KSKE 13 CoE 295/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/295/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212217276 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7212217276.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného N. C. A., s.r.o., X. 5, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX zastúpeného E. C., s.r.o., X. 5, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX proti povinnému M. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom E. hôrky č. XX, XXX XX C., o vymoženie sumy 325,99 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora B.. P. C., Exekútorský úrad K., so sídlom J. XX, K. pod sp.zn. EX/XXXXX/XX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 39Er/1858/2012-10 zo dňa 28.6.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 28.6.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 7.6.2012 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. sp.zn. VP XXXXX/XX zo dňa 22.7.2011. Dňa 18.6.2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami.

Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok") a uviedol, že z neho vyplýva, že súd pri rozhodovaní, či súdnemu exekútorovi udelí alebo neudelí poverenie na vykonanie exekúcie skúma len to, či súdnym exekútorom predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, nakoľko ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní") . Materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku teda nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Súladom exekučného titulu so zákonom v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na základe neho možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu a pre vyvodenie takýchto záverov musí mať súd k dispozícii predovšetkým Zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, listinu obsahujúcu

dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Teda podstatná pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je i rozhodcovská doložka, najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Po preskúmaní uvedených dokladov súd zistil, že právny predchodca oprávneného uzavrel s povinným Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty č.XXXXXXX, z ktorej vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úverový rámec 298,75 eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 9,96 eur.

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 52 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O. z.") platného ku dňu uzatvorenia Zmluvy, čl. 2 písm.a/, b/ čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 63/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že Smernica ku dňu uzavretia úverovej zmluvy poskytovala širší rozsah ochrany práv spotrebiteľa, ako vtedy platný Občiansky zákonník. Súd prvého stupňa uviedol, že vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu ak to vyplýva z priamo účinných úniových ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva Únie tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré vyplývajú z úniového právneho poriadku. Eurokonformný výklad prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak je vnútroštátny predpis nepresný a necháva súdnemu alebo správnemu orgánu priestor na voľnú úvahu a môže tiež poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho predpisu ustanoveniami práva Únie. S poukazom na uvedené, súd prvého stupňa uviedol, že je potrebné aj na záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere zo dňa 8.12.2004 aplikovať ciele smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 52 ods. 2, 3, § 53 ods.1, 4 , § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm.d/ Exekučného poriadku a § 40 ods. 1 a § 45 ods.1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že po preskúmaní Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných kariet Z. a.s. zistil, že v čl. 19 (Rozhodcovská doložka) je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky majetkové spory, ktoré by medzi nimi v budúcnosti vznikli z tejto Zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa, teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 O. z. neplatná, a preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený, cestou svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a uviedol, že má za to, že súd v

prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citoval ust. § 45 ods.1,2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní a exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by tak konal, pôsobil by ako súd tretej inštancie, čo však právny poriadok SR neupravuje. Exekučný súd nemá právomoc vo veci vykonávať dokazovanie alebo rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. K dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený uviedol, že výkladom tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, ale nie rozhodnutie samotné. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-XX/XX a uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať..., aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutia procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva,... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Svoj záver postavil na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Oprávnený uviedol, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. V závere odvolania oprávnený uviedol, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na zmluvu o úvere, ktorá bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a to bez ohľadu na povahu účastníkov konania. Právna dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. V ďalšom oprávnený poukázal na čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a uviedol, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátil na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v sume 24,10 eur.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, keďže odvolanie smeruje proti uzneseniu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením podmienok na vyhovenie návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom prvého stupňa, a to s odvolaním sa na ustanovenia, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia citoval a na doplnenie uvádza, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozhodnutia súdu, ale právny poriadok SR upravuje aj možnosť zabrániť, aby sa plnenie priznané takýmto rozsudkom vymáhalo, ak je nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi. Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, povinnosť skúmať, či predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom, súdu stanovuje ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z dôvodov uvedených v zákone z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa uvedenej úpravy, konal v medziach zákonnej úpravy. Odvolací súd uvádza, že prvou podmienkou na posúdenie splnenia podmienok na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je posúdenie, či exekučný titul bol vydaný k tomu oprávneným orgánom a či dohoda, ktorou je rozhodcovská zmluva, prípadne rozhodcovská doložka, na základe ktorej exekučný titul vydal, je platná.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením oprávneného, že z európskeho práva a rozhodnutí Súdneho dvora nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd nemal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa a poukazuje na rozhodnutie zo dňa 6.10.2009 vo veciach U. a Q., z ktorých vyplýva, že i keď spotrebitelia nepodali žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, v konaní o výkon takýchto rozsudkov je potrebné v rámci realizácie zásady rovnosti zmluvných strán poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane ochranu pred nečestnými zmluvnými podmienkami, za ktoré odvolací súd považuje aj vydanie rozhodcovského rozsudku na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. Tiež poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-XX/XX /O. s.r.o. proti T. C./, v ktorom sa o.i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah a vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia čl. 6 ods. 1 smernice č. 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o posúdení rozhodcovskej doložky a na doplnenie uvádza, že v danej veci v Žiadosti/Zmluve o vydanie kreditnej platobnej karty G. z 8.12.2004 nie je dohodnutá rozhodcovská zmluva resp. doložka.

Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, táto je upravená v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to v § 4 ods. 2 tak, že Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V danej veci, rozhodcovská doložka je uvedená iba v Obchodných podmienkach /ďalej OP/, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, a preto je neplatná. Na jej platnosť nepostačuje odkaz v zmluve v č. 6 bod 3/, v ktorom sa uvádza, že žiadateľ - klient vyhlasuje, že pred podpisom tejto Žiadosti/ Zmluvy sa oboznámil s Obchodnými podmienkami .., ktoré tvoria prílohu tejto Žiadosti/Zmluvy, súhlasím s nimi a zaväzujem sa ich dodržiavať. Nedostatok písomnej formy podľa zákona o rozhodcovskom konaní má za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky.

Pokiaľ ide o samotné znenie rozhodcovskej doložky tak, ako vyplýva z bodu 11. Obchodných podmienok predložených ako príloha k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jej posúdením súdom prvého stupňa a má za to, že táto vyžaduje od povinného, ako spotrebiteľa, aby akékoľvek spory vyplývajúce zo zmluvy, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z.. Okrem toho, ako uviedol súd prvého stupňa, a čo vyplýva aj z vyššie uvedeného, rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná, bola súčasťou predtlačeného formulára vypracovaného poskytovateľom úveru, v danom prípade Všeobecnou bankou a.s., ako právneho predchodcu oprávneného a povinný nemal reálnu možnosť túto zmeniť, ale mal možnosť iba zmluvu o úvere podpísať alebo nepodpísať. Rozhodcovská doložka v znení uvedenom v č.11 Obchodných podmienkach vyžaduje od spotrebiteľa, aby všetky spory boli rozhodované výlučne v rozhodcovskom konaní a zo zmluvy ani nevyplýva, že by Z.., ako právny predchodca oprávneného, splnila poučovaciu povinnosť podľa § 93b ods. 1 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, čím porušila svoju zákonnú povinnosť.

Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nekonal rozhodcovský súd uvedený v Obchodných podmienkach, ale iný rozhodcovský súd vybratý oprávneným a oprávnený nepredložil dôkaz o tom, na základe čoho bol spor rozhodnutý iným rozhodcovským súdom.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré nespĺňa podmienky konania v súlade s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, medzi ktoré možno zaradiť nezneužívanie výkonu práva, či poctivosť ako takú. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu, na oboch stranách sporu s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, a to nezávisle od vedomia a vôle toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.

Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba v Obchodných podmienkach a povinný mal možnosť zmluvu s týmito podmienkami iba prijať alebo ju odmietnuť, že o tom, že spor bude riešený výlučne v rozhodcovskom konaní pred súdom, určeným oprávneným, resp. jeho právnym nástupcom, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ úveru, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje silnejšie postavenie a spotrebiteľovi ako slabšej strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako aj podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútna neplatnosť znenia rozhodcovskej doložky uvedeného v Obchodných podmienkach. Taktiež sa stotožňuje s posúdením tejto doložky ako nekalej podmienky z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, čo má taktiež za následok jej absolútnu neplatnosť.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1.4.2004, pričom až s účinnosťou od 1.1.2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd má však za to, že uvedené, pokiaľ ide o definovanie spotrebiteľských zmlúv, neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa na ňu musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. V samotnej Žiadosti/Zmluve je predmetná zmluva posúdená ako spotrebiteľská zmluva.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom a v medziach, ktoré mu zákon priznáva, keď preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ako keby právoplatný nebol, a preto námietka oprávneného na prekročenie preskúmavacej činnosti súdom prvého stupňa nie je dôvodná. Taktiež nie je dôvodná námietka oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nakoľko táto nebola dohodnutá v zákonom požadovanej písomnej forme, je uvedená iba v Obchodných podmienkach a pri jej dojednaní nebola oprávnená preukázateľne poučená podľa § 93b ods.1 zák.č. 483/2001 Z.z. tak, aby povinný mal možnosť voľby či prijme alebo neprijme predložený návrh rozhodcovskej doložky, v danej veci rozhodoval iný rozhodcovský súd, než bol súd označený v zmluve, zmluva ako aj všeobecné podmienky sú vyhotovené na vopred predtlačenom formulári, ktorého znenie povinný nemal možnosť ovplyvniť a možno uzavrieť, že rozhodovanie rozhodcovským súdom mu bolo vnútené. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom, potom odvolací súd má za to, že oprávnený sa nemôže dovolávať toho, aby bol súdom uznaný za platný a spôsobilý na jeho nútený výkon v exekučnom konaní.

Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.