KSKE 11 CoE 248/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/248/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806205547 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7806205547.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej M., s.r.o., S., M. XX, IČO: 35 807 598, proti povinnej U. S., bytom Q. XXX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 975,90 € s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 12Er 459/2006-29 z 2.6.2011 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zastavil exekúciu v časti vymáhanej istiny prevyšujúcej sumu 331,27 € a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich 7 % ročne: zo sumy 397,66 € od 24.3.2006 do 22.5.2006, zo sumy 364,47 € od 23.5.2006 do 21.7.2006 a zo sumy 331,27 € od 22.7.2006 do zaplatenia a to ako neprípustnú.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na návrh oprávnenej a žiadosť súdneho exekútora dňa 26.9.2006 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR XXXX/XX z 25.4.2006 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu 1.363,41 € (41.074,- Sk) spolu s úrokmi z omeškania 0,25 % denne zo sumy 1.032,33 € (31.100,- Sk) od 24.3.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 267,34 €. Vychádzal z toho, že dňa 10.11.2010 dal exekútor podnet na čiastočné zastavenie exekúcie potom, ako nadobudol pochybnosti o oprávnenosti nárokov oprávnenej na úroky, poplatky a náklady zahrnuté v exekučnom titule, ktoré mali byť vyjadrené v ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Vychádzajúc z § 41 ods. 1,2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 a 3 EP, ďalej § 45 ods. 1,2 zák.č. 244/2002 Z.z. a tiež § 2, § 3 ods. 1 až 3, a § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tiež § 54 ods. 1,2 OZ skúmal, či exekučný titul nemá nedostatky uvedené v zákone o rozhodcovskom konaní. Bol toho názoru, že predložená zmluva o úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a preto je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Z exekučného titulu a zmluvy o úvere mu vyplynulo, že povinnej bol poskytnutý úver len vo výške 663,88 € a pred vydaním rozhodcovského rozsudku uhradila už sumu 266,22 €. Nárok oprávnenej v časti prevyšujúcej rozdiel medzi sumou úveru a uhradenou sumou pokladal za odporujúci zákonu. Citoval ďalej § 517 Obč. zák. a s prihliadnutím na nar. vl. č. 87/1995 Z.z. úroky z omeškania vo výške 91,25 % ročne (0,25 % denne) pokladal za odporujúce dobrým mravom a tiež požiadavke ochrany spotrebiteľa. Uviedol ďalej, že v danom prípade sú dané dôvody na zastavenie exekúcie z úradnej moci, keďže rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to v časti istiny prevyšujúcej sumu 397,66 € a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich 7 % ročne zo sumy 397,66 € od 31.8.2009 do zaplatenia, keď vzal do úvahy aj čiastočne realizované úhrady povinnou.

Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená, navrhla ho zrušiť podľa § 221 O.s.p., lebo bola toho názoru, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdeniu súdu,

že uzavretá zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje údaj o RPMN poukázala na to, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ ) , tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda k 30.8.2005, nakoľko spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinného k 30.8.2005 rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme . Uviedla, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak len na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. ObZ a z ust. 261 ods. 3 písm. d/ ObZ vyplýva, že na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia ObZ, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, a navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ ) , ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli v zmysle § 262 ods. 1 ObZ, že všetky právne vzťahy medzi nimi sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Bola toho názoru, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 ObZ s odkazom na ust. § 269 ods. 1 ObZ, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 ObZ) ; teda v predmetnej zmluvy o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Citujúc ustanovenie § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 30.8.2005, podľa ktorého zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, poukázala na to, že jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých jedna tretina je dohodnutý úrok a dve tretiny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Citujúc ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bola toho názoru, že zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, atď.) a tiež vzhľadom na charakter jej podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytovala úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Bola toho názoru, že dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov a vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla úver povinnému na adrese jeho trvalého alebo prechodného bydliska a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, ako aj s ohľadom na ďalšie obchodné riziko. V súvislosti s uvedeným poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo 3/96 zo 16.5.1996 a na rozhodnutie sp.zn. 1Obdo 34/2004 z 21.12.2004, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázala tiež na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo 26/2004 a 2Obdo 28/2004 z 22.9.2005, v ktorých Najvyšší súd SR skúmal otázku rozporu úrokov z omeškania s dobrými mravmi a dospel k záveru, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v pozícii dlžníka pri uzatvorení zmluvy o úvere má možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve zaviazal, a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného nesplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Domnievala sa, že povinná za porušenie svojej povinnosti vyplývajúcej jej z uzavretej zmluvy by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila, lebo plnenie dohodnutého záväzku je elementárnou zásadou zmluvného práva. Poukázala aj na novší judikát Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12Cmo 95/2005, v zmysle ktorého u nebankových subjektov nie je možné obvyklú výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami. Záverom poukázala na to, že ak v tomto prípade súd prvého stupňa posudzoval, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, posudzoval tak vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keďže po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v zmysle dikcie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, z čoho vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a uznesenie podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávnenej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia, ktorým súd prvého stupňa exekúciu v časti zastavil. Súd prvého stupňa vec posúdil podľa správnych zák. ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávnenej z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci) nemožno považovať za opodstatnené.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, vzhľadom na odvolacie námietky oprávnenej, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody:

