KSKE 12 CoE 183/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/183/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211236478 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Hrib, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211236478.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: W. M. F., s.r.o., so sídlom v V., J. 5, C.: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., Železiarenská XXX/X, zastúpený Mgr. Štefanom Juhásom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Košice I, v konaní vedenom u súdneho exekútora L.. E. M., so sídlom v V., K. XX, pod sp. zn. EX XXXXX/XX, o vymoženie 3 473,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 14.03.2012, č. k. 39Er/3652/2011-18, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spis. zn. EX 15585/11 zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 09.12.2011 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., zo dňa 28.04.2010, sp. zn. CP 70204/2009. Dňa 27.12.2011 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa preto preskúmal Zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX zo dňa 20.11.2007, v zmysle ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému pôžičku vo výške 3 244,78 eur a túto posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ďalej preskúmal Všeobecné obchodné podmienky, a to v časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky

(bod 15.23) , podľa ktorej sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom pri Asociácii bánk Slovenskej republiky, alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej hospodárskej komore, alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. Súd prvého stupňa citoval § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a ust. § 40 ods. 1 a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že takto dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe mohol byť spôsobilým exekučným titulom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Preto zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 93,81 eur.

Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a poukázal pritom aj na ust. § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ a medzi tieto zmluvy nepatrila Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným. Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 a na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluvu o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 20.11.2007 nemožno posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinných od 01.01.2008 a že rozpor rozhodcovskej doložky s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. vydaný rozhodcom JUDr. U.. M. B. M. dňa 28.04.2010, č. CP XXXXX/XX.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) , alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c) .

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) , súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) . Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného

ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX uzavretej dňa 20.11.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného (Consumer Finance B., a.s., B. námestie XX, M.) a povinným, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis) . Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým

zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011) .

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp vigilantibus iura sripta sunt v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných podmienkach zmluvy za rozpornú s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí Zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky.

Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník síce až od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka (bod 15.23) , neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o splátkovom úvere.

Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010) .

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.