KSKE 11 Co 28/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/28/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109203625 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7109203625.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne X. G., bytom H., Považská 1, zast. Z.. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanej N. republika, S. I., I., I. a I. N. V. G., N. č. 1, o zaplatenie 9.958,18 €, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 18C 84/2009-160 z 5.11.2010 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch, t.j. výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, okrem výroku o trovách konania účastníkov.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 11.7000,- € (352.474,20 Sk) po úprave (späťvzatí časti) o sumu 9.958,18 € (300.000,- Sk) a to titulom nemajetkovej ujmy podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon ) . Podľa opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe, škoda jej mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím riaditeľky Strednej zdravotníckej školy v Košiciach na Kukučínovej ul. č. 4 o jej vylúčení zo štúdia a rozhodnutím predsedu Košického samosprávneho kraja, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené. V súvislosti s týmito rozhodnutiami prežívala veľmi ťažké obdobie, v dôsledku toho, že jej nebolo umožnené ukončiť 2. ročník štúdia musela v školskom roku 2005/2006 opäť nastúpiť do 2 . ročníka štúdia, že pocit poníženia, bezmocnosti a hanby z toho sa jej vryl nevymazateľne do pamäti. Postupom, za ktorý zodpovedá žalovaná bolo zasiahnuté do jej dôstojnosti a postup riaditeľky školy ako aj Košického samosprávneho kraja vnímala ako šikanajúci, ponižujúci a hlboko ju znevažujúci. Už v minulosti musela vyhľadať odbornú psychiatrickú pomoc a situáciu, ktorú prežívala, na jej psychický stav pôsobila veľmi deprimujúco a ani v súčasnosti sa nevie vyrovnať s pocitom krivdy, ktorá jej bola v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného spôsobená. Rozhodnutie riaditeľky školy o vylúčení ako aj rozhodnutie Košického samosprávneho kraja, ktorým bolo rozhodnutie riaditeľky potvrdené boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S 27/2005 z 22.2.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 7.4.2006 ako nezákonné, keď z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že preskúmavané rozhodnutia nemajú náležitosti ust. § 3 a § 47 ods. 1 Správneho poriadku a podklady rozhodnutia neboli dostatočné pre posúdenie správnosti.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Predovšetkým poukázala na to, že rozhodnutia riaditeľky školy ako aj Košického samosprávneho kraja boli zmieneným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Okrem toho žaloba žalobkyne je podaná predčasne, keďže jej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obdržalo Ministerstvo školstva 23.10.2008 a v zmysle zákona má 6 mesačnú lehotu na uspokojenie nároku, pričom žaloba bola podaná 22.2.2009 bez toho, aby žalobkyňa počkala na výsledok predbežného prerokovania jej nároku. Zastávala názor, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutím o jej vylúčení zo štúdia nastalo pre ňu ťažké obdobie, že došlo k zásahu do jej dôstojnosti a postup orgánov vnímala ako ponižujúci, podľa neho svoje tvrdenia nepreukázala, lebo predovšetkým tvrdenie, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia musela opakovať druhý ročník v školskom roku 2005/2006 sa nezakladá na pravde, pretože žalobkyňa mala možnosť nastúpiť do 3. ročníka, avšak musela absolvovať komisionálne skúšky za druhý polrok 2. ročníka a to do 15.10.2005, že na týchto komisionálnych skúškach neprospela z ôsmich predmetov a to bolo dôvodom pre opakovanie 2. ročníka štúdia na tejto škole. Okrem toho žalobkyňa sa javila už od prvého polroka štúdia v 1. ročníku ako problémová žiačka, mala zníženú známku zo správania, nedostatočný prospech z jedného vyučovacieho predmetu, porušovala školský poriadok, nevhodne sa správala na vyučovacích hodinách, fajčila pred školou, šikanovala spolužiačky, dokonca fyzicky jednu napadla a vulgárne sa správala k staršej osobe a keďže jej správanie sa nezmenilo ani v 2. ročníku, v októbri 2004 bola pokarhaná triednou učiteľkou a v novembri 2004 riaditeľkou školy za porušovanie vnútorného poriadku školy, čo napokon vyústilo do zníženia známky zo správania. V druhom polroku 2.ročníka predložila žalobkyňa aj falošné lekárske potvrdenie o svojej neprítomnosti v škole.

