KSKE 13 CoE 304/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/304/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011898962 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011898962.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: M. poisťovňa so sídlom v Z., pobočka N., J. námestie 1, N., IČO: XX XXX XXX proti povinnej: L. G., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom N., N. XX, o vymoženie 20,91 eur, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Y. N. B.., Exekútorský úrad Košice, Južná trieda 93, Košice pod č. EX XXX/XXXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 25.8.2011 takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zaviazal oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi V.. Y. N. PhD., V. trieda XX, N. trovy exekúcie vo výške 26,30 eur do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.

Zároveň vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že uznesením č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX. zo dňa 28.10.2009 na podnet súdneho exekútora exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm.g/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36,98 eur. Konštatoval, že po opakovanom rozhodnutí o trovách exekúcie, ktoré rozhodnutia boli zrušené odvolacím súdom z dôvodu podaného odvolania oprávneným, sa v intenciách rozhodnutí odvolacieho súdu opätovne zaoberal posudzovaním účelnosti súdnym exekútorom vyčíslených trov exekúcie. Dospel k záveru, že súdnym exekútorom vyčíslené trovy exekúcie vo výške 36,98 eur neboli vyčíslené správne, pretože pokiaľ dôjde v priebehu exekučného konania čo aj len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, pri výpočte exekučných trov, je súdny exekútor povinný postupovať podľa § 16 ods.2 resp. § 4, 5 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a nie podľa § 14 a § 15 vyhlášky. Poukázal na to, že súdny exekútor na základe výzvy súdu predložil vyúčtovanie svojich trov exekúcie vo výške 27,46 eur, ktoré boli špecifikované ako náhrada hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky titulom poštovného vo výške 7,54 eur a odmena vo výške 16,60 eur, čo spolu s uplatneným DPH vo výške 3,32 eur predstavuje sumu 27,46 eur.

Prvostupňový súd citujúc ust. § 196, § 200 ods. 1 Exekučného poriadku; § 3, § 16 ods. 2, § 5 ods. 1, § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov uzavrel, že preskúmaním návrhu exekútora na priznanie trov exekúcie zistil, že uplatňované vyššie uvedené položky boli vyúčtované podľa vyhlášky a boli vynaložené účelne, aj keď sa nestotožnil s vyčíslením náhrady hotových výdavkov súdnym exekútorom. Pokiaľ totiž vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, ako aj z vyjadrení oprávneného, povinná uhradila vymáhanú pohľadávku v plnom rozsahu dňa 22.8.2003, uvedená skutočnosť bola súdnemu exekútorovi oznámená podaním zo dňa 26.8.2003, z čoho vyvodil záver, že všetky úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného po tomto dátume nemožno považovať za účelné. Poukázal na to, že z vyúčtovania náhrady hotových výdavkov vyplýva, že súdny exekútor potom čo mu bolo oznámené, že pohľadávka oprávneného je uhradená, vydal upovedomenie o začatí exekúcie ( 17.9.2003) , pričom tento úkon exekučnej činnosti súd nepovažoval za účelný. Pokiaľ ide o ďalšie úkony exekučnej činnosti, za ktoré si súdny exekútor vyčíslil poštovné, s týmito sa stotožnil, pretože smerovali k ukončeniu exekučného konania a ide o nevyhnutné výdavky súdneho exekútora s tým spojené.

