KSKE 13 CoE 192/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/192/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608203896 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608203896.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného Z., s.r.o., Z. XX, I., IČO: XX XXX XXX zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, Bratislava proti povinnej I. Z., nar. X.X.XXXX, bytom I. 302 pre vymoženie sumy 341,63 eur s príslušenstvom vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62, Bratislava, pod sp.zn.EX/XXX/XX o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 10Er/76/2008-31 zo dňa 19.5.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 19.5.2011 exekúciu v časti úrokov z omeškania nad 8,5% ročný úrok z omeškania zo sumy 322,64 eur od 21.8.2007 do 14.11.2007, zo sumy 319,32 eur od 15.11.2007 do 21.11.2007, zo sumy 283,47 eur od 22.11.2007 do zaplatenia zastavil.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného, žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR XXXX/XX zo dňa 4.10.2007, vydal súd prvého stupňa poverenie na vymoženie istiny 10 292,00 Sk s príslušenstvom. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver na základe zmluvy o úvere a keďže povinná peňažné prostriedky nesplácala, pristúpil k vymáhaniu dlhu. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 30.4.2007 zistil, že oprávnený poskytol povinnej 6 000,00 Sk, ktorú sa povinná zaviazala splatiť s navýšeným poplatkom 4 800,00 Sk v 10 mesačných splátkach po 1 080,00 Sk.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 57 ods. 2, 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) , § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že úverová zmluva sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti je potrebné posudzovať aj úroky z omeškania. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že oprávnený žiadal vymôcť úroky z omeškania vo výške 0,25% denne, čo predstavuje ročne úrok z omeškania 91,25% a takto dohodnutý úrok z omeškania je nie len v rozpore s platnou právnou úpravou, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade bolo potrebné postupovať pri vyčíslení výšky úrokov z omeškania v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Mal za to, že v zmysle uvedeného si zmluvné strany ani nemohli platne dohodnúť úroky z omeškania nad rozsah stanovený zákonom. Záverom uviedol, že rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom bola ignorovaná požiadavka ochrany spotrebiteľa v zmysle § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorý jednoznačne uvádza, že v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Preto súd prvého stupňa v časti úrokov z omeškania presahujúcich výšku 8,5% ročne, teda nad prípustný úrok z omeškania, zastavil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním oprávnený a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Nestotožnil sa s tvrdeniami súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko v čase uzavretia zmluvy nebolo možné podľa znenia ustanovení Občianskeho zákonníka predmetnú zmluvu podriadiť pod režim právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Namietal tiež tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, nakoľko povinný podpísaním zmluvy o úvere vyslovil súhlas so zmluvnými podmienkami a teda aj s tým, že v prípade, že sa celý dlh stane splatný, zaväzuje sa zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úroku nie je neprimerane vysoká a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy a uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si mohli zmluvne dohodnúť. Záverom oprávnený namietal, že v predmetnej veci súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keďže rozsudok rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia a v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný a následne aj udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. konštatuje správnosť napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

V danej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom súdny exekútor bol súdom poverený jej vykonaním. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 tretia veta, zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ustanovení § 57 ods. 2 uviedol, že exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Osobitným zákonom pre účely exekučného konania je zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý v § 45 ods. 1,2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd exekučné konanie zastaví.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak je zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd exekučné konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a následne konanie zastaví.

Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. V predmetnej veci významnou je skutočnosť, že oprávnený až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere, a teda až v tomto štádiu súd prvého stupňa mal možnosť uvedenú zmluvu o úvere posúdiť z hľadiska, či zaväzuje na plnenie právom dovolené a v súlade s dobrými mravmi. V prípade, že pri posúdení súd dospel k záveru, že

celkom alebo v určitej časti exekučný titul zaväzuje na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, bol povinný exekučné konanie celkom alebo v tejto časti zastaviť.

Odvolací súd nepovažuje za oprávnenú námietku oprávneného, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Exekučný súd je oprávnený preskúmavať podmienky pre vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale počas celého jej trvania a ak v ktoromkoľvek štádiu, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. XCdo/XXX/XXXX zo 27.1.2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že súdna súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto súd môže opätovne preveriť splnenie zákonných podmienok na udelenie poverenia a v prípade, že tieto nie sú splnené, je povinný exekúciu, či už v celom rozsahu alebo v časti zastaviť (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku) .

K posúdeniu, či zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 30.4.2007 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zák.č. 258/2001 Z.z. odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s posúdením uvedenej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá pritom musí spĺňať podmienky stanovené v uvedenom zákone.

Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, bol prijatý v rámci prístupového procesu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Odvolací súd sa teda stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ posúdil zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným dňa 30.4.2007 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák.č. 258/2001 Z.z. v znení platnom v čase jej uzatvárania, pretože oprávnený splnil zákonnú definíciu veriteľa podľa § 3 ods. 1 tohto zákona, povinný definíciu spotrebiteľa podľa § 3 ods. 2 zákona a poskytnutie peňažných prostriedkov bolo vykonané na účel a spôsob uvedený v § 2 písm.a/ zákona, pričom nenastali výluky uvedené v ust. § 1 ods. 2 zákona, pre ktoré by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na dojednaný úver nevzťahoval. Preto ak rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku posúdil vzťah medzi účastníkmi konania výlučne podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nezohľadnil právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch, je tu nepochybne dané právo exekučného súdu posúdiť, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného je dovolené a či je v súlade s dobrými mravmi.

Pokiaľ oprávnený namietal, že vzhľadom k tomu, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, nemožno ju posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ani podľa Občianskeho zákonníka, k tomuto odvolací súd uvádza, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahoch v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, to znamená, že primárne sa použije lex specialis, ktorým je v danom prípade zákon o spotrebiteľskom úvere a iba ak ten určitú otázku neupravuje resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonník a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo zmluva o úvere zo dňa 30.4.2007 neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by nasvedčovali tomu, že nie je spotrebiteľskou zmluvou resp. naopak, že povinný je podnikateľom, preto tvrdenie oprávneného, že treba jeho vzťah s povinným posudzovať výlučne podľa Obchodného zákonníka, neobstojí.

Za týchto okolností, ak súd prvého stupňa úrok z omeškania posúdil podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa Občianskeho zákonníka, jedná sa o posúdenie v súlade a v medziach zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa na poskytnutý úver uplatňujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, argumentácia oprávneného rozsudkami súdov v obchodných veciach, ktoré sa zaoberajú výškou úrokov z omeškania bez zohľadnenia skutočností, že sa jedná o spotrebiteľský úver, nie sú relevantné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.