KSKE 13 CoE 18/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/18/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012899210 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012899210.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: B. B. W. republiky, IČO: XXX XXX, O. XX, O. proti povinnému: W., spol. s r.o., H.: XX XXX XXX, naposledy Q. cesta 4, W. K. B. o vymoženie 497,91 eur a trov exekúcie vedenej pred súdnou exekútorkou X.. B. T., J. XX, S., o odvolaní súdnej exekútorky a oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29.11.2011, č.k. XEr/XXXX/ XXXX-XX, takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie vo výroku o náhrade trov exekúcie tak, že súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Súdna exekútorka nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému ich náhradu n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa ) uznesením zo dňa 29.11.2011, č.k. XEr/ XXXX/XXXX-XX (ďalej len uznesenie ) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 55,75 eur.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 6.7.2001 bolo súdnej exekútorke dňa 30.7.2001 udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 24.2.2010 podala súdna exekútorka podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra bez právneho nástupcu. Podľa zistení súdu prvého stupňa došlo dňa 16.7.2005 k výmazu povinného z obchodného registra, teda povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok ) . Súdnej exekútorke súd prvého stupňa priznal náhradu trov exekúcie vo výške 55,75 eur, na ktorých náhradu zaviazal v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku oprávneného.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote súdna exekútorka a oprávnený odvolanie. Súdna exekútorka žiadala napadnuté uznesenie zmeniť a zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie vo výške 74,23 eur vrátane DPH. Oprávnený navrhol uznesenie zmeniť tak, že súd prvého stupňa súdnej exekútorke trovy exekúcie neprizná.

Súdna exekútorka odvolanie odôvodnila tým, že jej súd prvého stupňa nepriznal odmenu za úkon - spísanie zmluvy o vykonaní exekúcie, ktoré nepriznanie odôvodnil tým, že v zmysle § 25 vyhlášky ide o administratívny úkon, za ktorý je náhrada zahrnutá v odmene súdnej exekútorky. Vzhľadom na uvedené súdna exekútorka uviedla, že administratívne práce vykonávajú zamestnanci exekútorského úradu poverení súdnym exekútorom, ktorého náklady uhrádza súdna exekútorka iba z odmeny súdneho

exekútora vzhľadom na zákonný zákaz získavania príjmu iným spôsobom ako exekučnou činnosťou. Na záver súdna exekútorka uviedla, že v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS XX/XX sa odmena súdneho exekútora zvyšuje o 19 % DPH. Nakoľko súdna exekútorka sa stala platcom DPH dňa 1.11.2010, žiadala priznať trovy tak, ako si ich vyúčtovala v podaní zo dňa 15.1.2010 vrátane DPH.

V odvolaní proti uzneseniu oprávnený namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že súd odôvodnil výrok o povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávneným ustanovením § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, avšak v Exekučnom poriadku platnom v čase začatia konania, teda ku dňu 6.7.2001 ustanovenie § 203 neobsahuje odsek 2. Oprávnený citoval § 196 a nasl. Exekučného poriadku, označil viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) , po zistení, že odvolanie podala súdna exekútorka a oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) . Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku súdnej exekútorky na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu výmazu povinného ako obchodnej spoločnosti z obchodného registra.

Posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 6.7.2001, kedy bol súdnej exekútorke doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku) . Po začatí exekučného konania došlo dňa 16.7.2005 k výmazu povinného z Obchodného registra Okresného súdu Košice I na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.4.2005, spis. zn. 4K X/XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.7.2005 a ktorým návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok povinného pre nedostatok majetku zamietol. Povinný teda zanikol ako subjekt práva bez právneho nástupcu, čo bolo dôvodom zastavenia predmetnej exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku upravujú zásadu, že odmenu za výkon exekučnej činnosti, náhradu ktorých výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Oprávnený hradí trovy exekúcie len výnimočne. Súd zváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či oprávnený mohol predvídať pri náležitej opatrnosti dôvod zastavenia a exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku) .

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že Exekučný poriadok v súčasnosti (ale aj v znení platnom do 31.1.2002) je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku (v danom prípade iba vtedy, ak

zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, prípadne, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia a exekúcie) je možné na náhradu trov zaviazať oprávneného.

V posudzovanom prípade bola exekúcia zastavená z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že v danej situácii oprávnenému nemožno pričítať vinu na zastavení exekúcie, nakoľko v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani počas exekúcie nemohol predpokladať, že v priebehu exekúcie dôjde k zániku povinného. Pre zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie totižto § 203 Exekučného poriadku predpokladá, že dôjde k zastaveniu exekúcie, že existuje zavinenie oprávneného a že je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Tieto zákonné predpoklady neboli splnené, preto nemožno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že svojím konaním zavinil zastavenie exekúcie.

Bezprostredným dôvodom pre zastavenie exekúcie bolo zrušenie povinného bez likvidácie a následný výmaz z obchodného registra. Odvolaciemu súdu sa navyše žiada povedať, že odo dňa, kedy bolo súdnej exekútorke doručené poverenie na vykonanie exekúcie (6.7.2001) do dňa výmazu povinného z obchodného registra (16.7.2005) mala súdna exekútorka dostatok času, aby zistila nemajetnosť povinného a podala o tom správu oprávnenému, resp. súdu podnet na zastavenie exekúcie. Súdna exekútorka však túto skutočnosť nezistila, resp. nepodala podnet na zastavenie exekúcie (tento poslala až po piatich rokoch od výmazu povinného, a to dňa 24.2.2010) , preto možno dôvodne pochybovať o účelnosti ňou vykonaných úkonov exekučnej činnosti.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade by nebolo spravodlivé uložiť povinnosť oprávnenému, ktorý sa domáha vymoženia svojho priznaného práva exekúciou zaplatiť ešte aj trovy bezúspešnej exekúcie len preto, že niet iného subjektu, ktorý by súdnej exekútorke trovy exekúcie nahradil.

Nakoľko nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku a zároveň povinného, ktorý zanikol, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie poverenej súdnej exekútorky a je potrebné vysloviť, že jej náhrada trov exekúcie nepatrí.

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (B. der Q. proti O., rozsudok zo dňa XX.XX.XXXX séria A, č. XX mutatis-mutandis aj I. ÚS XXX/XX) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS XX/XX z 24.1.2008) .

Súdna prax všeobecných súdov, aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o trovách exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v B. zo dňa 28.6.2011 č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX (by S. Q. against W.) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Strata, ktorá

súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odvolacom konaní bol súdny exekútor neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Oprávnenému preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že súdna exekútorka nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému ich náhradu nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.