Pokiaľ ide o posúdenie, ktorého z účastníkov tohto exekučného konania možno zaviazať na úhradu priznaných trov exekúcie súdneho exekútora uviedol, že v danom prípade súd nemohol postupovať podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora povinnú, pretože tá zomrela a dedičské konanie po nebohej povinnej sp.zn. XXD XXX/XXXX bolo zastavené pre nemajetnosť a teda neexistujú dedičia, s ktorými by bolo možné prípadne v konaní pokračovať. Rovnako súd nemohol postupovať ani podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil. Keďže však súd konanie zastavil pre úmrtie povinnej, pričom dedičské konanie po nebohej sa skončilo uznesením o zastavení konania pre nemajetnosť, uzavrel, že na tento prípad možno analogicky aplikovať ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a na úhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznať. Zdôraznil, že exekúcia bola zastavená z dôvodu jej neprípustnosti pre úmrtie povinnej. Poukázal na to, že Exekučný poriadok v ustanovení § 203 presne stanovuje podmienky, za splnenia ktorých možno zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať smrť povinnej. Napriek tomu, že oprávnený žiadnym spôsobom nezavinil zastavenie exekúcie, exekúcia bola zastavená z dôvodu jej neprípustnosti, nie nemajetnosti povinnej, zaviazal súd k náhrade trov exekúcie oprávneného. Nesúhlasil s úvahou súdu, že súdny exekútor má vždy nárok na ich náhradu. Zastával názor, že pokiaľ nie sú naplnené dôvody podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku išlo by o rozhodnutie nad rámec zákona, resp. nemajúce oporu v zákone. Takéto rozhodnutie považoval za znemožnenie spravodlivej ochrany práv oprávneného ako aj ich vymožiteľnosti. Uviedol, že nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v procesnom poriadku t.j. v Exekučnom poriadku. Účelom Exekučného poriadku je predovšetkým zabezpečiť oprávnenému možnosť núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Zmyslom a účelom rozhodnutia o náhrade trov konania je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, nárok na náhradu trov potrebných na vymáhanie nároku. Je nutné prihliadať na skutočnosť, že súdnych exekútorov je potrebné považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby splňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Uviedol tiež, že exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, je potrebné považovať za riziko, ktoré exekútor nesie a je dôvodné a do značnej miery kompenzované jeho monopólnym postavením pri výkone exekúcie. Navyše pri uzatváraní zmluvy o vykonaní exekúcie má exekútor možnosť postupovať v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z.z. a má možnosť s oprávneným si dohodnúť aj zmluvnú odmenu, teda ochrana jeho základného práva je dostatočná. Uviedol, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže. V

nadväznosti na to poukázal aj na nález ústavného súdu SR II ÚS 272/08 z 22.10.2008. Ďalej uviedol, že oprávnený je v rovnakej pozícií - aj keď má zákonný nárok na uspokojenie svojej pohľadávky, táto nebola súdnym exekútorom vymožená a na dôvažok má ešte znášať aj trovy exekúcie. Zdôraznil, že v žiadnom prípade nezavinil zastavenie exekúcie, pretože v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nemohol predpokladať, že povinná počas exekúcie zomrie. Za dôležitú považoval aj skutočnosť, že povinná ešte za svojho života v priebehu exekúcie uhradila celú vymáhanú istinu. O tejto skutočnosti súd informoval, ale súd na to nebral zreteľ. Je teda preukázané, že súdny exekútor si mohol a mal trovy exekúcie vymôcť u povinnej. Preto nie je možné spravodlivo rozhodnúť o povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávneným, čím by boli zhojené nároky súdneho exekútora vzniknuté jeho nečinnosťou.

Súdny exekútor vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti. Uviedol, že vyčíslil trovy exekúcie vo výške 27,46 eur, pričom si nevyčíslil odmenu iba hotové výdavky - poštovné. Citujúc ust. § 46 ods. 1 Exekučného poriadku uviedol, že z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť súdneho exekútora vykonávať exekúciu a teda exekútor nie je oprávnený slobodne sa rozhodnúť, či v určitom prípade exekúciu vykoná alebo nie. Exekučný poriadok v žiadnom ustanovení nestanovuje dôvody, kedy je trovy exekúcie povinný znášať súdny exekútor. Ako následok nepriznanej náhrady trov súdnemu exekútorovi by musel vynaložené trovy znášať súdny exekútor aj napriek tomu, že konal, k čomu ho poveril súd a taktiež nenesie vinu na zastavení exekúcie. Vzhľadom na skutočnosť, že pri hotových výdavkoch súdneho exekútora sa jedná o skutočne vynaložené finančné prostriedky, nepriznaním ani náhrady hotových výdavkov súdnemu exekútorovi, by mu bola spôsobená finančná ujma. Ďalej uviedol, že exekútor nie je podnikateľom a nevykonáva ani slobodné povolanie, slobodné rozhodnutie osoby vykonávať povolanie exekútora nemožňo zamieňať za splnenie podmienky slobodného povolania, nakoľko slobodné povolanie nie je závislé na slobodnom rozhodovaní sa o tom, aké povolanie chce osoba vykonávať ale od toho, či sú splnené kritéria slobodného povolania. Jedine slobodné povolanie je možné podriadiť režimu podnikania ustanoveného v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súdny exekútor nie je ani podnikateľom podľa ust. § 2 ods. 2 písm.c/ Obchodného zákonníka, pretože nevykonáva svoju činnosť ani na základe iného oprávnenia (licencie) , ale na základe splnomocnenia. V nadväznosti na to poukázal na nález Ústavného súdu SR č. PL ÚS 49/03, PL ÚS 21/00, rozhodnutie NS SR č. 7 Sž 73/00, č. 6 Sž 221/00. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v celom rozsahu.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a odvolaciemu súdu bolo predložené so stanoviskom sudcu, ktorý oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu (§ 374 ods. 4 O.s.p. ), preto odvolanie prejednal odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v napadnutom výroku o trovách exekúcie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné považovať za dôvodné.

