KSKE 11 CoE 221/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/221/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511211048 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511211048.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS G. Z., s.r.o., N., Q. 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 803, proti povinnému M. C., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, H. nad N., o vykonanie exekúcie pre vymoženie 460,76 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 17Er/2824/2011 - 10, EX 7133/11u zo 16.9.2011 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 7133/11u zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 4.8.2011 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 460,76 € istiny s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. z 2.11.2009 sp. zn. CP XXXXX/XX, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 460,76 €, úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 460,76 € za dobu od 5.6.2007 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 46,08 €, súdny poplatok 79 €, náhradu trov právneho zastúpenia 149,25 € a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zistil, že vymáhaná pohľadávka bola na oprávneného postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretej s postupcom Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie č. 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130 a oprávneným, z ktorej mu vyplynulo, že medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bola uzavretá zmluva o pôžičke č. 2037267, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 20.000,-Sk s 15,41% ročnou percentuálnou mierou nákladov. Rozhodcovský súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ObZ, pričom sa na zmluvu vzťahuje zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vychádzajúc z ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len EP ) , § 52 až 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ ) , čl. 2 písm. a) , 3 ods. 1, 3 ods. 3, 6 ods. 1 smernice Rady 93//13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preskúmal žiadosť exekútora, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a dospel k záveru, že predmetný vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá je obsahom formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv, je neprijateľnou podmienkou, ktorá v zmysle § 53 ods. 5 OZ je neplatná. Tento názor oprel o to, že spotrebiteľ si rozhodcovskú zmluvu osobitne nevyjednal, ktorý v porovnaní s dodávateľom nachádza

v nevýhodnom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Podľa stanoviska Súdneho dvora EÚ vo veci C - 243/08 zo 4.6.2009 spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v ktorého obvode má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa, pričom v danej veci nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Súd považoval výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné na danú vec aplikovať § 44 ods. 2 EP, a preto z uvedených dôvodov žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil tým, že v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ZRK ) a § 159 O. s. p. tvrdil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok z materiálneho hľadiska znamená záväznú úpravu hmotnoprávneho stavu medzi jeho adresátmi, takže z uvedeného hľadiska má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citujúc znenie § 45 ods. 1, 2 a ZRK uviedol, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie a ak by exekučný súd skúmal meritórne súlad plnenia, na ktoré zaviazal rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c/ ZRK, tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pričom pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, toto ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, preto dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie) , pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekúcie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, týkajúci sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva (citoval právny názor z jeho odôvodnenia) . Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia (na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok) s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie, pričom platný právny poriadok SR nezveruje exekučnému súdu právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C- 40/08 zo 6.10.2009, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný, pričom Súdny dvor v bode 37 uvedeného rozhodnutia poukazuje na fakt, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky z 30.9.2003 Köbler, C-224/01, Zb. I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj rozsudok z 3.9.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22) . Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v

spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C - 40/08) . Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol toho názoru, že nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich, a komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Bol toho názoru, že pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá pred dňom 1.1.2008, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy vzniknuté do 1.1.2008 posudzovať podľa § 52 až 54 OZ, lebo právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 os. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že ak rozhodcovská doložka zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, lebo spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale môže uplatňovať svoje práva voči dodávateľovi, ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní, teda uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok pre rozpor so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, nemožno akceptovať.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu právo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok

pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, z ktorého súd pri rozhodovaní v posudzovanej veci správne vychádzal. Ust. § 45 ods. 1 a 2 ZRK je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je ním preto v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať, či sú dôvody na zastavenie exekúcie (alebo aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku) , či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) , b) ZRK alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b) , rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak totiž sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tak potom by nemalo žiadny zmysel, aby súd najprv vydal poverenie a až následne by exekúciu zastavil. Písomné poverenie exekútora preto neprichádza do úvahy ani vtedy, ak exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia zistí existenciu takých (hmotnoprávnych, príp. procesnoprávnych) skutočností, pre ktoré je nevyhnutné exekúciu (exekučné konanie) zastaviť. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

So zreteľom na uvedené, ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v úverovej (spotrebiteľskej) zmluve z 14.11.2005, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky založený (ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku) , treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona. Dospel k správnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s ust. § 53 a nasl. OZ a čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993, a nemohla preto založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov vyplývajúcich z úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán (na základe neplatnej rozhodcovskej doložky) , pre jeho nesúlad so zákonom nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie a ním uložené plnenie nemožno považovať za právom dovolené, a preto z tohto dôvodu (pre chýbajúci materiálny predpoklad prípustnosti exekúcie) v súlade s § 44 ods. 2 EP bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne zamietnutá.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdené.

Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.