KSKE 11 CoE 192/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/192/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611211710 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611211710.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného X. C. Q. s.r.o., B., F. XX, IČO: 35 792 752, proti povinnému X. V., nar. XX.X.XXXX, B. U., Š. XXXX/XX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 2.264,35 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 8Er 515/2011-17 z 18.8.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny vo výške 782,- € a úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 782,- € od 3.3.2010 do zaplatenia.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 2.8.2011 požiadal súdny exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK - 176/10-MK z 19.4.2010, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 2264,35 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 3.3.2010 do zaplatenia a trovy konania 49,79 €. Z predloženej zmluvy o úvere č. 8300014674 súd prvého stupňa zistil, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 863,04 €, ktorý sa zaviazal splácať v 36 mesačných splátkach po 52,15 €, RPMN bola vo výške 76,07 % a zmluvná odmena vo výške 1014,24 €. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku mu vyplynulo, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 1877,32 €, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 36 mesačných splátkach vo výške 52,15 €. Žiadosť súdneho exekútora súd posudzoval podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len EP ) , tiež podľa § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 53 ods. 1,4 a § 54 Občianskeho zákonníka a čl. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS a zistil, že predmetný úver je spotrebiteľským úverom, preto povinnému musí byť poskytnutá ochrana, ktorú Občiansky zákonník stanovuje pre spotrebiteľské zmluvy. Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi účastníkmi konštatoval, že výška zmluvnej pokuty musí byť primeraná porušeniu zmluvnej povinnosti, ako aj výške pohľadávky, ktorej neplatenie postihuje, a dospel k záveru, že v prípade dohody o zmluvnej pokute, ktorá je súčasťou všeobecných obchodných podmienok oprávneného, sa jedná o nekalú podmienku podľa čl. 3 ods. 1 písm. e/ Smernice Rady č. 93/13/EHS dojednanú v neprospech spotrebiteľa - povinného a ide o plnenie v rozpore s dobrými mravmi, keďže určenie štyroch rôznych pokút podľa čl. 14 zmluvných dojednaní je neprimerané a stanovená sankcia za porušenie zmluvných povinností je v rozpore s dobrými mravmi najmä vo vzťahu k výške splátky dlhu, a rozhodcovský rozsudok v časti, v ktorej zaväzuje povinného na plnenie zmluvných pokút vo výške 782,-, je v rozpore s dobrými mravmi, preto ustanovenia o zmluvnej pokute sú ako neprijateľné

podmienky neplatné. Z uvedených dôvodov žiadosť súdneho exekútora v časti sumy týkajúcej sa zmluvných pokút a príslušných úrokov z omeškania zamietol.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, navrhol ho zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., lebo bol toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Bol toho názoru, že hypotéza ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK ) obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené, či v rozpore s dobrými mravmi, pričom z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Postup exekučného súdu, ktorý sa zaoberá zmluvou a posudzuje jej podmienky za účelom posudzovania súladu plnenia priznaného exekučným titulom podľa § 45 ZRK, považoval za odporujúci zákonu, keďže exekučný súd nie je oprávnený o tejto otázke konať a rozhodovať a takýmto postupom porušuje elementárnu zásadu sporového konania dispozičnosť a kontradiktórnosť (rozhodcovského, či konania súdneho podľa § 40 ZRK) vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby bola zmluva preskúmavaná. Odhliadnuc od zásadného nedostatku právomoci exekučného súdu považoval aj závery súdu prvého stupňa o neprijateľnosti ustanovení o zmluvných pokutách za právne neopodstatnené a v súvislosti s touto námietkou zdôraznil, že zmluvná pokuta vznikla ako následok porušenia základnej povinnosti dlžníka, ktorá tvorí podstatu zmluvného vzťahu. Tým, že súd prvého stupňa bral do úvahy výlučne celkovú výšku zmluvných pokút a na základe toho zamietol v tejto časti žiadosť o udelenie poverenia, takýmto postupom postavil neplnenie povinností dlžníka na rovnakú úroveň, ako riadne plnenie zmluvy, keďže dôsledok súdneho rozhodnutia je rovnaký ako v prípade riadneho splnenia povinností, t.j. neexistencia povinnosti platiť zmluvnú pokutu. Okrem toho poukázal na to, že v otázke zmluvnej pokuty právna úprava Obchodného zákonníka upravuje aj tzv. moderačné právo súdu, preto podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdu relevantne (z hľadiska všetkých zákonných ustanovení) zhodnotiť možnosť jeho aplikácie, a nie ihneď aplikovať záver o neprijateľnosti zmluvných pokút ako celku. Bol tiež toho názoru, že samotná kumulatívnosť zmluvných pokút nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo zmyslom zmluvnej pokuty je pohrozenie citeľnou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad, že nesplní svoju povinnosť z hlavného záväzkového vzťahu, a tiež v zabezpečení veriteľa proti prípadnej ujme, ktorá by mu mohla nesplnením zabezpečeného záväzku vzniknúť, a tak kumulácia zmluvných pokút má zvýrazniť preventívny účinok tohto inštitútu. Vzhľadom na uvedené navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a uznesenie podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Oprávnený v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ v súlade s § 44 ods. 2 EP zamietol žiadosť súdneho exekútora v časti vymáhaného plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom a je nezlučiteľné aj s normami úniového práva na ochranu spotrebiteľa. Súd prvého stupňa vec posúdil podľa správnych zák. ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci) nemožno považovať za opodstatnené.

Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu oprávnenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ ZRK alebo či nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a či vec je (bola) spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZRK) , keďže súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZRK je hmotnoprávnym (materiálnym) predpokladom vykonania exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj § 45 ZRK - z ktorého súd pri rozhodovaní v danej veci správne vychádzal, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a zahŕňa v sebe prieskumný inštitút umožňujúci exekučnému súdu posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, preto exekučný súd nie je ním v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 EP) . Ak rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie alebo ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a/ a b/ ZRK, rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo zastavenie exekučného konania súdom (ak už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie) , pričom nie je podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

So zreteľom na uvedené, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa v posudzovanej veci konal v súlade so zákonom, pokiaľ posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ZRK, a správne aplikoval aj ust. § 44 ods. 2 EP, ktoré zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie tým, že mu umožňuje uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v takom prípade, ak zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. V danej veci súd správne podrobil osobitnej súdnej kontrole zmluvné podmienky dojednané v zmluve o revolvingovom úvere uzavretej medzi účastníkmi zo 14.11.2008, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky založený (ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia) , a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, vzhľadom na odvolacie námietky oprávneného treba doplniť, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá (ako je tomu aj v posudzovanom prípade) , aj podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vznikajúcich na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V prílohe Smernice, bod 1 písm. e/ je stanovené, že nekalá podmienka uvedená v čl. 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby vnútroštátne právne predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a aby v prípade, ak sa určitá zmluvná podmienka nachádzajúca sa v zmluve uzavretej so spotrebiteľom ukáže byť nekalou, spotrebiteľa nezaväzovala. V súlade s touto požiadavkou je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie [porovnaj názor Európskej komisie v písomných pripomienkach z 21.5.2010, bod 33 vo veci C-76/10 a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o./Korčovská zo 16. novembra 2010].

Súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že v exekučnom konaní je vymáhané plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje dobrým mravom, podľa § 44 ods. 2 EP žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v tejto časti vymáhaného plnenia, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného, zamietol ako nedôvodnú.

Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods.1, § 142 ods. 1 O.s.p.) a povinný o nich nežiadal rozhodnúť, preto o trovách povinného nebolo rozhodnuté (§ 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.