Súd prvého stupňa o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- € , v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, konanie o zaplatenie sumy 1.741,82 € zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne predovšetkým skúmal, či je daná vecná legitimácia žalovanej a či je správne označený ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná za žalovanú Slovenskú republiku a dospel k záveru, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná a keďže škoda žalobkyni vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy pod pôsobnosťou Ministerstva školstva, je správne označený aj ústredný orgán štátnej správy. Konštatoval, že vzhľadom na to, že rozhodnutia orgánov štátnej správy boli zrušené ako nezákonné, bol rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach viazaný a nemal oprávnenie skúmať dôvody zrušenia nezákonného rozhodnutia, ako na to poukazovala žalovaná a v tejto súvislosti odkázal aj na Nález Ústavného súdu SR z 20.1.2010 II. ÚS 349/09, ktorý predložila právna zástupkyňa žalobkyne. Vychádzajúc ďalej z § 16 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na obranu žalovanej a zistil, že žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku Ministerstvo školstva listom z 20.10.2008, na ktorú jej bola daná odpoveď listom z 20.4.2009 tak, že jej žiadosti sa nevyhovuje, pričom dôvody nevyhovenia žiadosti sa zhodujú s tými, ktoré žalovaný uviedol aj v priebehu tohto konania, pre ktoré o.i. navrhoval žalobu zamietnuť. Takýto postup žalobkyne podľa jeho uváženia však nie je dôvodom na zamietnutie žaloby z takého dôvodu, že by žaloba bola podaná predčasne, pretože pre rozhodnutie vo veci postačovalo, že žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku, čím splnila zákonnú podmienku pre podanie žaloby vo veci bez ohľadu na to, že v čase podania žaloby ešte odpoveď od žalovaného neobdržala. V čase konania a aj rozhodnutia súdu takéto vyjadrenie žalovaného účastníkom ako aj súdu bolo známe a z jeho obsahu je zrejmé, že žiadosti žalobkyne nevyhovel. Vzhľadom na predmet konania - nemajetková ujma podľa § 17 cit. zák. posudzoval v ďalšom, či rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o vylúčenie žalobkyne zo školy bolo dostatočným zadosťučinením v jej prípade, alebo je potrebné uhradiť jej aj nemajetkovú ujmu v peniazoch vzhľadom na tvrdenú ujmu, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktorú nie je možné uspokojiť inak teda tak, ako to vyplýva z ust. § 17 ods. 2 cit. zák. Po posúdení veci tak dospel k záveru, že v prejednávanom prípade v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vylúčení žalobkyne nepostačuje iba konštatovanie porušenie práva v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach a že pre zadosťučinenie je potrebné jej priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti prisvedčil žalobkyni (jej právnej zástupkyni) , že vylúčenie zo strednej školy je udalosťou výnimočnou, mimoriadnou, a práve takouto výnimočnou udalosťou bola žalobkyňa postihnutá, pričom toto rozhodnutie o jej vylúčení bolo nezákonné. Vylúčenie zo školy negatívne ovplyvnilo jej ďalší život, malo vplyv na jej postavenie medzi spolužiakmi v škole a zasiahlo do jej ďalšieho života v tom, že musela opakovať II. ročník, resp. bola vystavená potrebe absolvovať komisionálne skúšky, ktoré by bez tohto vylúčenia absolvovať nemusela. Tieto komisionálne skúšky boli natoľko nahustené, že ich jednoducho zvládnuť nemohla. Prehľad týchto skúšok preukázal, že nielen žalobkyňa, ale ani nikto iný by takto nahustené skúšky absolvovať nevedel a pre žalobkyňu to bola stresujúca situácia, ktorá by nemusela nastať nebyť nezákonného

