KSKE 11 Co 320/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/320/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510202671 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7510202671.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci navrhovateľa R., k.s., L. L., Z. XX, správca konkurznej podstaty úpadcu F. R., s.r.o., v konkurze", R., F. XXXX, zast. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom, AK Banská Bystrica, Hurbanova 14A, proti odporcovi B. Ž., P. XX, V. J., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom Mgr. Y. E., zamestnancom Okresného súdu Košice I, o zaplatenie 536,51 €, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku 15C 96/2010-56 zo 4.5.2011 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy 536,51 € na tom skutkovom základe, že žalovaný dňa 25.9.2001 uzavrel so spol. G., a.s., L. L., J.. R. X, zmluvu o nájme č. 201048187, predmetom ktorej bol záväzok spoločnosti G., a.s. dodať žalovanému hnuteľné veci - tovar špecifikovaný v zmluve o nájme a záväzok žalovaného zaplatiť spol. G., a.s. nájomné vo výške 13.330,- Sk, pričom v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len VOP") , ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, sa žalovaný pri omeškaní s platením peňažného záväzku (splátok) zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania (čl. I.) , že peňažná pohľadávka predstavujúca nezaplatenú zmluvnú pokutu podľa čl. I. a III. bola dňa 16.3.2006 postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi JUDr. H. V., správkyňou konkurznej podstaty G., a.s. v konkurze a E. P., X., E. X, ako postupníkom, v spojení s dodatkom č. 1 z 27.3.2006, ktorý 16.3.2006 uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok v spojení s dodatkom č. 1 z 27.3.2006 s H. F., s.r.o. X., O. XX, IČO: 35 952 989, pričom predmetom postúpenia na postupníka boli pohľadávky postupcu voči žalovanému a spol. H. F., s.r.o., L. L., J. M. XX, zmluvou o postúpení pohľadávok z 23.2.2008 postúpila pohľadávku voči žalovanému spoločnosti A. M. Z., R. XX, S. V. M., O. K. R., Y., H., R., IČO: 045790, táto spoločnosť ju postúpila spol. C. estates, s.r.o., X., Y. tr. XX, IČO: 36 814 148 a postupník zmenil obchodné meno na F. R., s.r.o., R., F. XXXX, na ktorú bol Okresným súdom v Trnave vyhlásený konkurz. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť pôvodnému veriteľovi titulom zmluvy peňažné plnenie v celkovej výške 13.330,- Sk, pričom svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy splniť svoj záväzok riadne a včas porušil tým, že neuhradil záväzok.

Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa v plnom rozsahu (výrok č. I) , určil, že zmluvná podmienka, ktorej obsahom je dojednanie povinnosti spotrebiteľa označeného ako nájomca zaplatiť dodávateľovi označenému ako prenajímateľ zmluvnú pokutu 0,1 % denne zo sumy 442,47 €

od 16.2.2006 do 2.4.2009 a 0,1 % denne zo sumy 93,16 € od 3.4.2009 do 3.3.2010, t.j. spolu 536,51 € je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (výrok č. II) . Rozhodol aj o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (III) .