V prejednávanej veci bolo exekučné konanie začaté dňa 3.6.2003, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie.

Súd exekúciu v prejednávanej veci zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm.g/ Exekučného poriadku, nakoľko povinná dňa 8.6.2004 zomrela, čím stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom dedičské konanie po nebohej bolo zastavené pre nemajetnosť.

V exekučnom konaní trovy exekúcie v zásade hradí povinný (§ 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku) a za splnenia zákonných podmienok, v prípade zastavenia exekúcie je možné na úhradu nevyhnutných trov exekúcie zaviazať oprávneného. Uvedená výnimka je upravená v § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku tak, že ak bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného (predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie) alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie ( § 203 ods. 2 Exekučného poriadku) .

V prejednávanej veci, vychádzajúc z obsahu spisu, je potrebné zdôrazniť, že zo strany povinnej po začatí exekučného konania, avšak ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie, bola celá dlžná suma uhradená. Oprávnený túto skutočnosť preukázal doložením dokladu z informačného systému potvrdzujúceho úhradu vymáhanej pohľadávky (22.8.2003) . Je tiež nesporné, že oprávnený túto skutočnosť oznámil aj súdnemu exekútorovi podaním zo dňa 26.8.2003, napriek tomu súdny exekútor následne vydal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 17.9.2003, ktoré sa vrátilo ako nedoručené. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zo strany súdneho exekútora nedošlo k vymoženiu pohľadávky, a to ani z časti.

Za takejto situácie súd prvého stupňa nerozhodol správne, pokiaľ v rozpore s ust. § 16 ods. 2 vyhlášky priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 16,60 eur, vrátane DPH.

Ak teda povinná ešte za svojho života uhradila celú vymáhanú istinu priamo oprávnenému a pokiaľ až do úmrtia povinnej (do dňa 8.6.2004) súdny exekútor resp. jeho činnosť v nadväznosti na vyššie uvedené nebola vykonávaná tak, aby došlo k ukončeniu exekúcie, neprichádza do úvahy v prejednávanej veci procesné zavinenie oprávneného v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Nečinnosť exekútora až do úmrtia povinnej nemožno pričítať na ťarchu oprávneného. Po úmrtí povinnej, ktorému predchádzala ešte v roku 2003, úhrada vymáhanej pohľadávky, už všetky ďalšie úkony súdneho exekútora nemožno považovať za účelné, pretože už nesmerovali k vykonávaniu exekúcie a teda k vymoženiu pohľadávky oprávneného.

Je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že súdny exekútor si mohol a mal trovy exekúcie potom, ako mu oprávnený oznámil zaplatenie celého dlhu (v roku 2003) , vymôcť u povinnej, pokiaľ mu dovtedy vznikli.

Všetky úkony následne vykonávané zo strany súdneho exekútora nemožno hodnotiť ako účelné a nevyhnutné trovy, na úhradu ktorých by súdny exekútor mal nárok.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 220 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odvolacom konaní bol oprávnený úspešný, avšak žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli a súdnemu exekútorovi nevzniklo právo na ich náhradu, preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.