rozhodnutia o jej vylúčení. Týmto nezákonným vylúčením bol poznačený aj súkromný život žalobkyne, pretože v opakovanom II. ročníku ju spolužiaci prezývali za to, že tento II. ročník opakuje. Okrem toho mala aj psychické problémy, ktoré sa preukázali pri návšteve psychiatričky dr. Olšanskej, zhoršením jej zdravotného stavu. Z výpovede jej matky vyplýva, že správanie sa žalobkyne v tomto období zmenilo, bola utiahnutá, nevychádzala z domu a nechcela sa s nikým rozprávať. Ďalšou stresujúcou situáciou na strane žalobkyne bola aj skutočnosť, že jej sestra, ktorá bola mladšia o 2 roky, štúdium na SZŠ skončila skôr, ako žalobkyňa. Všetky tieto okolnosti odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa mala psychické problémy, ktoré boli známe v podstate od začiatku jej štúdia na SZŠ, pretože jednak na ne poukázala matka žalobkyne pri pohovore na tejto škole a jednak škola obdržala spätnú informáciu z pedagogicko-psychologickej poradne, ktorú absolvovala žalobkyňa v I. ročníku strednej školy po tom, čo sa z jej strany prejavila šikana voči spolužiačke. Napriek týmto vedomostiam sa prístup školy voči žalobkyni nezmenil, čo však neznamená, že mala byť zaradená na individuálnu integráciu vzhľadom na to, že ako to preukázal žalovaný, na to splnené podmienky neboli. Pokiaľ žalovaný v tomto konaní poukazoval na znenie ods. 3 cit. § 17, podľa ktorého s ktorým s prihliadnutím na doterajší život žalobkyne na jej správanie sa v škole, na sústavné problémy, ktoré v škole spôsobovala, na jej agresivitu a neprispôsobivosť jej náhrada nemajetkovej ujmy neprislúcha, poukázal na to, že cit. zák. ustanovenie môže ovplyvniť iba výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa priznáva. Nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy je možné odôvodniť iba ust. § 17 ods. 2 cit. zákona. Preto za tých okolností, keď dospel k tomu záveru, že je potrebné priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy, rozhodoval s prihliadnutím na znenie cit. § 17 ods. 3 zákona o výške náhrady nemajetkovej ujmy tak, že prihliadol na osobu žalobkyne, na jej doterajší život, na závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, ku ktorej došlo k tejto ujme, závažnosť následkov v súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne a dospel k tomu záveru, že suma, ktorú žalobkyni priznáva v tejto súvislosti, je primeraná vo výške 2.000 EUR. Táto výška je odôvodnená aj skutočnosťou, že žalobkyňa bola v čase vydania nezákonného rozhodnutia študentkou II. ročníka SZŠ, nebola zárobkovo činná, štúdium na SZŠ úspešne ukončila, aj keď na inej škole a úspešne pokračuje v štúdiu aj v súčasnosti. Tým sa oslabili nepriaznivé následky, ktoré v jej živote a spoločenskom uplatnení nastali po nezákonnom vylúčení zo SZŠ. Nepriaznivé následky jej vylúčenia zo školy boli v tomto konaní preukázané najmä výpoveďami svedkýň, ktoré ju bližšie poznali a ktoré s ňou v tomto období prichádzali do kontaktu a uveril ich tvrdeniam, že žalobkyňu toto vylúčenie psychicky poznačilo, uzavrela sa do seba a hnevala sa na celé svoje okolie, resp. aj na seba. To, že sa jej zhoršil psychický stav aj z lekárskeho hľadiska bolo preukázané výpoveďou svedkyne MUDr. Q.. Na druhej strane súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa od I. ročníka na SZŠ sústavne porušovala školský poriadok a teda sa svojím správaním pričinila o to, že voči nej boli vyvodzované opatrenia zo strany učiteľov a školy a že v konečnom dôsledku znášala následky svojho vlastného správania sa. S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako právne neodôvodnenú. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. konštatujúc súčasne, že v konaní mal prevažný úspech žalovaný, ale vzhľadom na okolnosti prípadu a účastníkov prichádzala do úvahy aplikácia zmieneného ustanovenia. Za okolnosti osobitného zreteľa vzal to, že rozhodnutie vo veci záviselo od zváženia súdu, že žalobkyňa je študentkou, ktorá nemá vlastný príjem a teda spĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovaný je orgánom štátu, ktorý je vzhľadom na svoje pomery schopný znášať trovy konania sám aj bez priznania ich náhrady a bez závažného následku v jeho majetkovej sfére.

Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami tak žalobkyňa ako aj žalovaná. Žalobkyňa odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., v rámci čoho uviedla, že súd prvého stupňa na jednej strane vyhodnotil, že samotné konštatovanie porušenia práva je v tomto prípade nepostačujúce, na druhej strane výšku náhrady nemajetkovej ujmy pokiaľ zamietol jej žalobu nad priznanú sumu zdôvodnil tým, že od 1.ročníka na SZŠ sústavne porušovala školský poriadok a teda sa svojím správaním pričinila o tom, že voči nej boli vyvodzované opatrenia zo strany učiteľov a školy a že v konečnom dôsledku znášala následky svojho vlastného správania sa . Okrem toho v prospech zamietnutia jej žaloby v prevyšujúcej časti poukázal súd ja na to, že nebola zárobkovo činná, že štúdium na Strednej zdravotníckej škole úspešne ukončila a tým boli odstránené nepriaznivé následky, ktoré by v jej živote a spoločenskom uplatnení nastali po nezákonnom vylúčení zo školy. Poukázala na to, že aj keď zákonodarca umožňuje určiť výšku nemajetkovej ujmy na základe svojej úvahy, táto úvaha musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a medzi výškou nemajetkovej ujmy a zisteným skutkovým stavom musí existovať logická súvislosť. So zreteľom na uvedené chcela poukázať ďalej na

to, že pokiaľ súd opiera svoje rozhodnutie o ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003, toto zákonné ustanovenie bolo zavedené do spomínaného zákona až 1.1.2009 a podľa prechodného ustanovenia (§ 27b cit. zák.) sa zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti spravujú predpismi účinnými do 31.12. Citovaný zákon v znení do 31.12.2008 neobsahoval kritériá, na ktoré sa súd vo svojom rozhodnutí odvoláva. Zastáva názor, že pokiaľ zákon takéto kritériá neobsahoval, nie je správny taký postup súdu, keď výšku priznanej náhrady stanovil na základe hľadísk zavedených do zákona neskôr a aj keď na jednej strane konštatuje súd, že vylúčenie zo školy negatívne ovplyvnilo jej ďalší život, čo malo vplyv na jej postavenie medzi spolužiakmi a vylúčeniu zo strednej školy, pričom ide o udalosť výnimočnú až mimoriadnu, toto konštatovanie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nezohľadnil. Za takéhoto stavu je suma jej priznaná, ktorá dosahuje približne 2,5 násobok priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v Slovenskej republike takémuto konštatovaniu neprimeraná. Z rozhodnutia súdu totiž vyplýva, že nezákonným rozhodnutím utrpel tak jej rodinný život, jej postavenie v spoločnosti, v ktorej sa pohybovala, teda predovšetkým medzi žiakmi Strednej zdravotníckej školy, bola ním znížená práve v tejto spoločnosti, ktorá je vo veku, v ktorom bola v čase vydania nezákonného rozhodnutia prakticky celým jeho svetom, jej dôstojnosť, toto rozhodnutie ju ostrakizovalo a urobilo z nej človeka s biľagom menejcennosti a odlišnosti. Ako správne súd konštatoval, napriek nezákonnému rozhodnutiu o jej vylúčení, musela 2. ročník opakovať vzhľadom na to, že škola jej pre absolvovanie komisionálnych skúšok vytvorila na prvý pohľad nezvládnuteľné podmienky. Poukázala znovu na to, že jej vylúčenie zo školy v konečnom dôsledku spôsobilo aj to, že vzdelanie s maturitou dosiahla na inej škole o dva roky neskôr ako jej mladšia sestra. Nesúhlasila s názorom súdu, že napriek nezákonnému rozhodnutiu dosiahla vzdelanie, o ktoré mala záujem, lebo nezohľadnil súd, že pre získanie tohto vzdelania práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia musela vyvinúť úsilie neporovnateľne väčšie ako ktorýkoľvek z jej rovesníkov a aj neskôr ako jej mladší spolužiaci. Neobstojí podľa nej ani názor súdu, že v čase vylúčenia nebola zárobkovo činnou osobou majúc za to, že náhrada nemajetkovej ujmy nemá za úlohu nahradiť skutočnú škodu alebo ušlý zisk, ale ujmu, ku ktorej došlo vo sfére, ktorá sa nedá vyčísliť. Súd nemôže výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodniť poukázaním na to, že jej nebola spôsobená materiálna škoda. Pokiaľ súd poukázal aj na údajné porušovanie školského poriadku z jej strany považoval za potrebné pripomenúť, že tak ako vyplynulo z výpovede svedkyne Z., učitelia k nej pristupovali takým spôsobom, že aj za drobné porušenia školského poriadku, ktoré u iných žiakov prešli bežným dohováraním na hodine, u nej to kvalifikovali ako prejav správania nerešpektujúceho žiadne normy ani autority. Považuje za všeobecne známy fakt, že uvedené spôsoby správania sa sú viacmenej charakteristické pre každého žiaka a považuje za vylúčené, aby sa takéto pochybenia považovali za prejav vedomého nerešpektovania školského poriadku. Vyčítala súdu ďalej to, že pri tomto konštatovaní nebral na zreteľ to, že sa v konaní nedomáha náhrady nemajetkovej ujmy pre vyvodzovanie opatrení zo strany učiteľov za akékoľvek nimi tvrdené porušenia školského poriadku, ale za psychické a citované utrpenie, zníženie jej dôstojnosti, poníženie a ovplyvnenie jej života takým spôsobom, že to znamenalo výrazné predĺženie stredoškolského štúdia nezákonným rozhodnutím. Napadla aj výrok o trovách konania, ktorý považuje za nesprávny pre jeho rozpor s ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Podľa jej názoru výška náhrady nemajetkovej ujmy je typickým príkladom, kedy je potrebné aplikovať na rozhodovanie o trovách § 142 ods. 3 O.s.p., lebo rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu. Okrem toho podotkla, že spor medzi ňou a žalovaným nebol spor ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale o tom, či jej náhrada nemajetkovej ujmy patrí alebo nie.