Vychádzajúc z § 52 ods. 1,2 a 3 , § 53 ods. 1,3 a 4 a § 526 ods. 2 OZ mal za to, že v prípade samotnej výšky zmluvnej pokuty 0,1 % denne z dlžnej splátky ide o zmluvnú pokutu vo výške 36,5 % ročne a napriek argumentácii žalobcu bol toho názoru, že išlo o neprimeranú zmluvnú pokutu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, pričom poukázal aj na Smernicu rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach, z ktorej tiež vyplýva, že spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom sa nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, čo ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. S prihliadnutím na judikatúru súdov SR ako aj štátov Európskej únie bol tiež toho názoru, že aj keď v čase vzniku zmluvného vzťahu neexistovala právna úprava spotrebiteľských zmlúv, cieľom jednoznačnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv uvedenej do Občianskeho zákonníka úpravou účinnou od 1.4.2004 bolo zabezpečiť súlad slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom a to hlavne z dôvodu zosúladenia so smernicou Rady 93/13 EHS. Z týchto dôvodov žalobu zamietol ako nedôvodnú a zároveň v súlade s ust. § 153 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že zmluvná podmienka uvedená v článku 1, bod 4, veta prvá, týkajúca sa povinnosti nájomcu zaplatiť prenajímateľovi zmluvnú pokutu pri omeškaní s úhradou splátky nájomného vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach kúpnej zmluvy, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 16.2.2002 je neprijateľná. Sadzba zmluvnej pokuty určená v danom prípade na 36,5 % ročne vysoko prevyšuje akékoľvek produkty bánk na Slovensku. Okrem toho, taká vysoká zmluvná pokuta za nezaplatenie splátky kúpnej ceny pri tiež dojednanej výhrade vlastníctva je prehnaná. Mal aj za to, že nijak nelimitovaná zmluvná pokuta 0,1 % denne spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca. Odôvodnil ho odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že so závermi rozhodnutia, ako aj s dôvodmi, pokiaľ súd zamietajúci výrok svojho rozhodnutia opiera o ten právny záver, v zmysle ktorého považuje ustanovenia nájomnej zmluvy ohľadne zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z omeškanej sumy za neprijateľnú zmluvnú podmienku pre rozpor s dobrými mravmi a tiež z dôvodu, že súd za značný nepomer v právach a povinnostiach považoval aj dojednania o výhrade vlastníctva, sa nemôže stotožniť, nakoľko bezdôvodne abstrahujú od dostupnej judikatúry a sú v rozpore s platnou právnou úpravou. Konštatoval, že nespochybňuje síce právnu kvalifikáciu v tom smere, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné aplikovať § 52 a nasl. OZ, nie je však dôvodný a akceptovateľný právny záver súdu v tom smere, že dojednanie zmluvných strán o zmluvnej pokute vo výške 0,1 % denne z omeškanej sumy je v rozpore s cit. ustanoveniami a že je preto nevyhnutné takéto dojednanie považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tvrdil, že v konkrétnom prípade dojednaná výška zmluvnej pokuty 0,1 % denne za každý deň omeškania, vzhľadom na svoju zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom na to, že má - okrem uvedeného - slúžiť aj na úhradu všetkých príp. škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré je možné v konkrétnom prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka plniť riadne a včas, že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa príp. plnenie oneskorilo a že využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku. Považoval za potrebné tiež uviesť, že použitie právnych inštitútov (dobrých mravov a zásady poctivého obchodného styku) by malo byť výnimočnou situáciou, teda by nemalo viesť k oslabovaniu možnosti súdnej a inej právnej ochrany subjektívnych práv veriteľa, chránených zák. a k nežiaducemu narušovaniu právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov. K otázke (ne) primeranosti pokuty, dojednanej v prejednávanej veci, vo výške 0,1 % denne zo sumy dlhu uviedol, že z pohľadu primeranosti výšky pokuty je namieste hodnotiť inak pokutu dojednanú formou pevne stanovenej čiastky a pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku, že pevne stanovenú pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú, práve s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť hoci len za niekoľko dní omeškania,

avšak rovnaké meradlo nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška pokuty niekoľkonásobok zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka, tu výška pokuty plne závisí od doby, počas ktorej dlžník svoje povinnosti zabezpečené pokutou neplní a čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je pokuta, inak povedané, na neprimeranosť pokuty nemožno poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navršovania o inak primeranú dennú sadzbu pokuty a opačný záver je neprijateľný, nakoľko by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní príp. neprimeranosti výšky pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má pokuta plniť. Vo vzťahu k hodnoteniu primeranosti uplatnenej pokuty, resp. príp. posudzovania jej výšky z pohľadu dobrých mravov, dal do pozornosti právny názor KS v Banskej Bystrici, vyjadrený v uznesení 15Co/302/2009-60 zo 4.11.2009, s ktorým sa plne stotožnil a z ktorého odôvodnenia časť citoval. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na právny názor, vyslovený KS v Nitre v rozsudku 26Cob/153/2009-149 z 18.10.2010, v skutkovo a právne zhodnej veci (rozdielny je len žalovaný ako dlžník) , od ktorého, vzhľadom na zhodnosť prejednávaných právnych otázok a potreby právnej istoty účastníkov konania, nevidel dôvod sa odchýliť (aj z ich odôvodnenia časť citoval) . Nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu, podľa ktorej, v prípade ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečované výhradou vlastníctva a k tomu úrokmi z omeškania, dojednanie pokuty popri tomto všetkom je potrebné považovať za zmluvnú podmienku, spôsobujúcu hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného, lebo z povahy veci (peňažné plnenie) je samozrejme jednoznačné, že v prípade dojednania pokuty (ktorej dojednanie zák. nevylučuje, ani v podmienkach spotrebiteľských zmlúv) pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník, ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok z omeškania, sankcionovaný 2 x, ktorá skutočnosť však už bola podľa platnej judikatúry vyriešená. Mal za to, že nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu, že splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zároveň zabezpečené aj výhradou vlastníctva, lebo OZ svojou systematikou, resp. prostredníctvom svojich jednotlivých ust. jednoznačne vymedzuje, čo možno považovať za zabezpečovacie prostriedky, slúžiace na zabezpečenie záväzkových vzťahov, že takéto zabezpečovacie prostriedky záväzkových vzťahov sú vymedzené v VIII. časti, I. hlave, VI. oddiele OZ, označenom ako Zabezpečenie záväzkov (presne v § 544-§ 558 O. z.) a teda len tieto formy možno výslovne považovať za zabezpečovacie právne inštitúty, že výhrada vlastníctva je vedľajším dojednaním pri kúpnej zmluve (§ 601 O. z.) a svojou povahou a charakterom ju absolútne nie je možné považovať za zabezpečovací právny inštitút, zároveň ju nie je možné považovať ani za žiadnu sankciu spojenú s omeškaním dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, že výhrada vlastníctva je právny inštitút, umožňujúci zmluvným stranám dohodnúť sa na okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, odchýlne od § 133 O. z., ide vlastne o dohodu medzi predávajúcim a kupujúcim, podľa ktorej vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho bez ohľadu na dobu odovzdania veci, až po zaplatení kúpnej ceny, že hlavným účelom použitia inštitútu výhrady vlastníctva v podmienkach kúpnej zmluvy je však jednoznačne obmedzenie možnosti kupujúceho s predmetom kúpy do zaplatenia kúpnej ceny slobodne (ľubovoľne) nakladať a teda jej použitie predchádza možnosti scudzenia takejto veci v prospech tretej osoby skôr ako bude zaplatená celá kúpna cena, že v prípade, ak by uvedené tvrdenie súdu akceptoval, dostal by sa do absurdnej situácie, kde v prípade dojednania výhrady vlastníctva (i keď uvedená výhrada nie je žiadna sankcia, ani ju nemožno považovať za zabezpečovací právny inštitút) v prípade spotrebiteľských zmlúv, by si dodávateľ voči spotrebiteľovi nemohol splnenie spotrebiteľovho záväzku voči nemu zabezpečiť žiadnym zo zabezpečovacích právnych inštitútov, uvedených v OZ, nakoľko automaticky, by to v súlade s tvrdením súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi a že uvedený záver, by - podľa jeho názoru - bol neprípustný a spôsoboval by v takýchto obdobných prípadoch nemožnosť dodávateľa zabezpečiť si zák. dovoleným spôsobom (a to prostredníctvom jednotlivých zabezpečovacích právnych inštitútoch uvedených v V. oddiele OZ) splnenie záväzkov spotrebiteľa voči nemu. Ohľadne skutočnosti, že pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok, ako aj na dohodnutú pokutu bude sankcionovaný 2 x, uviedol, že zák. nevylučuje, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o pokute, ktorej predmetom bude záväzok dlžníka zaplatiť ju veriteľovi, v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku, že v prípade, ak sa zmluvné strany - bez ďalších zmluvných modifikácií - dohodnú na takomto zmluvnom dôsledku omeškania s plnením peňažného záväzku dlžníka, dostane sa dlžník v prípade omeškania do takej situácie, kedy bude musieť okrem istiny dlhu, zaplatiť i úrok z omeškania z tejto sumy a dojednanú pokutu (tu citoval znenie § 517 ods. 2 a § 544 ods. 1, 2 O. z.) , ktorá však na rozdiel od úrokov z omeškania nie je prísl. pohľadávky, ale je samostatným majetkovým nárokom, v prípade úrokov z omeškania a pokuty ide o 2 rozdielne právne inštitúty, keďže nárok na zaplatenie úroku z omeškania je zákonným následkom omeškania

