KSKE 13 CoE 148/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/148/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207203858 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207203858.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: N. T. a.s., Z. XX, C., IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: P. s.r.o., so sídlom M. XXXX/XX, E., IČO: XX XXX XXX, o vymoženie 55,43 eur a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. P.. E. Z., Exekútorský úrad E., Z. XX, E., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 12.4.2012 č.k. 38Er/374/2007-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie súdneho exekútora proti výroku o zastavení exekúcie o d m i e t a.

Uznesenie vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvého stupňa ) uznesením zo dňa 12.4.2012 č.k. 38Er/374/2007-12 (ďalej len uznesenie ) vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznal.

Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 13.3.2007 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Pôvodným oprávneným bola K. T., a.s., X. 3, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX. Dňom 1.1.2010 prevzala všetky práva a záväzky pôvodného oprávneného N. T., a.s., so sídlom Z. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, nakoľko pôvodný oprávnený bol zrušený bez likvidácie a zlúčený so N. T. a.s.. Dňa 5.4.2012 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa návrh na zastavenie exekúcie, pretože povinný bol vymazaný z obchodného registra dňa 7.12.2010. Súčasne si uplatnil trovy exekúcie. Súd prvého stupňa v zmysle § 19, 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil, keďže povinný výmazom z obchodného registra dňa 7.12.2010 stratil hmotnoprávnu spôsobilosť na práva a povinnosti, čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 196, § 197 a § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok ) a uviedol, že má za to, že neboli splnené podmienky, na základe ktorých by zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie, a to najmä z dôvodu, že oprávnený nijakým spôsobom nezapríčinil zastavenie exekúcie a tiež z dôvodu, že povinný nebol vymazaný z obchodného registra z dôvodu nemajetnosti. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31.8.2010 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23.11.1983 vo veci Van der Mussele proti Belgicku.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, ktorým žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie.

Súdny exekútor uviedol, že súd nesprávne posúdil vec, čím omylom súdu nebol dostatočne zistený skutkový stav. Súd prvého stupňa mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a úhradou trov zaviazať oprávneného v nadväznosti na § 203 ods. 2 v spojení s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa v rozhodnutí o zastavení exekúcie a pri rozhodovaní o priznaní trov exekúcie, na ktoré má exekútor zákonný nárok, svoje rozhodovanie o nepriznaní trov exekúcie opiera len o nerelevantné odôvodnenie svojho postupu, t.j. prečo trovy exekúcie nepriznáva, pričom zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku toto oprávnenie nevyplýva. Ďalej súdny exekútor uviedol, že súd prvého stupňa mal najprv samostatným uznesením exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a až po právoplatnosti tohto uznesenia mohol rozhodovať o zastavení exekúcie. Prvostupňový súd tým rozhodol predčasne. O uvedenom svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 113/2005. Podstatou nepriznania trov exekúcie prvostupňovým súdom je skutočnosť, že prvostupňový súd nemôže zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie preto, že povinný bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Súdny exekútor však nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, podľa ktorej samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, nemôže mať za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného. Súdny exekútor poukázal na § 196, § 197, § 200, § 203 Exekučného poriadku a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Súd preto nemá priestor na uváženie ani zužujúci výklad právnej normy. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať ani brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave SR. Súdny exekútor poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.10.2007, spis. zn. II. ÚS 173/06. Exekútor si nevyberá, či exekúciu vykonávať bude alebo nie. V prípade, že oprávnený navrhne vykonávať exekúciu a v návrhu označí konkrétneho exekútora, tento nemá možnosť odmietnuť takto podaný návrh. Nepriznaním trov exekúcie súdnemu exekútorovi dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv rozhodnutím súdu. Ak však súd neprizná zákonný nárok exekútorovi na trovy exekúcie, dochádza tým aj k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože exekútor v daňových veciach uplatňuje iba výdavky, nie aj príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne znižuje aj príjmovú časť štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Súdny exekútor ďalej uviedol, že v dobe rozhodovania existoval ešte jeden účastník exekúcie, ktorý mohol uhradiť trovy exekúcie a Exekučný poriadok neobsahoval ani neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by súd mohol zastaviť exekúciu len preto, že zanikol povinný. Podľa názoru súdneho exekútora je rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku pri rozhodovaní všeobecných súdov i Ústavného súdu neaplikovateľné na činnosť vykonávanú súdnymi exekútormi. Súdny exekútor má za to, že súd je vždy povinný v rámci rozhodovacej činnosti rozhodnúť aj o priznaní trov exekúcie, a to z dôvodu, aby boli chránené a garantované práva aj exekútorovi medzinárodným právom, Ústavou SR a zákonom. Profesia súdneho exekútora prináša so sebou aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov súdnemu exekútorovi, avšak len v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania - oprávneného i povinného. Na záver odvolania dal súdny exekútor do pozornosti súdu účinnosť § 196 Exekučného poriadku od 1.1.2012, podľa ktorého podliehajú od 1.1.2012 zdaniteľnému plneniu všetky príjmy exekútora vo všetkých exekučných konaniach začatých aj pred 1.1.2012.

Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 25.5.2012 uviedol, že súhlasí s uznesením súdu prvého stupňa.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) , po zistení, že odvolanie podal súdny exekútor v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) .

Súdny exekútor podal jednak odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie a jednak proti výroku o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Čo sa týka prvého z napadnutých výrokov (výrok o zastavení exekúcie) , odvolací súd poukazuje na znenie § 37 ods. l Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je účastníkom konania iba ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Keďže súdny exekútor podľa uvedeného ustanovenia nie je účastníkom konania o zastavení exekúcie, podľa § 201 O.s.p. nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania. Preto odvolací súd odvolanie súdneho exekútora proti výroku o zastavení exekúcie podľa § 218 ods. l písm. b) O.s.p. odmietol a prejednal iba jeho odvolanie proti výroku o trovách exekúcie.

Odvolanie podané proti druhému z napadnutých výrokov (výrok o náhrade trov exekúcie) , súdny exekútor odôvodnil tým, že nesúhlasí s tým, aby mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov exekúcie len z dôvodu, že je povinný vymazaný z obchodného registra, nakoľko súdny exekútor má podľa § 196, § 197, § 200, § 203 Exekučného poriadku právo na náhradu trov exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie bolo začaté dňa 21.2.2007, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, a to Platobného výmeru oprávneného, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.4.2005.

Po udelení poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.3.2007 súdny exekútor vydal dňa 28.3.2007 Upovedomenie o začatí exekúcie a vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného a uspokojenia pohľadávky oprávneného, t.j. postupoval v exekúcii riadne.

Odvolací súd z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I zo dňa 12.4.2012 zistil, že povinný bol z obchodného registra vymazaný ku dňu 7.12.2010 a jeho výmazu predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu Košice I o zrušení spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) z dôvodov podľa § 68 ods. 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len Obchodný zákonník ) . Ak došlo k zrušeniu spoločnosti bez likvidácie a bez právneho nástupcu, potom podmienkou zrušenia bez likvidácie bolo, že spoločnosť nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora (§ 68 ods. 9 Obchodného zákonníka) , a teda ani na úhradu trov exekúcie. Z uvedeného teda vyplýva, že k výmazu povinného z obchodného registra došlo z dôvodu jeho nemajetnosti.

Súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. l písm. g) Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať, ktorým v danej veci je strata hmotnoprávnej aj procesnej spôsobilosti povinného.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196) . Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého oprávnený hradí trovy exekúcie v prípade, ak k jej zastaveniu dôjde zavinením oprávneného alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Rozhodnutie o tom, kto znáša trovy exekúcie, teda závisí od dôvodu zastavenia posudzovanej exekúcie. V predmetnej veci bola exekúcia zastavená z dôvodu výmazu povinného pre jeho nemajetnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí konštatoval, že v prípade, ak súd zistí nedostatok majetku u povinného a konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka zastaví, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. V takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený, nakoľko podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Za danej situácie teda nie je potrebné posudzovať, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže toto ustanovenie sa na náhradu trov exekúcie v posudzovanom prípade neaplikuje.

Súd prvého stupňa preto nepostupoval správne, ak súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a nezaviazal oprávneného na ich náhradu.

Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie podaním zo dňa 2.4.2012.

Proti výroku o náhrade trov exekúcie je v zmysle § 58 ods. 5 Exekučného poriadku prípustné odvolanie. Pokiaľ by o náhrade trov exekúcie rozhodol odvolací súd, účastníkom konania by sa tým odňala možnosť podať odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu a tým aj možnosť konať pred súdom.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom posúdi oprávnenosť súdnym exekútorom vyúčtovaných trov exekúcie a skutočnosť, či sú uplatnené v súlade s právnou úpravou.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.