Žalovaná odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p. Predovšetkým opäť poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa pri podaní žaloby nepostupovala v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a keďže nedodržala zákonom stanovenú 6 mesačnú lehotu podala žalobu predčasne a v tejto súvislosti nesúhlasí s názorom súdu, že predčasné podanie žaloby nie je dôvodom na jej zamietnutie z dôvodov, ktoré súd ustálil. Opätovne poukazoval na správanie sa žalobkyne počas štúdia a na jej neuspokojivé študijné výsledky, a konštatoval, že žalobkyňa musela opakovať 2.ročník štúdia nie z dôvodov rozhodnutí správneho orgánu, ale preto, že neprospela na komisionálnych skúškach z ôsmich predmetov a tak nesplnila podmienky pre pokračovanie v štúdiu v 3.ročníku. V konaní na súde prvého stupňa ani nebolo jednoznačne preukázané podľa jej názoru, že by v súvislosti s rozhodnutím riaditeľky a rozhodnutím KSK bola žalobkyni spôsobená nejaká nemajetková ujma a nepotvrdili to ani výpovede jej ošetrujúcich lekárok S.. Q. a S.. V., ani výpovede riaditeľky školy a výchovnej poradkyne a ani výpoveď jej spolužiačky, ktorá uviedla, že ju nepoznala tak dobre na to, aby dokázala posúdiť a stretávala sa s ňou len v škole nie v súkromí. Päť z celkového počtu sedem svedkýň

