KSKE 11 Co 385/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/385/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211208242 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211208242.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu J. Ú. W. N., G. X, W., proti žalovanej K. W., a.s., W., O. X, IČO: 31 709 346, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 45C 47/2011-148 zo 14.11.2011 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil s tým, že o jeho trovách bude rozhodnuté osobitným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.3.2011 domáhal určenia neplatnosti právnych úkonov a to dohody o vyplatení dividendy uzatvorenej 25.2.2011 medzi spoločnosťou K. W. a.s. a N.. Y. W., N.. Y. P. a spoločnosťou V. U. s.r.o. ako akcionármi spoločnosti K. W.Š. a.s. a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej dňa 25.2.2011 medzi spoločnosťou K. W. a.s. ako záložcom a jej akcionármi N.. Y.B. W., N.. Y. P. a spoločnosťou V. U. s.r.o. ako záložnými veriteľmi, listina o právnom úkone evidovaná na Správe katastra W.-C. pod č. P. a listina o právnom úkone evidovaná na Správe katastra W.-T. pod č. P., v prípade, ak na ich základe dochádza k scudzovaniu a zaťažovaniu nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti K. W. a.s. čo odôvodnil tým, že žalovaná vykázaný čistý zisk určený na rozdelenie zabezpečila zriadením záložného práva na nehnuteľnosti a toto konanie obchádza zákon v snahe znížiť hodnotu majetku obchodnej spoločnosti a tým aj znížiť, resp. zmariť uspokojenie práv veriteľov alebo potencionálnych veriteľov a tieto úkony sú neplatné v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Vzal do úvahy stanovisko žalovanej, ktorá namietala nedostatok procesnej spôsobilosti na strane žalobcu, nakoľko tento v zmysle zák.č. 150/2001 Z.z. má iba obmedzenú procesnú spôsobilosť a za dôležité považovala, že nemá žiaden nedoplatok na daniach a ani na iných verejných príjmoch spravovaných žalobcom, a preto navrhla konanie zastaviť. Z vyjadrenia žalobcu mu vyplynulo, že rozhodnutím komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli č. C25/2005 bola Slovenská republika zaviazaná prijať všetky opatrenia na vymáhanie protiprávne poskytnutej štátnej pomoci od príjemcu, ktorým bola žalovaná, keď k poskytnutiu pomoci došlo odpísaním daňového dlhu. Podľa žalobcu preto aj keď jeho pohľadávka voči žalovanej spočíva vo vymáhaní neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, táto má jednoznačne daňový charakter, nakoľko vznikla odpísaním daňového dlhu. Z uznesenia Ústavného súdu SR č. II.ÚS 501/2010-39 mal preukázané, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí 25.11.2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. W. N. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v konaní vedenom Najvyšším súdom SR pod sp.zn. 5MObdo 3/2009, ktorú sťažnosť v tejto časti prijal, keď predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie sumy 416.240.071,- Sk s úrokmi z omeškania titulom neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Súd prvého stupňa vychádzajúc z § 103, § 104 a § 19 O.s.p., ako aj § 1, § 4 ods. 4 zák.č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, ako aj § 5 ods. 2 písm. b/ zák.č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a vydať rozhodnutie. Bol toho názoru, že v danej veci ide o určenie neplatnosti právnych úkonov a teda sa nejedná o vec

daní, aj keď účelom podania žaloby je zabezpečiť vymoženie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Nejedná sa teda o právny vzťah vyplývajúci z povinnosti žalovanej uhradiť dane a úroky, resp. pokuty, na ktorých jej poskytnutá úľava ako nepriama forma štátnej pomoci, ale sa jedná o nový právny vzťah - povinnosť vrátiť neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc, v ktorej oblasti však nie je daná pôsobnosť daňových úradov. Keďže išlo o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, toto konanie zastavil s tým, že o trovách rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalobca, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na tom, že v prípade vymáhania neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci žalovanej sa jedná o vec daňovú, nakoľko štátna pomoc v danom prípade bola poskytnutá nepriamou formou v zmysle § 5 ods. 2 písm. b/ zák.č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci a to poskytnutím úľavy na dani. Sporným opatrením, ktorým došlo k neoprávnenému poskytnutiu štátnej pomoci v zmysle rozhodnutia komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli č. C25/2005 bolo odpísanie daňového dlhu v prospech žalovanej a to ním, v rámci tzv. vyrovnacieho konania s veriteľmi a preto aj jemu, ako poskytovateľovi štátnej pomoci Ministerstvo financií SR uložilo povinnosť bezodkladne vyzvať príjemcu štátnej pomoci - žalovanú, aby vrátila neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc vrátane úrokov. Skutočnosť, že je oprávneným subjektom na vymáhanie tejto neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci potvrdil už aj Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II.ÚS 501/2010-94 zo 6.4.2011, ktorým rozhodol, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn. 5MObdo 3/2009 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve účelom podania návrhu na vyslovenie neplatnosti právnych úkonov žalovanej je zabezpečiť jeho ochranu pred právnymi úkonmi žalovanej, ktoré ukracujú, resp. by mohli úplne zmariť uspokojenie pohľadávky z titulu neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci formou odpísania daňového dlhu. Tento návrh tak svojou podstatou a obsahom slúži na zabezpečenie daňovej pohľadávky a teda sa jedná o konanie, ktoré bezprostredne a úzko súvisí s daňovým konaním.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne. Bola toho názoru, že žalobca v odvolaní sústredil svoju pozornosť na preukázanie svojej procesnej spôsobilosti, avšak prevažne v konaní o zaplatenie sumy 416.515.990,- Sk s prísl. (o vrátenie údajnej štátnej pomoci) , avšak táto otázka je v posudzovanom konaní bez právneho významu. Jeho predmetom je totiž civilný spor o určenie neplatnosti právnych úkonov a preto nie je možné z deklarovanej procesnej spôsobilosti žalobcu v inom konaní automaticky vyvodzovať jeho procesnú spôsobilosť v tomto konaní, ktorého predmetom je určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) . V prejednávanej veci tak nejde a nemôže ísť o zabezpečenie daňovej pohľadávky a to najmä z dôvodu absencie samotnej daňovej pohľadávky a aj kvôli tomu, že zabezpečiť daňovú pohľadávku môže sám správca dane postupom podľa zák.č. 511/1992 Zb. Trvala na tom, že daňové úrady majú v zmysle § 1 a § 4 ods. 4 zák.č. 150/2001 Z.z. iba obmedzenú procesnú spôsobilosť. V rámci pôsobnosti daňových úradov, teda nie je možné samostatne pred súdom konať v občianskoprávnych, resp. obchodných veciach.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne.

