KSKE 13 CoE 334/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/334/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899635 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899635.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Rožňava, Štítnicka 12, 048 01 Rožňava, IČO: 30807484 proti povinnému: KOVSTAV DOMEX s.r.o. Rožňava, Námestie baníkov 34, 048 01 Rožňava, IČO: 31701434 o vymoženie X 260,14 eur (37 963,00 Sk) s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Štefana Barilika, Exekútorský úrad, Kuzmányho 57, 040 01 Košice pod č. EX 393/01, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 3Er/976/01-41 zo dňa 4.10.2011 takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil, priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Štefanovi Barilikovi, Kuzmányho 57, Košice odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu vo výške 67,11 eur a zaviazal oprávneného uhradiť priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu súdnemu exekútorovi do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.

Toto rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe návrhu oprávneného (pôvodne Slovenská poisťovňa, a.s.) a poverenia k vykonaniu exekúcie vydaného príslušným súdom dňa 16.8.2001 bol exekúciou poverený súdny exekútor JUDr. Štefan Barilik. Exekučným titulom bol vykonateľný platobný rozkaz Okresného súdu Rožňava sp.zn. 1Ro 14/01 zo dňa 18.1.2001. Konštatoval, že súdny exekútor dňa 28.1.2011 podal podnet na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) , keďže povinný bol dňa 6.11.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 3.2.2011 č.k. 3Er/976/01-19, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu z dôvodu neprípustnosti zastavil, priznal súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu výdavkov za vykonanú exekúciu vo výške 67,11 eur, na úhradu ktorej zaviazal oprávneného. V dôsledku podaného odvolania zo strany oprávneného (pôvodne Allianz - Slovenská poisťovňa a.s.) bolo uznesenie prvostupňového súdu uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 13CoE/100/2011-35 zo dňa 29.4.2001 zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa sa má dôkladne zaoberať predovšetkým aktívnou legitimáciou oprávneného, ktorú oprávnený v odvolaní namietal a nanovo rozhodnúť o návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, ako aj o náhrade trov exekúcie.

Prvostupňový súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu príslušného súdu sp.zn. 1Ro 14/01 zistil, že pohľadávka priznanú exekučným titulom

je poistným plnením za pracovný úraz v zmysle vyhlášky č. 280/93 Zb. v znení vyhlášky č. 61/94 Zb. o zákonnom poistení organizácie pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo choroby z povolania a na základe tejto skutočnosti ďalej konal ako s oprávneným so Sociálnou poisťovňou. Prvostupňový súd citujúc ustanovenia Exekučného poriadku (§ 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1) , ako aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4, § 103 a § 19) a ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 19 ods. 2, § 20a ods. 2) uzavrel, že exekúcia je neprípustná, ak účastník konania, ktorý je právnickou osobou zanikol bez právneho nástupcu a keďže povinný bol dňa 6.11.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra v súlade s § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil prvostupňový súd citovaním ust. § 196, § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 67,11 eur, na úhradu ktorých zaviazal oprávneného, keďže povinný zanikol. Trovy exekúcie pozostávali z časovej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a to za úkony - upovedomenie o spôsobe exekúcie, šetrenie na mieste, záznamy z ciest, správa oprávnenému v rozsahu 120 min., t.j. 2 x 6,64 eur = 13,28 eur a z paušálnej odmeny za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. b/, § 14 ods. 3 a § 15 vyhlášky a to za získanie poverenia na vykonanie exekúcie - 3,32 eur a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 3,32 eur. Spolu odmena vrátane 20% DPH predstavovala sumu 23,90 eur. Ďalej súd priznal súdnemu exekútorovi aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhlášky titulom poštovného vo výške 3,13 eur a titulom cestovného (služobná cesta 16.1.2002 na trase Košice-Rožňava a späť) vo výške 34,80 eur. V súlade s ust. § 23 vyhlášky priznal súdnemu exekútorovi aj náhradu za stratu času vo výške 5,28 eur. Prvostupňový súd nepriznal súdnemu exekútorovi osobitne odmenu za úkony - prevzatie veci, založenie spisu, spísanie žiadosti o udelenie poverenia v rozsahu 30 min. a za spracovanie návrhu na zastavenie exekúcie a vyčíslenie trov exekúcie, spracovanie vrátenia poverenia po zastavení, ukončenie a archív spisu v rozsahu 1 hod., keďže tieto úkony považoval za administratívne práce vykonané exekútorom v súvislosti s exekučnou činnosťou. Mal za to, že uvedené úkony bezprostredne nesmerovali k nútenému výkonu rozhodnutia v prospech oprávneného, a preto súd nepriznal exekútorovi osobitne odmenu za uvedené úkony s tým, že odmena za jej vykonanie v zmysle § 25 vyhlášky je zahrnutá už v priznanej odmene exekútora. Taktiež súd nepriznal súdnemu exekútorovi časovú odmenu za úkony odmeňované paušálnou odmenou a to za spísanie žiadosti o udelenie poverenia a vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v rozsahu 30 min., keďže sú odmeňované paušálnou sumou, pričom je neprípustné odmeňovať tieto úkony aj podľa časového hľadiska tým spôsobom, že sa tieto úkony inak označia. Celkovo trovy exekúcie vrátane DPH tak predstavovali sumu 67,11 eur, ktoré súd považoval za účelne vynaložené.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa a to vo výroku o trovách exekúcie, podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Poukázal na to, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.3.2009 č.k. 9K 51/08 bol vyhlásený konkurz na majetok povinného a zároveň súd vyzval všetkých veriteľov dlžníka, aby prihlásili v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenia. Uvedené konkurzné konanie bolo zrušené uznesením súdu zo dňa 30.5.2009 z dôvodu nedostatku majetku a povinný bol dňa 6.11.2010 vymazaný z obchodného registra, čím došlo k jeho zániku. S poukazom na vyššie uvedené nevidel dôvod, aby trovy exekúcie uhradil oprávnený, nakoľko nezavinil zastavenie exekúcie. Nemohol totiž ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súdny exekútor od podania návrhu na vykonanie exekúcie do dňa vydania uznesenia, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok povinného, nepodal oprávnenému správu o stave exekúcie, nemajetnosti povinného. Oprávnený teda nemohol ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať nemajetnosť povinného, ani jeho výmaz z obchodného registra, a preto nenesie procesnú zodpovednosť za zastavenie exekúcie. Zastával názor, že súd pri rozhodovaní o povinnosti uhradiť trovy exekúcie nesprávne právne posúdil vec, a preto oprávnený navrhoval, aby súd predmetné uznesenie v časti trov exekúcie zrušil a nepriznal náhradu trov exekúcie.