vo svojich výpovediach nepotvrdilo existenciu nejakých psychických problémov žalobkyne, ktoré by vznikli v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vylúčení. Iba matka a sestra žalobkyne uviedli, že vylúčenie zasiahlo do psychického stavu žalobkyne a že jej psychický stav sa potom zhoršil, je však zrejmé, že žalobkyňa v tom čase nebrala lieky a tak nie je zjavné, či údajné zhoršenie jej psychického stavu nebolo spôsobené právo touto skutočnosťou. Práve na týchto výpovediach osôb blízkych žalobkyni (matky a sestry) založil súd prvého stupňa predmetný rozsudok čo vyplýva z textu rozsudku na str. 11 a mala tiež za to, že súd nedostatočne odôvodnil svoj právny záver a vôbec neuviedol, na základe akých skutočností uveril tvrdeniam matky a sestry žalobkyne, keď ich tvrdenia nepotvrdila ani výpoveď MUDr. Q. a ani svedectvá ďalších svedkýň. Nepovažovala za pravdivé ani tvrdenie súdu, že on v konaní poukazoval len na znenie § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 a zdôraznila, že od začiatku konania žiadala žalobu zamietnuť, svoj postoj riadne odôvodnila predloženými a vykonanými dôkazmi a poukazom na § 17 ods. 2 cit. zák. a vyslovila názor, že v predmetnom prípade samotné konštatovanie porušenie práva je primeraným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá bola žalobkyni spôsobená. Odvolanie smeruje aj proti výroku o trovách konania, ktoré rozhodnutie považuje za nesprávne pokiaľ súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie o trovách konania považuje za arbitrárne vzhľadom na to, že aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy iba celkom výnimočne a jeho použitie musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnené. Odôvodnenie súdu v znení žalovaný je orgánom štátu, ktorý je vzhľadom na svoje pomery schopný znášať trovy tohto konania sám aj bez priznania ich náhrady a bez závažného následku v jeho majetkovej sfére považuje za absolútne nedostatočné a neprípustné. Poznamenala, že pokiaľ by sa odvolací súd priklonil k tomuto názoru prvostupňového súdu, znamenalo by to stanovenie názorovej línie, že trovy konania sa štátnym orgánom priznávať nemusia z dôvodu, že štátne orgány majú dostatok finančných prostriedkov. Navrhla, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej trovy konania vrátane trov odvolacieho konania v celkovej výške 519,43 €.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla rozhodnúť tak, ako to vyplýva z jej odvolania proti napadnutému rozsudku. Nesúhlasila s dôvodmi odvolania podaného žalovanou konštatujúc, že súd v konaní rozhoduje podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku a preto nebol žalovanou tvrdený dôvod na zamietnutie jej žaloby z dôvodu, že ju podala skôr ako uplynula lehota žalovanej na vyjadrenie sa k jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Ďalej poukázala na to, že v priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že rozhodnutie o jej vylúčení z 2.ročníka bolo zrušené, bolo teda nezákonné a v tomto konaní sa nemožno zaoberať dôvodmi rozhodnutia, ktoré nie je zákonné. Nezákonné rozhodnutie nikdy nemôže byť následkom jej správania sa, na ktoré sa malo prihliadať podľa názoru žalovanej. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania.

Rozsudok vo výroku o zastavení konania o zaplatenie 1 741,82 € nebol odvolaním napadnutý, nadobudol v tomto výroku právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 206 O.s.p.) .

Odvolací súd prejednal odvolanie účastníkov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok vo výrokoch napadnutých účastníkmi je z hľadísk nimi uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny, preto ho v týchto výrokoch (okrem výroku o náhrade trov konania) potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, táto súdu prvého stupňa (ďalej len súd ) v prvom rade vytýka, že nezamietol žalobu žalobkyne, hoci mal zistené, že žaloba bola podaná ešte pred uplynutím lehoty 6 - tich mesiacov od prijatia žiadosti žalobkyne na predbežné prerokovanie jej nároku a teda bola podľa jej názoru podaná predčasne.

Uvedený názor súdu spochybňovaný žalovanou považuje však odvolací súd za správny a zodpovedajúci ustálenej súdnej praxi.

Predbežným prerokovaním nároku v zmysle § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. ( ďalej len zákon) , sa sleduje predídenie súdnym sporom v tom zmysle, že v rámci neho sa má objasniť vec a vytvoriť tak podmienky pre mimosúdnu dohodu účastníkov. Iba vtedy, ak k dohode nedôjde, nasleduje súdne konanie. Predbežné prerokovanie nároku poškodeného tak predstavuje podmienku pre to, aby nárok na

náhradu škody a zrejme aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (treba to vyvodiť výkladom § 17 ods. 5 zákona) , mohol byť uplatnený v občianskom súdnom konaní. Nesplnenie tejto podmienky, t.j. nepodanie žiadosti poškodeného na predbežné prerokovanie pred podaním žaloby na súd, sa súdnou praxou považuje za taký nedostatok podmienky konania (§ 103,104 O.s.p.) , ktorý je odstrániteľný a preto súd má povinnosť žalobcu na jeho odstránenie vyzvať postupom podľa § 43 O.s.p. Iba ak takýto nedostatok nebude v určenej lehote odstránený, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.) , ale nemôže len z tohto dôvodu, t.j. že nárok nebol predbežne prejednaný, žalobu zamietnuť. V prípade, že poškodený žiadosť príslušnému ústrednému orgánu štátnej správy podal, je táto procesná podmienka konania splnená. Za stavu, že takáto žiadosť bola podaná a ešte pred uplynutím lehoty 6 -tich mesiacov v zmysle § 16 ods. 1 zákona je podaná zároveň aj žaloba, ako je to aj v posudzovanej veci, súd konanie nezastaví, keďže je splnená procesná podmienka, ale žalobu ani nezamietne, lebo nejde o predčasne podanú žalobu, ale vyčká do skončenia prerokovania žiadosti poškodeného, resp. do uplynutia lehoty 6 - tich mesiacov a potom podľa výsledku prípadne v konaní ďalej pokračuje. So zreteľom na uvedené, postup súdu v danej veci, pokiaľ žalobu nezamietol hoci bola podaná pred uplynutím lehoty 6 -tich mesiacov v zmysle § 16 ods. 1 zákona, treba akceptovať.

