KSKE 13 CoE 188/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/188/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212208522 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7212208522.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného U. F. R., s.r.o., I. 5, XXX XX L., IČO: XX XXX XXX zastúpeného V. F., s.r.o., I. 5, XXX XX L., IČO: XX XXX XXX proti povinnému J. R., nar. XX.X.XXXX, bytom W. 11XX/X, XXX XX F., o vymoženie sumy 1 695,72 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora E.. K. F., Exekútorský úrad L., so sídlom B. XX, L. pod sp.zn. EX/XXXX/XXXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 39Er/955/2012-18 zo dňa 2.5.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 2.5.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 9.3.2012 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému vo výške 1 695,72 eur na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej bankovej asociácii so sídlom v L. sp.zn. II/XXXX-XXXX zo dňa 5.8.2011. Dňa 19.3.2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami.

Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok") a uviedol, že z neho vyplýva, že súd pri rozhodovaní, či súdnemu exekútorovi udelí alebo neudelí poverenie na vykonanie exekúcie skúma len to, či súdnym exekútorom predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, nakoľko ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní") . Materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku teda nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Súladom exekučného titulu so zákonom v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na základe neho možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu a pre vyvodenie takýchto

záverov musí mať súd k dispozícii predovšetkým Zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Teda podstatná pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je i rozhodcovská doložka, najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Po preskúmaní uvedených dokladov súd zistil, že poskytovateľ úveru sa Zmluvou o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 26.4.2005 vrátane Všeobecných obchodných podmienok zaviazal vydať povinnému v súlade s § 21-30 zák. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov bankovú platobnú kartu, ktorej rámec povinnému stanovil vo výške 663,88 eur a povinný sa na druhej strane zaviazal oprávnenému vyčerpané peňažné prostriedky vrátiť dohodnutým spôsobom. Oprávnený následne umožnil povinnému čerpanie úveru tak, že povinný mohol čerpať peňažné prostriedky prostredníctvom bankovej platobnej karty, a to až do dohodnutej výšky disponibilného celkového úverového rámca (tzv. kartový rámec) a pretože povinný si svoje záväzky voči oprávnenému neplnil riadne a včas, vznikol mu z poskytnutého úveru dlh vo výške 1.695,72 eur s príslušenstvom. Uvedenú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, čo aj odôvodnil. Následne došlo Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009 k postúpeniu predmetnej pohľadávky spoločnosti U. F. R., s.r.o..

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 52 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O. z.") platného ku dňu uzatvorenia Zmluvy, čl. 2 písm.a/, b/ čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že Smernica ku dňu uzavretia úverovej zmluvy poskytovala širší rozsah ochrany práv spotrebiteľa, ako vtedy platný Občiansky zákonník. Súd prvého stupňa uviedol, že vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu ak to vyplýva z priamo účinných úniových ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva Únie tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré vyplývajú z úniového právneho poriadku. Eurokonformný výklad prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak je vnútroštátny predpis nepresný a necháva súdnemu alebo správnemu orgánu priestor na voľnú úvahu a môže tiež poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho predpisu ustanoveniami práva Únie. S poukazom na uvedené, súd prvého stupňa uviedol, že je potrebné aj na záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere zo dňa 26.4.2005 aplikovať ciele smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 52 ods. 1, 2, § 53 ods.1, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm.d/ Exekučného poriadku a § 40 ods. 1 a § 45 ods.1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že po preskúmaní Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy zistil, že zmluvné strany sa v bode 18 (Rozhodcovská doložka) dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri Bankových produktoch /vykonávanie prevodov peňažných prostriedkov; vydávanie a používanie platobných kariet, poskytovanie a používanie Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom/ alebo v súvislosti s nimi, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou

a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 O. z. neplatná, a preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený, cestou svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a uviedol, že má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citoval ust. § 45 ods.1,2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní a exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by tak konal, pôsobil by ako súd tretej inštancie, čo však právny poriadok SR neupravuje. Exekučný súd nemá právomoc vo veci vykonávať dokazovanie alebo rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. K dôvodom podľa § 45 ods.1 písm.c/ ZRK oprávnený uviedol, že výkladom tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, ale nie rozhodnutie samotné. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-XX/XX a uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať..., aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutia procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva,... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Svoj záver postavil na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Oprávnený uviedol, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. V závere odvolania oprávnený uviedol, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na zmluvu o úvere, ktorá bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a to bez ohľadu na povahu účastníkov konania. Právna dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. V ďalšom oprávnený poukázal na čl.46 Ústavy SR a čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a uviedol, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v sume 57,96 eur.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, keďže odvolanie smeruje proti uzneseniu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením podmienok na vyhovenie návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom prvého stupňa, a to s odvolaním sa na ustanovenia, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia citoval a na doplnenie uvádza, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky ako rozhodnutie súdu, ale právny poriadok SR upravuje aj možnosť zabrániť, aby sa plnenie priznané takýmto rozsudkom vymáhalo, ak je nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi. Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, povinnosť skúmať, či predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom, súdu stanovuje ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku a pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z dôvodov uvedených v zákone z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa uvedenej úpravy, konal v medziach zákonnej úpravy. Odvolací súd uvádza, že prvou podmienkou na posúdenie splnenia podmienok na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je posúdenie, či exekučný titul bol vydaný k tomu oprávneným orgánom a či dohoda, ktorou je rozhodcovská zmluva, prípadne rozhodcovská doložka, na základe ktorej exekučný titul vydal, je platná.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením oprávneného, že z európskeho práva a rozhodnutí Súdneho dvora nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd nemal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a poukazuje na rozhodnutie zo dňa 6.10.2009 vo veciach S. a C., z ktorých vyplýva, že i keď spotrebitelia nepodali žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, v konaní o výkon takýchto rozsudkov je potrebné v rámci realizácie zásady rovnosti zmluvných strán poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane ochranu pred nečestnými zmluvnými podmienkami, za ktoré odvolací súd považuje aj vydanie rozhodcovského rozsudku na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. Tiež poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-XX/XX / J. s.r.o. proti A. F./, v ktorom sa o.i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah a vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia čl.6 ods.1 Smernice č.93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o posúdení rozhodcovskej doložky a na doplnenie uvádza, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka je upravená v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to v § 4 ods. 2 tak, že Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V danej veci, rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach /ďalej VOP/, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, a preto pre nedostatok zákonom vyžadovanej formy je neplatná. Na jej platnosť nepostačuje odkaz v zmluve o vydaní a používaní Platobnej karty v bode 1/, v ktorom majiteľ účtu vyhlásil, že sa oboznámil s Obchodnými podmienkami... a Všeobecnými obchodnými podmienkami ... , súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Nedostatok písomnej formy podľa zákona o rozhodcovskom konaní má za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na to, že táto doložka nebola s povinným osobitne vyjednaná, ale je súčasťou predtlačeného formulára právneho predchodcu oprávneného, ktorý povinný nemal možnosť ovplyvniť, a ak chcel, aby mu bol úver poskytnutý, tak mal možnosť iba zmluvu podpísať.

Odvolací súd rozhodcovskú doložku považuje za dohodnutú v rozpore so zákonom a z toho dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. Preto ak v rozhodcovskom konaní bola rozhodnutá vec, pre ktorú nebola dohodnutá takáto právomoc, tak rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom je vydané v rozpore so zákonom, je paaktom a nie je spôsobilé byť exekučným titulom.

K námietke oprávneného, že zmluvy o úvere je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že normy obchodného práva /vrátane všeobecnej úpravy úveru/ sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov uvedenej v Občianskom zákonníku a predpisoch upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, čo znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho

aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonníka a predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy / zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch/.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1.4.2004, pričom až s účinnosťou od 1.1.2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd má však za to, že uvedené, pokiaľ ide o definovanie spotrebiteľských zmlúv, neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa na ňu musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom a v medziach, ktoré mu zákon priznáva, keď preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ako keby právoplatný nebol, a preto námietka oprávneného na prekročenie preskúmavacej činnosti súdom prvého stupňa nie je dôvodná. Taktiež nie je dôvodná námietka oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nakoľko táto nespĺňa písomnú formu stanovenú zákonom pre jej platnosť a okrem toho nebola individuálne vyjednaná, ale je súčasťou predtlačených všeobecných podmienok, ktoré povinný nemal reálnu možnosť ovplyvniť. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom, potom odvolací súd má za to, že oprávnený sa nemôže dovolávať toho, aby bol súdom uznaný za platný a spôsobilý na jeho nútený výkon v exekučnom konaní.

Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.