KSKE 12 CoE 100/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/100/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108232224 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7108232224.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: J., s.r.o., so sídlom v L., J. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F., J. XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Ľudová 14, IČO: 47 234 466, v konaní vedenom u súdneho exekútora E.. K. F., so sídlom v L., B. XX, pod sp. zn. EX 10118/08, o vymoženie 554,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 13.10.2011, č. k. 38Er/325/2009-41, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávneného z a v ä z u j e nahradiť povinnému trovy odvolacieho konania - trovy právneho zastúpenia - vo výške 58,25 eur k rukám právneho zástupcu povinného v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia vo výške 174,12 eur, ktorú sumu bol povinný zaplatiť právnemu zástupcovi povinného.

V odôvodnení uviedol, že na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 31.07.2008, č. SR 06961/2008, poveril súd prvého stupňa vykonaním exekúcie vo veci súdneho exekútora E.. K. F. poverením č. XXXX XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V priebehu exekúciu povinný podal návrh na odklad a zastavenie exekúcie. Súd prvého stupňa citoval ust. § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 30.11.2007 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú riadiacu sa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného súd prvého stupňa preskúmal rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 17 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere a dospel k záveru, že napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vzdáva práva na účinnú procesnú obranu,

a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Rozhodcovská doložka bola neprijateľnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Na základe uvedeného súd prvého stupňa exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Povinnému zároveň priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 174,12 eur, na náhradu ktorých zaviazal oprávneného.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že na daný prípad nebolo možné aplikovať Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keďže smernice majú len nepriamu záväznosť. Na Zmluvu o úvere zo dňa 30.11.2007 sa nevzťahovali ani ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko tento v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Oprávnený nesúhlasil ani s podriadeným uvedenej zmluvy pod režim spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko tento pojem úver zaviedol až z. č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Strany zmluvy sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Nestotožnil sa preto s názorom súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Podľa odvolateľa sú tzv. alternatívne rozhodcovské doložky právne prípustné podľa vnútroštátneho práva (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka) , aj podľa práva európskeho. Zdôraznil, že v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Záverom namietal postup súdu prvého stupňa, ktorý pri rozhodovaní o zastavení exekúcie posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri rozhodovaní o vydanie poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom. Vzhľadom na uvedené oprávnený nesúhlasil ani s výrokom, ktorým bol zaviazaný na náhradu trov právneho zastúpenia oprávnenému.

Povinný k odvolaniu oprávneného uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z podmienok uzatvorenia zmluvy mal za preukázané, že Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo vyplýva aj z § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona. V danom prípade sa jednalo o zmluvu reálnu, kedy pri samotnom podpise zmluvy došlo aj k odovzdaniu finančných prostriedkov (pôžičky) . Aj napriek snahe oprávneného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka, posudzuje sa tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy. K uzavretej rozhodcovskej doložke uviedol, že v prípade iniciovania sporu zo strany oprávneného mal byť ako príslušný súd určený súd rozhodcovský, ktorý si oprávnený vybral už v samotnej zmluve, a to bez možnosti vyslovenia účinného nesúhlasu s takýmto výberom. Právo vybrať si konkrétneho rozhodcu patrilo výlučne oprávnenému a rozhodcovská doložka bola dojednaná už pri vzniku zmluvného vzťahu. Uvedené spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Povinný žiadal, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súd prvého stupňa ako vecne správne a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 136,22 eur za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k odvolaniu) .

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. V zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. o odvolaní oprávneného proti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 30.11.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 331,94 eur.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho

vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad) . Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený J., s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS) . Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa 30.11.2007, je treba aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom F. rameno 8, XXX XX L., IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) .

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka") .

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka) . Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú

procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa Zmluva o úvere, nároky z ktorej boli predmetom rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená Zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne.

Oprávnený podaným odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda vo výroku o zastavení exekúcie a v tejto súvislosti aj vo výroku o trovách exekúcie. Nakoľko odvolací súd nezistil dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia vo výroku o zastavení exekúcie, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie aj vo výroku o náhrade trov exekúcie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že oprávneného zaviazal nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 58,25 eur, nakoľko povinný mal v odvolacom konaní plný úspech.

Trovy právneho zastúpenia predstavuje odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 14 ods. 3 písm. e/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 50,62 eur (§ 10 ods. 1 vyhl.) zvýšenej o režijný paušál za rok 2012 v sume 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhl.) . Odvolací súd pri určovaní tarifnej hodnoty veci, z ktorej sa určuje základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, vychádzal z výšky vymáhaného peňažného plnenia pri začatí poskytovania právnej služby ku dňu 01.07.2011 (§ 10 ods. 2 vyhl.) , ktorá predstavuje súčet vymáhanej istiny 554,34 eur, kapitalizovaných úrokov z omeškania ku dňu 01.07.2011 v sume 1 622,95 eur, trov predchádzajúceho konania 161,55 eur a trov exekúcie 16,60 eur (poplatok za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) , t. j. 2 355,44 eur. Odvolací súd nepriznal povinnému odmenu za úkon prevzatie a príprava zastúpenia, nakoľko odmena za tento úkon bola povinnému priznaná uznesením súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.