely JUDr. Miroslav Pavelka ako jeho vtedajší právny zástupca, preukázateľne poskytol tieto právneho služby podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Zároveň poukázal na skutočnosť, že novela pôsobí retroaktívne, čo je v rozpore so zásadami právneho štátu, že ovplyvňuje súdne konania, ktoré boli začaté pred jej prijatím a v prípade jej aplikácie súdom dochádza k zásahu do základného

práva na súdnu ochranu, ako aj k zásahu do jeho základného práva na vlastníctvo v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkov, ktorý zásah spočíva v tom, že právo, ktoré si uplatňuje v konaní, nebude možné hájiť prostredníctvom advokáta, a to z dôvodu, že trovy konania neúspešný odporca nebude musieť nahradiť, resp. v tom, že už uhradené sumy za poskytovanie právnych služieb nebude mať nahradené. Podľa jeho názoru je odôvodnené predpokladať, že z tohto dôvodu sa odporcovia budú spoliehať na to, že ich veritelia dlhy v nízkych sumách nebudú vymáhať pre nerentabilnosť vedenia konania, čím by súdy prispeli k nerešpektovaniu práva a podporovali by neplatičov. Napokon uviedol, že ak mu nebude priznaná náhrada trov konania v adekvátnej výške, bude sa domáhať ochrany svojich základných práv pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a prípadne aj pred Európskym súdom pre ľudské práva, a následne si uplatní náhradu vzniknutej škody voči štátu. Na základe uvedených skutočností navrhol rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a uložiť žalovanej zaplatiť mu náhradu trov konania vo výške 81,79 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesúladu ust. § 150 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 372p ods. 1 O.s.p. s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky zdôraznila, že pokiaľ Ústavný súd SR svojim rozhodnutím nevysloví, že uvedené ustanovenia O.s.p. sú v rozpore s ústavou, platí domnienka, že tieto ustanovenia sú v súlade s ustanoveniami ústavy. Záverom poukázala na to, že žalovanú sumu 2,65 € už uhradila bezhotovostným príkazom dňa 17.6.2011.

Rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi prisúdenú istinu 2,65 € nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.) , preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O.s.p. a rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 31,14 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 150 ods. 2 O.s.p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 500 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval správny právny predpis, t.j. ust. § 150 ods. 2 O.s.p. účinné v čase rozhodovania, ktoré aj správne vyložil, vychádzajúc zo zistenia, že predmetom konania je zaplatenie sumy 2,65 €, a teda nepochybne ide o drobný spor v zmysle § 200ea ods. 1 O.s.p. a náhrada trov konania v uplatnenej výške žalobcom, t.j. 81,79 €, vo vzťahu k prisúdenej pohľadávke je neprimeraná. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zistené skutočnosti odôvodňujú priznanie náhrady trov konania žalobcovi iba v zníženej náhrade napriek tomu, že mal vo veci plný úspech. Túto však je potrebné priznať žalobcovi nielen ako náhradu za zaplatený súdny poplatok, ale aj ako náhradu trov titulom právneho zastúpenia v konaní advokátom. Odvolací súd za primeranú považoval túto náhradu v rozsahu jednej tretiny trov právneho zastúpenia (účelne vynaložených v súdnom konaní) za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby) , keď pri sadzbe odmeny za jeden úkon právnej služby 16,60 € spolu s paušálnou náhradou hotových výdavkov (4,98 € + 5,44 €) podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb trovy právneho zastúpenia by predstavovali 43,62 € a jedna tretina činí 14,54 € (43,62 : 3) , a náhrada trov konania je tak celkom vo výške 31,14 € (14,54 € + 16,60 € náhrada zaplateného súdneho poplatku) .

So zreteľom na uvedené, odvolanie žalobcu možno považovať za dôvodné iba čiastočne, pokiaľ vytýka súdu prvého stupňa, že znížil náhradu trov až v takom rozsahu, že mu nepriznal aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť aplikácie ust. § 150 ods. 2 O.s.p. na daný prípad. V posudzovanom prípade je zrejmé, že zo strany žalobcu ide o jednu z veľkého množstva žalôb rovnakého druhu, ktorými sa domáha voči žalovaným zaplatenia postúpených pohľadávok z nedoplatkov koncesionárskych poplatkov podľa zák. č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch v znení neskorších predpisov, teda vzhľadom na predmet konania ide o vec nezložitú, skutkovo aj právne nenáročnú, pričom návrhy na vydanie platobných rozkazov (podané elektronickými prostriedkami) vykazujú znaky tzv. blanketárnych návrhov, s dopĺňaním len konkrétnych údajov o účastníkovi konania na strane žalovaného, výške vymáhanej pohľadávky a výške uplatnenej náhrady trov konania. Na zdôraznenie správnosti aplikácie cit. ust. treba doplniť, že aj z dôvodovej správy k ust. § 150 ods. 2 O.s.p. v znení zák. č. 384/2008 Z.z. účinného od 15.10.2008 vyplýva úmysel predkladateľa zákona vo veciach s nízkou hodnotou sporu pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ak tieto sú voči pohľadávke v drobných sporoch neprimerané, a to obdobne ako je upravené v Nariadení EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, tzv. drobných sporoch. V týchto konaniach najmä trovy predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná pohľadávka, pričom cieľom súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta a spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú, majú možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto pohľadávok za takých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo zaujímavé (nariadenie o tzv. drobných veciach uvažuje s nepriznaním náhrady trov konania, pokiaľ sú neprimerané voči pohľadávke vo veciach do 2000 €) .

Za neopodstatnenú treba považovať i námietku žalobcu, že novela O.s.p. vykonaná zákonom č. 384/2008 Z.z. účinným od 15.10.2008 pôsobí retroaktívne a ovplyvňuje súdne konania, ktoré boli začaté pred jej prijatím, pričom jej aplikáciou súdom dochádza k zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva na vlastníctvo. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom (§ 2 ods. 3 prvá veta zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov) , teda pri rozhodovaní je viazaný aj takým zákonom (právnou normou) , ktorá podľa názoru účastníka pôsobí retroaktívne. Ak súd rozhodne v prejednávanej veci podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku, a na základe vlastnej interpretácie zákona (v danom prípade procesného predpisu) , neznamená to porušenie základného ústavného práva účastníka na súdnu ochranu, ani práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy) . Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, t.j. aby bolo rozhodnuté (v danom prípade o náhrade trov konania) v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/05) .

O náhrade trov odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli o nich rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.