Ďalšie dôvody odvolania žalovanej smerujú predovšetkým proti tomu, že súd uznal nárok žalobkyne, t.j. priznal jej nemajetkovú ujmu v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona. Z odvolania vyplýva, že naďalej zastáva názor, že žalobkyni konaním prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu nevznikla žiadna ujma (hoci na inom mieste odvolania a to v časti III. posledný odsek z textu vyplýva, že naopak, uznáva ujmu žalobkyne, ale nie peňažné zadosťučinenie za ujmu - poznámka odvolacieho súdu) . S týmto názorom žalovanej sa odvolací súd nestotožňuje.

Vznik zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého poškodený vyvodzuje nárok, bolo nezákonné. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody (i nemajetkovej ujmy) záväzné a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je zákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.) . Pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nie je predpokladom porušenie nejakej (akejkoľvek) právnej povinnosti orgánom štátu, ale fakt zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť. Pri skúmaní zodpovednosti štátu sa posudzuje či je príčinná súvislosť medzi majetkovou alebo nemajetkovou ujmou poškodeného ako následkom a týmto nezákonným rozhodnutím a nie to, či je príčinná súvislosť medzi takouto ujmou a skutočnosťou, ktorá bola dôvodom, pre ktorý bolo rozhodnutie zrušené. Inými slovami, ujma poškodeného sa vyvodzuje iba zo skutočnosti, že rozhodnutie je zrušené ako nezákonné a nie zo skutočnosti, pre ktoré bolo rozhodnutie zrušené. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nie je ani to, aký charakter (povahu) malo pochybenie orgánu, ktorý zrušené rozhodnutie vydal (v danom prípade to bola najmä nepreskúmateľnosť zrušených rozhodnutí) .

V posudzovanej veci je objektívna zodpovednosť štátu za ujmu požadovanú žalobkyňou nepochybne daná, lebo rozhodnutia správnych orgánov o vylúčení žalobkyne zo školy boli zrušené, sú teda nezákonné. Tým bol daný základný predpoklad na to, že ak sa preukáže vznik ujmy u žalobkyne ako následok zrušených rozhodnutí (čo v konaní zaťažovalo žalobkyňu) je daný nárok na poskytnutie jej zadosťučinenia, ktorým podľa § 17 ods. 2 zákona môže byť buď len samotné konštatovanie porušenia práva alebo - v prípade že nejde o dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím - aj na nemajetkovú ujmu v peniazoch.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému názoru ako súd prvého stupňa, že nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov vznikla na strane žalobkyne ujma na jej osobnostných právach. To potvrdzuje aj samotná odvolateľka v odvolaní, keď v poslednom odseku časti III. vyslovila názor, že v predmetnom prípade samotné konštatovanie porušenia práva je primeraným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá bola žalobkyni spôsobená. Z tohto stanoviska odvolateľky treba potom vyvodiť, že jej výhrady ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov súdu smerujú voči tomu, že súd priznal

žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda že sa nestotožnil s jej názorom, že dostatočným zadosťučinením ujmy žalobkyne je už samotné konštatovanie porušenia práva.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia napadnutého žalovanou dospel k záveru, že súd určenie opodstatnenosti nároku žalobkyne na priznanie peňažného zadosťučinenia súd založil na dôvodoch, ktoré majú podklad v jeho správnych skutkových zisteniach a aj v správnom právnom posúdení uplatneného nároku. Niet dôvodov ani podľa odvolacieho súdu spochybňovať, že vylúčenie žalobkyne zo škody (nezákonné) zasiahlo nepriaznivo do jej života a vyvolalo značnú ujmu. Žalobkyňa následkom toho, že od 15.3.2005 bola (nezákonne) vylúčená zo štúdia, sa nezúčastňovala (nemohla) vyučovacieho procesu a pre vylúčenie nebola ani klasifikovaná za II. polrok 2. študijného ročníka. Vzhľadom na nezákonnosť tohto rozhodnutia je dôvodná úvaha, že nebyť vylúčenia zo školy, ukončila by 2. ročník a nebola by vystavená komisionálnym skúškam za takých podmienok, ktoré by objektívne posudzujúc vnímal rovnako nepriaznivo každý, kto by sa ocitol v takejto situácii.

Žalobkyňa v odvolaní podanom proti výroku rozsudku o zamietnutí jej nároku nad sumu 2 000 € vytýkala súdu nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol na kritéria stanovené § 17 ods. 3 zákona, ktoré ustanovenie však bolo do zákona zavedené až s účinnosťou od 1.1.2009. Ak teda v čase vydania nezákonného rozhodnutia takéto kritériá zákon neobsahoval, nemohol ani súd toto ustanovenie aplikovať. Uvedenú výhradu žalobkyne ako správnu treba akceptovať, napriek tomu však na posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorý žalobkyňa napadla svojím odvolaním, to znamená pokiaľ súd nepovažoval za primerané peňažné zadosťučinenie presahujúce výšku 2 000 €, to nemá žiaden podstatnejší vplyv. Aj keď je zrejmé, že v odôvodnení súd v rámci právneho posúdenia odkazuje aj na ust. § 17 ods. 3 zákona, z odôvodnenia je tiež nepochybné, že pri svojej úvahe o výške nemajetkovej ujme, ktorá by zodpovedala spôsobenej ujme sa súd riadil zásadami, ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých bolo zasiahnuté do jej práva nedôstojnosť. Ide o zásady, z ktorých súdy vychádzajú pri rozhodovaní o nárokoch na nemajetkovú ujmu v súvislosti s ochranou osobnosti (§ 13 OZ) , teda v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákon č. 514/2003 Z.z. (a ani OZ) neustanovuje ani maximálnu ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej ujmy a preto za takého stavu určenie, výšky sa stáva vecou úvahy súdu. Táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. V danej veci úvahe súdu, ktorou dospel k ustáleniu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € (a teda nie žalobkyňou požadovanej výške) možno vytknúť iba to, že okolnosť, že žalobkyňa nebola zárobkovo činná, na ktorú tiež prihliadol, nemá - tak ako to vyjadrila aj žalobkyňa - žiadny právny význam. Všetky ostatné okolnosti, ktoré súd zohľadňoval pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy, teda aj to, či na nežiaducom stave sa podieľala aj samotná žalobkyňa, odvolací súd považuje za právne opodstatnené a súdom aj správne vyhodnotené.

Neboli však podmienky pre potvrdenie výroku rozsudku ani pre jeho zmenu o náhrade trov konania účastníkov. Odvolanie žalobkyne proti tomuto výroku rozsudku je opodstatnené.

Predmetom konania je priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie požadovaného peňažného zadosťučinenia záviselo od úvahy súdu, preto na rozhodnutie o trovách konania účastníkov bolo potrebné aplikovať § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého súd môže priznať účastníkovi plnú náhradu trov konania, aj keď mal vo veci len čiastočný úspech. Podľa rozhodnutia súdu o veci samej, žalobkyni vzniklo právo na plnú náhradu trov voči žalovanej, lebo to, v akej výške jej patrí peňažné plnenie záviselo od úvahy súdu. V danom prípade súd zrejme toto ustanovenie pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov nepoužil, keď z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva taký záver, že v konaní mal úspech žalovaný a je zrejme, že na tomto základe potom zisťoval či sú dané dôvody, preto aby žalobkyňa náhradu jeho trov neznášala.

Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie v otázke náhrady trov konania, musel byť rozsudok v tomto výroku zrušený podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. a vec vrátená súdu na ďalšie konanie, v ktorom opätovne rozhodne o náhrade trov konania účastníkov v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.