KSKE 12 CoE 35/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/35/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807201232 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7807201232.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: W., s.r.o., so sídlom v A., W. XX, J.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., M. XXX/XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Petra Cirbesa, so sídlom v Košiciach, Ďumbierska 2, pod sp. zn. EX 150/07, o vymoženie úrokov z omeškania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 06.07.2011, č. k. 10Er/77/2007-25, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil a vo výroku o trovách exekúcie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a zaviazal oprávneného uhradiť odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 51,79 eur súdnemu exekútorovi JUDr. W. E. v lehote do 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti B. rozhodcovská, a.s. so sídlom v A. zo dňa XX.XX.XXXX, č. SR XXXX/XX, poveril súd prvého stupňa vykonaním exekúcie vo veci súdneho exekútora JUDr. W. E. poverením č. XXXX XXXXXX* zo dňa 13.03.2007. V priebehu exekúcie oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996 a v zmysle ust. § 103 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preskúmal podmienky predmetného exekučného konania. Zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 24.04.2006 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 165,97 eur (5 000,- Sk) . Zmluva o úvere v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahovala aj rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom K. rameno 8, A., alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený

podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, teda zákon obchádza. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že ustanovenie bodu 17 Zmluvy o úvere je v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako také je absolútne neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) . Keďže právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Na náhradu trov exekúcie vo výške 51,79 eur zaviazal oprávneného podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí právnymi vadami. Trovy exekúcie pozostávajú z paušálnej odmeny za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 288/1995 Z. z. v znení do 30.04.2008) vo výške 39,84 eur (za 12 úkonov exekučnej činnosti, a to za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu, každé zisťovanie bydliska povinného, každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného 5x, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného 2x) a z náhrady hotových výdavkov vo výške 11,95 eur (poštovné a telekomunikačné výdavky) .

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený namietal posúdenie Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľskej. Uviedol, že v čase uzatvorenia tejto zmluvy podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa odvolateľa tak Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko táto zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka a v čase svojho vzniku bola tzv. absolútnym obchodom. Uvedenú zmluvu nebolo možné podriadiť ani pod režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko tento sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200,- eur a povinnému bol predmetnou zmluvou poskytnutý úver vo výške 165,97 eur. Oprávnený ďalej citoval bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úver a uviedol, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu o výlučnej právomoci rozhodcovského súdu a zdôraznil, že posudzovaním platnosti uvedenej rozhodcovskej doložky sa zaoberal aj samotný rozhodcovský súd. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňovala každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Preto nevyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V danom prípade mal spotrebiteľ právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Strany zmluvy sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Podľa odvolateľa sú tzv. alternatívne rozhodcovské doložky právne prípustné podľa vnútroštátneho práva (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka) aj podľa práva európskeho. Zdôraznil, že v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Záverom namietal postup súdu prvého stupňa, ktorý pri rozhodovaní o zastavení exekúcie posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri rozhodovaní o vydanie poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom. Na základe uvedeného mal za to, že predmetná exekúcia prebiehala v súlade so zákonom a preto žiadal, aby súd vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora a nestotožnil sa ani s priznanými trovami exekúcie.

Povinný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. V časti odvolania proti výroku o zmene súdneho exekútora zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. v spojení s ust. § 202 ods. 2 O.s.p. a § 44 Exekučného poriadku uznesením zo dňa 26.09.2011 zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 24.04.2006 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 165,97 eur.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad) . Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený W.., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS) . Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa 24.04.2006, je treba aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. XXXX/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) .

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka") .

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka) . Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa Zmluva o úvere, nároky z ktorej boli predmetom rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená Zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Oprávnený podaným odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda vo výroku o zastavení exekúcie a v tejto súvislosti aj vo výroku o trovách exekúcie. Nakoľko odvolací súd nezistil dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia vo výroku o zastavení exekúcie, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie aj vo výroku o náhrade trov exekúcie.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Ostatným účastníkom preukázateľne takéto trovy nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.