KSKE 12 CoE 308/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/308/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511206307 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511206307.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Z. K. B., s.r.o., so sídlom v A., U. 5, IČO: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou C. K., s.r.o., so sídlom v A., U. 5, J.: XX XXX XXX, proti povinnej: Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, W. - E., v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 4662/11u, o vymoženie 1 980,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 21.09.2011, č. k. 17Er/1601/2011-15, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 4662/11u zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 20.04.2011 domáhal u súdneho exekútora vymoženia svojej pohľadávky voči povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaným Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. zo dňa 17.12.2010, sp. zn. VP XXXXX/XX. Dňa 06.05.2011 súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený svoju hmotnoprávnu a procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom M. úverová banka, a.s., so sídlom V. nivy 1, A. a oprávneným ako postupníkom. Dňa 14.05.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou uzavretá Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty č. XXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 1 294,56 eur. V čl. VIII, bode 1 Obchodných podmienok sa nachádzala rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa strany dohodli na riešení majetkových sporov medzi nimi vzniknutých pred nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Správa kreditných kariet, a.s., ktorým mal byť Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. Súd prvého stupňa citoval ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) , ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého má exekučný súd právo ale aj povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Pri preskúmavaní podmienok konania vychádzal z vnútroštátneho práva a z noriem práva európskeho a prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským. Uviedol, že Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok, ktoré spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať. Medzi takéto podmienky patrí aj rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V predmetnej veci bola rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používal pri svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmlúv. Súd prvého stupňa túto doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení a nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Z obsahu rozhodcovskej doložky tiež zistil, že táto obmedzovala právo povinného domáhať sa ochrany na všeobecnom súde, čím došlo k hrubému nepomeru v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa vychádzal aj zo smernice Rady 93/13/EHS a poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Z. B. X. (bod 40) . Na základe uvedeného považoval výkon práva oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica Rady 93/13/EHS. Uvedené platí aj pre zmluvy uzavreté pred novelizáciou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko to vyžaduje rešpektovanie Smernice Rady 93/13/EHS, s ktorou boli tieto ustanovenia v rozpore. Na základe uvedeného súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 57,69 eur.

Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a poukázal pritom aj na ust. § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ a medzi tieto zmluvy nepatrila Zmluva o pôžičke uzavretá medzi oprávneným a povinným. Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde. Tiež zdôraznil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca uzavretím rozhodcovskej zmluvy plnili len povinnosť, ktorú im ukladá ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty M., a.s. zo dňa XX.XX.XXXX nie je spotrebiteľskou zmluvou riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka a že rozpor rozhodcovskej doložky s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa odseku 2 písm. d/ tohto ustanovenia, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) . Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise; b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo; c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c) .

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného

ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa posudzoval, či rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, prekročil svoju právomoc.

Citovaná zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, tak potom by bolo nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty M., a.s. č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis) . Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom /napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.2009 vo veci P. C. SL/. V uznesení vo veci W. c/a K. (C-76/10) uviedol, že smernica 93/13 (o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom

stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pristúpil k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tým, že preskúmaval platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vo veci konal a vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva okrem vyššie citovaného ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci P. C. SL, podľa ktorého Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach za rozpornú s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty M., a.s. (zo dňa XX.XX.XXXX) .

Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník síce až od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluvy má teda za následok, že táto podmienka je od počiatku absolútne neplatnou a preto platí, že strany sa na riešení svojich sporov pred rozhodcovským súdom nedohodli. Absolútna neplatnosť totižto znamená, že na právny úkon sa hľadí, ako keby urobený nebol a tento právny úkon ani nevyvoláva právne následky. Nemožno preto pripustiť výklad obsiahnutý v dôvodovej správe k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dôsledkom vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky by ostala zachovaná možnosť prejednať spor pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Pre takýto záver je

nevyhnutná existencia platne uzavretej rozhodcovskej doložky (v zmysle ust. § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní) .

Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, ani táto odvolacia námietka neobstojí. Totižto podľa znenia ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i) ] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to podľa § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/2001 Z. z.) . Jedná sa o súd zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením. Z exekučného titulu ani zo Štatútu Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. nevyplýva, že tento rozhodcovský súd je stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle ust. § 67 zákona č. 510/2002 Z. z., pričom jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov.

Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych záverov odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., nakoľko ho považuje za vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnej takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.