Súdny exekútor k podanému odvolaniu oprávneného uviedol, že by bolo nespravodlivé, ak by mal tieto trovy znášať a to za prácu a úkony, ktoré vykonal výlučne pre oprávneného. V opačnom prípade by sa stratil charakter jeho práce a jeho zainteresovanosť na vymáhanie pohľadávky oprávneného. Jeho činnosť totiž nie je charitatívna a to ani vo vzťahu k sociálnej poisťovni. Uviedol, že jeho nároky sú dané Exekučným poriadkom a vyhláškou o odmenách a preto trvá na ich priznaní. Sociálna poisťovňa naďalej

trvá na uhradení svojich pohľadávok od svojich dlžníkov, a preto nechápal jej argumentáciu, ak odmieta plniť za to, čo bolo v jej záujme pre ňu vykonané súdnym exekútorom. Tvrdenie, že oprávnenému nepodal správu, považoval len za účelovú obranu oprávneného a uviedol, že oprávnený sa nikdy o pohľadávku nezaujímal, hoci bola na neho postúpená a nevie ani o správe, ktorú jej doručil ešte v roku 2004. Stav, v akom bol povinný, bol pre neho známy po prvotných šetreniach, preto nekonal ďalšie neefektívne úkony. Z dôvodu nečinnosti oprávneného však musel čakať až na právnu skutočnosť - výmaz povinného, aby mohol urobiť oficiálny úkon voči súdu - návrh na zastavenie exekúcie. Keďže sa jedná o normálny komerčný vzťah, kde oprávnený nehradil žiaden preddavok a exekútor vynaložil na celý priebeh exekučného konania vlastné finančné prostriedky, žiadal v záujme spravodlivosti priznanie tých trov, ktoré exekučný súd po prehodnotení priznal. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie potvrdiť.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník, odvolaciemu súdu ho predložil sudca súdu prvého stupňa s tým, že mu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Uznesenie vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie nebolo odvolaním napadnuté, teda nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O.s.p.) , preto nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.

V prejednávanej veci exekučné konanie bolo začaté dňa 31.7.2001, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie.

Súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, pretože povinný bol dňa 6.11.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra na základe uznesenia Okresného súdu Košice č.k. 9K 51/2008-96 zo dňa 7.5.2009, právoplatného dňa 30.5.2009.

Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu za výkon exekučnej činnosti, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Oprávnený hradí trovy exekúcie len výnimočne. Súd zváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku) . Nakoľko však oprávnený nemohol v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie (31.7.2001) predpokladať, že povinný bude o niekoľko rokov (6.11.2010) vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, nie je preto dôvod na to, aby súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku, je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) , viď I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (I. ÚS 48/05) .

Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie preddavku (zálohy) . Neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Možno nepochybne ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie.

Z ust. § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, prípadne, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Exekučný poriadok v súčasnosti (ale aj v znení platnom do 31. januára 2002) je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku je možné na úhradu trov zaviazať oprávneného.

Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis - mutandis K. der A. c/a I. z 23. novembra 1983) .

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (K. der A. proti I., rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 mutatis-mutandis aj I. ÚS 196/06) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 27/08 z 24.1.2008) .

Súdna prax všeobecných súdov, aj Ústavného súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o trovách exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa 28.6.2011 č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX (by D. A. against S.) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Strata, ktorá súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Odvolací súd preto podľa § 220 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému preukázateľné trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.