KSKE 11 CoE 21/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806206124 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7806206124.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej T. s. r. o., F., T. XX, IČO: 35807598, proti povinnému H. Q., nar. XX.X.XXXX, C., Y. XX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 212,44 € s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 12Er/500/2006 - 45, EX - 1152/06 Bo z 2.6.2011 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením exekúciu v časti o vymoženie sumy nad 123,48 € a v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 6 % ročne zo sumy 123,48 € od 24.1.2006 do zaplatenia vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na návrh oprávnenej a žiadosť súdneho exekútora dňa 23.2.2007 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR XXXX/XX z 6.4.2006. Súdny exekútor dal podaním z 12.11.2010 podnet na čiastočné zastavenie exekúcie, pretože nadobudol pochybnosti v časti nárokov oprávnenej na úroky, poplatky a náklady zahrnuté v exekučnom titule, ktoré mali byť vyjadrené v ročnej percentuálnej miere nákladov a takto vyjadrené neboli. Súd vychádzajúc z § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 57 ods. 2,3 zák. č. 233/1995 Z. z., § 2, § 3 ods. 1, 2, 3, § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 54 OZ po oboznámení sa s obsahom spisu, dokladov založených v spise, najmä obsahom úverovej zmluvy a exekučného titulu dospel k záveru, že úver, ktorý bol poskytnutý povinnému má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Predmetom plnenia podľa rozhodcovského rozsudku je nesplatený úver a poplatok za jeho poskytnutie v celkovej sume 212,44 € a úrok z omeškania vo výške 19,75 €, poplatok za upomienku vo výške 7,97 €, čo predstavuje spolu 240,16 € a úrok z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 212,44 € do zaplatenia. Vzhľadom na to, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z exekučného titulu vyplýva poskytnutie úveru len vo výške 165,97 €. Z rozhodcovského spisu zrejmé, že povinný uhradil pred vydaním rozhodcovského rozsudku sumu 42,49 €. V zmysle uvedeného je priznaný nárok v časti prevyšujúcej rozdiel medzi sumou úveru a uhradenou sumou v rozpore so zákonom, keďže obsahuje poplatok za jeho poskytnutie, ktorý zákonná úprava vylučuje, t.j. prevyšujúcej sumu 123,48 €. Súd vychádzal pri určení momentu omeškania z rozhodcovského rozsudku a tak priznal úrok z omeškania od 24.1.2006 od kedy je nepochybné, že povinný bol v omeškaní so zaplatením sumy 123,48 €. Úrok z omeškania učil súd na základe nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., pričom úrok vo výške 0,25 % denne (ročne 91,25 %) považoval za odporujúci dobrým mravom ako aj uvedenému nariadeniu vlády.

Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená a navrhla ho zrušiť podľa § 221 O.s.p., keďže súd prvého stupňa podľa nej dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V odvolaní prezentovala názor, podľa ktorého uvedenú úverovú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 258/2001 Z. z. nakoľko oprávnená poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a navyše účastníci si v zmluve dohodli, že sa na právne vzťahy medzi nimi budú vzťahovať ustanovenia OBZ. Na základe § 497 a nasl. OBZ nemusela byť v zmluve o úvere ako podstatná záležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. K tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnená uviedla, že vzhľadom na to, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, výška 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ani so zákonom kedže výška úrokov z omeškania je stanovená zákonom len ak nie je v zmluve dohodnutá. V tejto súvislosti oprávnená citovala aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúceho sa danej problematiky, pričom podľa týchto rozhodnutí moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania keďže odporca mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených a či je schopný splácať svoj záväzok s vedomím prípadných následkov riadneho a včasného neplnenia si svojho záväzku. Naopak zdôraznila fakt, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Dlžník má navyše možnosť vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania tým, že svoj záväzok riadne a včas splní. Súd podľa jej názoru posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol pri rozhodovaní o udelení poverenia.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávnenej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia, ktorým súd prvého stupňa exekúciu v časti zastavil. Súd prvého stupňa vec posúdil podľa správnych zák. ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávnenej z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci) nemožno považovať za opodstatnené.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, vzhľadom na odvolacie námietky oprávnenej, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody:

V posudzovanom prípade je nepochybné, že podľa zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 25.10.2005 oprávnená poskytla povinnému peňažné prostriedky vo forme odloženej platby a povinný sa zaviazal ich vrátiť a zaplatiť poplatky za poskytnutie úveru a úroky, povinným v danom prípade je fyzická osoba a oprávnená ani netvrdila, že povinnej bol poskytnutý úver na výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania.

V ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zák. o spotrebiteľských úveroch) sú negatívnym výpočtom uvedené prípady, kedy sa tento zákon na zmluvy nevzťahuje.

Podľa § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo

forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Vzhľadom na ust. § 1 ods. 2 zák. o spotrebiteľských úveroch, v ktorom sú negatívnym výpočtom uvedené prípady, kedy sa tento zákon na zmluvy nevzťahuje, súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal zo správneho názoru, že úver poskytnutý povinnému na základe zmluvy o úvere, je spotrebiteľským úverom podľa § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch a že zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) . Správnosť posúdenia povahy zmluvy o úvere súdom potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená, ako dodávateľ, pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti uvedenej vo výpise z obchodného registra a že v obdobných prípadoch vystupuje ako dodávateľ opakovane, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, lebo aplikácia zák. o spotrebiteľských úveroch v právnom vzťahu medzi účastníkmi je odôvodnená prednosťou lex specialis (špeciálneho predpisu) vo vzťahu k lex generalis (Občiansky zákonník, príp. Obchodný zákonník) , čo v praxi znamená, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len v takom prípade, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

Podľa ust. § 45 ods. 1 zák. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ust. § 45 ods. 2 citovaného zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď rozhodcovský rozsudok nadobúda účinky rozsudku súdu, zákonodarca však upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava v exekučnom konaní na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd teda skúma, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) , či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 24.2.2011 č. k. IV.ÚS 55/2011-19) .

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.