KSKE 13 CoE 242/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/242/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511211064 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511211064.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného E. J. I., s.r.o., M. 5, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX zastúpeného T. J., s.r.o., M. 5, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX proti povinnému K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom W. č. XX, D., o vymoženie sumy 932,37 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora S.. W. J., Exekútorský úrad D., so sídlom U. XX, D. pod sp.zn. EX/XXXX/XXu, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice -okolie č.k. 17Er/2831/2011-15 zo dňa 5.6.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice-okolie, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 5.6.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 13.12.2011 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydanom Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v D., Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov zo dňa 22.2.2011 sp.zn. II/XXXX-XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.4.2011 a vykonateľnosť dňa 17.4.2011. Dňa 4.8.2011 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 932,37 eur s príslušenstvom, ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikoval. Oprávnený svoju hmotnoprávnu aj procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom T. banka, a.s., so sídlom H. námestie č. 3, D., IČO: XX XXX XXX a oprávneným, ktorou postupca postúpil svoju pohľadávku na oprávneného a na zmluve o vydaní a používaní kreditnej karty zo dňa 11.2.2003 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným č. klienta: XXXXXX, na základe ktorej oprávnený vydal povinnému kreditnú kartu č. XXXXXXXXXXXXXXXX a poskytol mu úverový rámec v sume 20.000,00 Sk. Rozhodcovský súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa uviedol, že podľa čl. 4.9. ods. 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok T. banky, a.s., banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom O. bánk v D., a to podľa štatútu a rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Podľa ods. 4.9.4. ak sa banka a klient nedohodli inak, riadia sa právne vzťahy medzi nimi právom SR a vzájomné spory, ktoré by z týchto vzťahov vznikli, s výnimkou sporov s určenou právomocou rozhodcovského súdu, je príslušný prejednávať a rozhodovať všeobecný súd.

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm.r/, ods. 5, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm.a/, čl. 3 ods.1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako smernica ) a uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje úpravu preventívnej kontroly zákonnosti vykonávanej súdom v rámci exekučného konania, podstatou ktorej je preskúmanie, či žiadosť, návrh a exekučný titul sú v súlade so zákonom a pri zistení nesúladu so zákonom, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda i rozbehnutie exekučného konania nie je možné. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Uviedol, že podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne ako neprijateľná podmienka uvedené aj požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čo však neznamená, že takouto nebola aj pred uvedeným dňom.

Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, súd prvého stupňa uviedol, že táto je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu a podľa jeho názoru je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Súd mal za to, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, a rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory bude rozhodovať rozhodcovský súd určený oprávneným. Súd podrobil rozhodcovskú doložku súdnej kontrole berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, a preto aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Svoj názor vyvodil aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci P. zo dňa 04.06.2009 N. Z. U.. proti E. I. Z. bod XX, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, prečo

ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka malo v čase uzavretia zmluvy s povinným povahu obsolentnej právnej normy a dospel k záveru, že aj tie typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník v znení do 31.12.2007 upravoval inde, ako v ôsmej časti, prípadne v Obchodnom zákonníku, môžu mať povahu spotrebiteľských zmlúv. Z uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený, cestou svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a uviedol, že má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citoval ust. § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní a exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by tak konal, pôsobil by ako súd tretej inštancie, čo však právny poriadok SR neupravuje. Exekučný súd nemá právomoc vo veci vykonávať dokazovanie alebo rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. K dôvodom podľa § 45 ods.1 písm.c/ ZRK oprávnený uviedol, že výkladom tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, ale nie rozhodnutie samotné. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-XX/XX a uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať..., aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutia procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva,... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Svoj záver postavil na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Oprávnený uviedol, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. V závere odvolania oprávnený uviedol, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na zmluvu o úvere, ktorá bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a to bez ohľadu na povahu účastníkov konania. Právna dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. V ďalšom oprávnený poukázal na čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a uviedol, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Poukázal tiež na to, že predložením rozhodcovskej zmluvy jeho právny predchodca len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č.483/2001 Z.z. o bankách a poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. XMCdo XX/XXXX z 26.9.2011, z ktorého vyplýva právny záver, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods.1 písm.c/ zák.č. 244/2002 Z.z. a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátil na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v sume 40,03 eur.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, keďže odvolanie smeruje proti uzneseniu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením podmienok na vyhovenie návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom prvého stupňa, a to s odvolaním sa na ustanovenia, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia citoval a na doplnenie uvádza, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozhodnutia súdu, ale právny poriadok SR upravuje aj možnosť zabrániť, aby sa plnenie priznané takýmto rozsudkom vymáhalo, ak je nedovolené a je