dlžníka (v tomto konaní žalovaného) s plnením jeho peňažného záväzku (§ 517 ods. 2 O. z.) , veriteľovi priamo zo zák. vzniká nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške stanovenej príslušným právnym predpisom a to bez ohľadu na to, či omeškanie dlžníka má za následok zároveň aj vznik ďalších finančných povinností dlžníka voči veriteľovi, na druhej strane nárok na pokutu vzniká len v prípade, ak sa zmluvné strany na nej písomne dojednali, že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým spôsobom, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil riadne a včas a zároveň prináša veriteľovi (v prípade porušenia pokutou zabezpečovanej povinnosti) kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa plnenie oneskorilo, preto využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku, že dojednanie pokuty a jej uplatňovanie v súdnom konaní neovplyvňuje nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania a taktiež naopak, zaplatenie úrokov z omeškania neovplyvní nárok veriteľa na zaplatenie pokuty, takže z uvedeného vyplýva, že zák. osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a pokuty, v dôsledku čoho sa stáva, že dlžník je v prípade omeškania sankcionovaný 2 x, že tomuto záveru prisvedčuje i rozhodovacia prax súdov, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo969/99 (in: Soudní rozhledy č.8/1999) , v ktorom posudzoval platnosť dojednania pokuty pre prípad omeškania so zaplatením peňažného záväzku (z jeho odôvodnenia citoval) , že k rovnakému záveru sa dospelo aj v ďalších rozhodnutiach NS ČR (napr. 33Odo47/2002) , teda judikatúra sa ustálila na názore, že obidva právne inštitúty plnia odlišnú funkciu a vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ich súbeh je preto možný. K uvedeným záverom dodal, že ten istý negatívny dopad v majetkovej sfére dlžníka práve z dôvodu uvedenej rozdielnosti účelu pokuty a úroku z omeškania nie je právne významný, práve preto súčasné uplatnenie oboch nárokov u dlžníka nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo opačný záver (tak ako ho súd prezentuje) by vo svojich dôsledkoch spôsobil absolútnu nepoužiteľnosť (neaplikovateľnosť) a v konečnom dôsledku aj zbytočnosť a obsoletnosť inštitútu pokuty pre prípad porušenia peňažných záväzkov (čo je v praxi najčastejší prípad typu pokutou zabezpečovaných záväzkov) , nakoľko ich porušenie vždy (ex lege) vyvoláva vznik práva na úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené, mal za to, že uplatňovaná pokuta nie je neprimerane vysoká a jej výška je plne v súlade s dobrými mravmi a preto neexistuje žiaden dôvodný záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky v kontexte ust. o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal aj na ust. zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej ZOS PÚ) , ktorý možno aplikovať aj na predmetnú zmluvu a tiež na § 3 ods. 1, 2 Nar. vlády SR č. 281/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a na dôvodovú správu, že výška všetkých sankcií v prepočte na rok nesmie byť vyššia ako 70,23 %, v porovnaní s čím je výška zmluvnej pokuty v danom prípade ročne (36,5%) nižšia o 33,73 %, takže je primeraná a v súlade s právnym poriadkom SR. S poukazom na uvedené dôvody navrhol rozsudok zmeniť a zaviazať odporcu na zaplatenie 536,31 €.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p., rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) , pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu dospel k záveru, že súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania. Ani skutočnosti, na ktoré v odvolaní žalobca poukazuje, nespochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že dojednanie o pokute, obsiahnuté v čl. I. VOP, by bolo v súčasnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1, 4 O. z., keďže v tomto prípade išlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie (dnes spotrebiteľskej) formulárovej zmluvy, s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, čo vedie kupujúceho k záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s predávajúcim vstúpiť do zmluvného vzťahu. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v zmluve, ktorej obsah jedna strana nemôže ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti, pričom vo veciach spotrebiteľských zmlúv má túto povinnosť súd. Dojednanie pokuty 0,1 % denne z dlžnej sumy - ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečené výhradou vlastníctva a ešte aj úrokmi z omeškania - je tak aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluvnou podmienkou, zakladajúcou značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán a z hľadiska jej kauzy (t.j. ekonomického dôvodu, vedúceho k jej uvedeniu do zmluvy) , nemožno hodnotiť inak, než ako obchádzanie kogentného § 517 ods. 2 OZ o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (tento právny inštitút je tiež vo svojej podstate paušalizovanou náhradou škody, vzniknutej porušením právnej povinnosti, vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, majúceho povahu peňažného plnenia) , preto takéto právo na zaplatenie zmluvnej pokuty nemôže podľa § 3 ods. 1 OZ požívať právnu ochranu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobcu zamietol z týchto podstatných dôvodov je vecne správne.

Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalobca nemal ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák.č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.