KSKE 11 CoE 27/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/27/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608204103 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608204103.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného R. - F. K. J. Y. J., proti povinnému G. P., bytom R. J., Š. X, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 66,39 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 14Er 84/2008-11 z 9.1.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zastavil exekúciu a uložil oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Svätoslavovi Mruškovičovi nevyhnutné trovy exekúcie vo výške 78,02 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V dôvodoch uznesenia uviedol, že súdny exekútor predložil podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a že si zároveň uplatnil trovy exekúcie. S poukazom na § 57 ods. 1 písm. h/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (EP) konštatoval, že v exekučnom konaní bola nemajetnosť povinného nesporne preukázaná, že ďalšie pokračovanie v exekučnom konaní by bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a účelnosti, preto s poukazom na uvedené zákonné ustanovenie bolo potrebné exekúciu zastaviť. Pokiaľ ide o trovy exekúcie vychádzal z § 203 ods. 1 EP podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie a ustálil, že preskúmal súdom predložené vyčíslenie trov exekučného konania ako aj exekútorský spis v zmysle vyhl.č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej do 30.4.2008 a považoval za účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 78,02 € (§ 14 ods. 1 písm. a/, písm. b/ cit. vyhl., § 22 cit. vyhl.) . Na úhradu trov exekúcie exekútorovi zaviazal povinného.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený. Poukázal na to, že súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP, to znamená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, on sa však domnieva, že na zastavenie exekúcie je tu iný dôvod ako ten, ktorý uvádza prvostupňový súd. Uviedol, že súdny exekútor svojím konaním opomenul podstatnú skutočnosť a to zánik nároku na vykonanie exekúcie. Podľa § 88 ods. 1 zák.č. 372/1990 Zb. účinného do 31.8.2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie a keďže exekučný titul v danej veci nadobudol vykonateľnosť 20.6.2006, dňom 20.6.2009 došlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vykonanie exekúcie a preto úkony vykonané exekútorom po tejto lehoty sú právne neúčinné, keďže týmto dňom zanikol nárok na vykonanie exekúcie. Pokiaľ exekútor pokračoval v exekúcii po zániku nároku pochybil a preto mu nepatria trovy, ktoré mu vznikli. Poukázal na to, že exekúcia mala byť zastavená už v r. 2009 za podnetu súdneho exekútora z dôvodu preklúzie a že exekútor nepostupoval v súlade s exekučným poriadkom, preto on nezavinil, že došlo k zastaveniu exekúcie. So zreteľom na uvedené mal za to, že v danom prípade mala byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. f/ EP, v zmysle ktorého súd

exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané a preto navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky na potvrdenie uznesenia, ani na jeho zmenu, lebo postupom súdu prvého stupňa bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, preto uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nesprávny postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi realizáciu procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takýmto rozhodnutím je aj uznesenie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Podľa § 251 ods. 4 prvá veta O.s.p. na exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie o.i. ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 169 ods. 1 O.s.p. v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie o.i. odôvodnenie.

V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. ani pokiaľ ide o rozhodnutie o zastavení exekúcie a ani o rozhodnutie o trovách exekúcie pre nedostatok dôvodov a aj nezrozumiteľnosť.

Zastavenie exekúcie súd odôvodnil podaním exekútora zo 14.10.2011, ktorým oznámil súdu nevymožiteľnosť exekvovanej pohľadávky z dôvodu zisteného nedostatku majetku povinného ani na úhradu trov exekúcie. Treba uviesť, že toto podanie je iba podnetom exekútora, ktorý si plní povinnosť v zmysle § 57 ods. 4 EP. Otázku, či je exekútorom tvrdený dôvod pre zastavenie exekúcie, konkrétne nemajetnosť povinného, musí vyriešiť súd sám po posúdení skutočností zistených exekútorom, keďže iba súd rozhoduje o tom či exekúciu zastaví alebo nie. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd síce konštatuje, že nemajetnosť povinného bola v exekučnom konaní preukázaná , niet však v ňom ani zmienky ako, teda ktorými skutočnosťami mal nemajetnosť povinného preukázanú . Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd poukazuje na to, že súd bol povinný skúmať, či nebol daný aj iný dôvod pre zastavenie exekúcie, keďže súd má povinnosť zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona (§ 57 ods. 2 EP) . V tejto súvislosti treba súhlasiť s názorom odvolateľa, že ak 20.6.2009 došlo k uplynutiu 3 - ročnej lehoty na vykonanie exekučného titulu, bolo povinnosťou exekútora oznámiť túto skutočnosť súdu, lebo je to zákonný dôvod pre zastavenie exekúcie, resp. aj súd ex offo z tohto dôvodu mal exekúciu zastaviť. Týmito skutočnosťami však - ako na to správne odvolateľ poukazuje - sa súd nezaoberal. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o zastavení exekúcie na základe rozhodujúcich skutočností a okolnosti danej exekúcie a pokiaľ opätovne zastaví exekúciu podľa § 57 ods. 2 písm. h/ EP, svoje rozhodnutie náležite odôvodní, aby bolo zrejmá nemajetnosť povinného.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu o trovách exekúcie, pokiaľ na ich úhradu zaviazal oprávneného, sa javí ako nezrozumiteľné a vnútorne protirečivé, ak exekúciu zastavil súd podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP, teda pre nemajetnosť povinného, avšak v nadväznosti na tento dôvod povinnosť oprávneného na úhradu trov exekúcie nevyvodil z § 203 ods. 2 EP, ale z § 203 ods. 1 EP, ktorého aplikácia si vyžaduje záver súdu o (procesnom) zavinení oprávneného na zastavení exekúcie. Ak teda súd aplikoval toto ustanovenie (§ 203 ods. 1 EP) , bol povinný v odôvodnení uznesenia náležite vysvetliť zavinenie oprávneného. Toto však v odôvodnení nie je vôbec uvedené. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že je aj protirečivé, ak v odôvodnení uznesenia je uvedené (str. 2 odsek 6) , že na úhradu trov zaviazal povinného (môže ísť o mylne označenie - pozn. odvolacieho súdu) . Vzhľadom na uvedené, bolo potrebné zrušiť aj uznesenie vo výroku o trovách exekúcie (okrem toho ide aj o súvisiaci výrok, ktorý musel byť zrušený aj z dôvodu, že bolo zrušené uznesenie o zastavení exekúcie) . Povinnosťou súdu bude nadväzne na rozhodnutie o zastavení exekúcie opätovne rozhodnúť aj o trovách exekúcie. V tomto smere za opodstatnenú treba považovať námietku oprávneného, že za účelne vynaložené nemožno považovať trovy spojené s takými úkonmi exekučnej činnosti, ktoré boli vykonané po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, t.j. po 20.6.2009, lebo súdny exekútor pri svojej činnosti je povinný spravovať sa zásadami zákonnosti, účelnosti a hospodárnosti a pri vykonávaní exekučnej činnosti (jednotlivých úkonov) dbať na to, aby nevznikali zbytočné trovy.

So zreteľom na uvedené, odôvodnenie napadnutého uznesenia preto nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a má za následok nepreskúmateľnosť uznesenia pre nedostatok dôvodov (jeho vecnej správnosti) , čo súčasne znamená odňatie možnosti konať pred súdom tomu účastníkovi, ktorému nepreskúmateľným uznesením bola uložená nejaká povinnosť (v prejednávanej veci je to oprávnený) , lebo mu neumožňuje, ak s rozhodnutím nie je spokojný, efektívne využitie svojho procesného práva na podanie odvolania proti nemu (§ 201 prvá veta O.s.p.) . Ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, prichádza do úvahy iba jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.