Oprávnená v odvolaní vytýkala súdu prvého stupňa, že nesprávne na daný prípad aplikoval ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, namietala nesprávnu aplikáciu ust. § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) v spojení s ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len ZRK) a oprávnenie exekučného súdu v tomto štádiu exekučného konania (t.j. po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie) posudzovať materiálnu stránku rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že podľa zmluvy o úvere č. 7420048 uzavretej medzi účastníkmi dňa 30.8.2005 (ďalej len zmluva o úvere ) oprávnená poskytla povinnej peňažné prostriedky vo forme odloženej platby a povinná sa zaviazala ich vrátiť a zaplatiť poplatky za poskytnutie úveru a úroky, povinným v danom prípade je fyzická osoba a oprávnená ani netvrdila, že povinnej bol poskytnutý úver na výkon jej zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len cit. OZ ) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 cit. OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 cit. OZ spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal zo správneho názoru, že úver poskytnutý povinnej na základe zmluvy o úvere je spotrebiteľským úverom a že zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) . Správnosť posúdenia povahy zmluvy o úvere súdom potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená, ako dodávateľ, pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti uvedeného vo výpise z obchodného registra a

že v obdobných prípadoch vystupuje ako dodávateľ opakovane, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, lebo aplikácia ustanovení o spotrebiteľských zmluvách na právny vzťah medzi účastníkmi je odôvodnená prednosťou lex specialis (špeciálneho predpisu) vo vzťahu lex generalis (Občiansky zákonník, prípadne Obchodný zákonník) , čo v praxi znamená, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len v takom prípade, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Súd prvého stupňa preto dôvodne posudzoval sporné ustanovenia zmluvy predstavujúce neprijateľnú podmienku a správne sa tiež vysporiadal s výškou úrokov z omeškania a chýbajúcim údajom o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) .

Ani námietku oprávnenej, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 57 ods.2 EP a § 45 ods.1,2 zák. č.244/2002 Z.z., lebo po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie už nebol oprávnený posudzovať materiálnu stránku rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, nemožno akceptovať.

Podľa § 57 ods. 2 EP exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 ZP ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, a/ z dôvodov uvedených v osobitnom zákone, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Ustanovenie § 45 ZRK, z ktorého súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal, je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zák. ustanovenia exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že ak súd prvého stupňa v danej exekučnej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZRK, treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona.

V predmetnej veci bol síce súdny exekútor už poverený súdom vykonaním exekúcie, avšak z ust. § 57 ods. 2 EP vyplýva, že exekučný súd môže exekúciu zastaviť, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z tohto zákona vyplýva, že ak exekučný súd zistí, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, v takom prípade exekučné konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s dobrými mravmi. Tomuto postupu nebráni ani

skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože v danom prípade exekútor plnenie ešte nevymohol a aj z predpisov Európskej únie (čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS) a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby vnútroštátne právne predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a aby v prípade, ak sa určitá zmluvná podmienka nachádzajúca sa v zmluve uzavretej so spotrebiteľom ukáže byť nekalou, spotrebiteľa nezaväzovala. V súlade s touto požiadavkou je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie [porovnaj názor Európskej komisie v písomných pripomienkach z 21.5.2010 vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o./Korčovská, bod 33: Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady. ].

So zreteľom na uvedené nemožno považovať za dôvodnú ani námietku oprávnenej, že ak rozhodcovsky rozsudok bol predmetom preskúmania pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi v zmysle § 44 ods. 2 EP, v tomto štádiu exekučného konania, t.j. po udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi už neprichádza do úvahy posúdenie (ne) súladu spotrebiteľskej zmluvy so zákonnou úpravou, exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z hľadiska ust. § 45 ods. 1, 2 ZRK a možnosť zastavenia exekúcie, príp. jej časti z dôvodov vád exekučného titulu uvedených v § 45 ods. 1 ZRK.

Súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že v exekučnom konaní je vymáhané plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje dobrým mravom, v tejto časti vymáhaného plnenia, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú, v súlade s ust. § 57 ods.2 a 3 EP v spojení s § 45 ods. 2 ZRK exekúciu zastavil.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.