Súd prvého stupňa, skúmajúc splnenie podmienky civilnoprocesnej subjektivity žalobcu dospel k záveru, že žalobca v danej veci nemá spôsobilosť byť účastníkom civilného procesu (t.j. spôsobilosť mať v konaní procesné práva a povinnosti) a pre tento neodstrániteľný nedostatok konanie zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p.) . Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a jeho správnosť nie sú spôsobilé spochybniť ani odvolacie námietky žalobcu.

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Ak podá na súde žalobu ten, kto v zmysle citovaného ustanovenia nie je spôsobilým účastníkom konania, ide o nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Na takýto nedostatok je súd povinný prihliadať kedykoľvek počas konania a konanie vtedy musí zastaviť.

Podľa § 4 ods. 4 zák.č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zák.č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti (§ 1) . Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec.

Podľa § 1 citovaného zákona tento zákon upravuje postavenie, organizáciu a pôsobnosť daňových orgánov vo veciach

a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov,

b) poplatkov podľa osobitných predpisov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania v rámci svojej pôsobnosti tak, ako táto je definovaná v § 1 zák.č. 150/2001 Z.z. Zákon teda priznáva daňovým úradom spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania. Túto spôsobilosť však nemajú v plnom rozsahu (vo všetkých veciach patriacich do právomoci súdu) , ale len v tých veciach, v ktorých ide o správu daní, vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov (zák.č. 511/1992 Zb., zák.č. 595/2003 Z.z., zák.č. 222/2004 Z.z., zák.č. 554/2003 Z.z., zák.č. 582/2004 Z.z.) , ďalej vo veciach poplatkov podľa osobitných predpisov (zák.č. 145/1995 Z.z.) . Tiež vo veciach správy súdnych poplatkov súvisiacich s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu (zák.č. 71/1992 Zb.) a vo veciach štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu (zák.č. 171/2005 Z.z.) . V zmysle ust. § 19, časti vety za bodkočiarkou O.s.p. sú daňové úrady v uvedenom rozsahu spôsobilými účastníkmi konania.

V posudzovanej veci však o takýto prípad nejde. Nie je sporné (podľa stavu zdokumentovaného v spise) , že žalovaná ako daňový subjekt nemá toho času daňové nedoplatky na daniach spravovaných žalobcom po lehote splatnosti (potvrdenie z 22.3.2011 č.l. 120) a opak nebol tvrdený ani žalobcom. Prejednávaná vec teda nemá súvis so správou daní, poplatkov či súdnych poplatkov, ktorých okruh je vymedzený v § 1 zák.č. 150/2001 Z.z. Pokiaľ vychádzajúc z argumentácie žalobcu pohľadávka voči žalovanej spočíva vo vymáhaní neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ide tu podľa názoru odvolacieho súdu o nárok, ktorého hmotnoprávna povaha je založená na rozhodnutí komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli, znamenajúcom právnu skutočnosť, zakladajúcu vznik novej právnej povinnosti (odlišnej od pôvodnej daňovej povinnosti) .

Z uvedených dôvodov i odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v danej veci, v ktorej ide o určenie neplatnosti právnych úkonov podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nemá spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho konania a preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Na rovnakých východiskách bolo založené aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach 2Co 109/2011-111 z 30.5.2011, v konaní o nariadenie predbežného opatrenia.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.