v rozpore s dobrými mravmi. Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, povinnosť skúmať, či predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom, súd stanovuje ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z dôvodov uvedených v zákone z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa uvedenej úpravy, konal v medziach zákonnej úpravy. Odvolací súd uvádza, že prvou podmienkou na posúdenie splnenia podmienok na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je posúdenie, či exekučný titul bol vydaný k tomu oprávneným orgánom a či dohoda, ktorou je rozhodcovská zmluva, prípadne rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol exekučný titul vydaný, je platná. Odvolací súd má za to, že ak exekučný titul je vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, tak ho nemožno považovať za vydaný v súlade so zákonom, ale je potrebné dôjsť k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením oprávneného, že z európskeho práva a rozhodnutí Súdneho dvora nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd nemal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a poukazuje na rozhodnutie zo dňa 6.10.2009 vo veciach V. a O., z ktorých vyplýva, že i keď spotrebitelia nepodali žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, v konaní o výkon takýchto rozsudkov je potrebné v rámci realizácie zásady rovnosti zmluvných strán poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane ochranu pred nečestnými zmluvnými podmienkami, za ktoré odvolací súd považuje aj vydanie rozhodcovského rozsudku na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. Tiež poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-XX/XX / N. s.r.o. proti X. J./, v ktorom sa o.i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah a vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia čl. 6 ods. 1 smernice č. 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Oprávnený v podanom odvolaní nespochybnil zistenie súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka je uvedená v čl. 4.9. ods. 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok T. banky a.s., ktorá s povinným uzavrela zmluvu, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o posúdení rozhodcovskej doložky a na doplnenie uvádza, že rozhodcovská doložka je upravená v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to v § 4 ods. 2 tak, že Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V danej veci, rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach /ďalej VOP/, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, a preto pre nedostatok zákonom vyžadovanej formy, je neplatná. Na jej platnosť nepostačuje odkaz v zmluve v časti Vyjadrenie žiadateľa - držiteľa celkového úverového rámca .., že vyhlasuje, že pred podpísaním tejto žiadosti sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami T. banky a.s. ... . Nedostatok písomnej formy podľa zákona o rozhodcovskom konaní má za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na to, že rozhodcovská doložka nebola s povinným osobitne vyjednaná, ale je súčasťou predtlačeného formulára VOP právneho predchodcu oprávneného, ktorý povinný nemal možnosť ovplyvniť, ale ak chcel, aby mu bol úver poskytnutý, tak mal možnosť iba zmluvu podpísať. I keď pre právneho predchodcu oprávneného z ust. § 93b ods. 1 zák.č. 483/2001 Z.z. vyplývala povinnosť ponúknuť klientom rozhodovanie sporov rozhodcovským súdom zriadeným podľa zák.č. 510/2002 Z.z. neznamená to, že nebol povinný dohodu o takomto spôsobe riešenia sporov uzavrieť tak, aby spĺňala

zákonné požiadavky, pričom podľa ust. § 93b ods. 1 bolo o.i. klienta preukázateľne poučiť o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, pričom ani splnenie tejto povinnosti oprávnený nepreukázal.

Odvolací súd rozhodcovskú doložku považuje za dohodnutú v rozpore so zákonom a z toho dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. Preto ak v rozhodcovskom konaní bola rozhodnutá vec, pre ktorú nebola dohodnutá takáto právomoc, tak rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom je vydané v rozpore so zákonom, je paaktom a nie je spôsobilé byť exekučným titulom.

K námietke oprávneného, že zmluvy o úvere je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že normy obchodného práva /vrátane všeobecnej úpravy úveru/ sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov uvedenej v Občianskom zákonníku a predpisoch upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, čo znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonník a predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy / zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch/.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1.4.2004, pričom až s účinnosťou od 1.1.2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd má však za to, že uvedené, pokiaľ ide o definovanie spotrebiteľských zmlúv, neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa na ňu musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom a v medziach, ktoré mu zákon priznáva, keď preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ako keby právoplatný nebol, a preto námietka oprávneného na prekročenie preskúmavacej činnosti súdom prvého stupňa nie je dôvodná. Taktiež nie je dôvodná námietka oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nakoľko táto nespĺňa písomnú formu stanovenú zákonom pre jej platnosť a okrem toho nebola individuálne vyjednaná, ale je súčasťou predtlačených všeobecných podmienok, ktoré povinný nemal reálnu možnosť ovplyvniť. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom, potom odvolací súd má za to, že oprávnený sa nemôže dovolávať toho, aby bol súdom uznaný za platný a spôsobilý na jeho nútený výkon v exekučnom konaní.

Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.