KSKE 13 CoE 97/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/97/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7909214010 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7909214010.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: D. G. so sídlom v J., pobočka P., M. R. E. XXX, P., IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: S.-Q. D. s. r. o., T. 19, Bratislava, IČO: XX XXX XXX o vymoženie 398,33 eur (12 000,- Sk) s príslušenstvom vedenej u súdneho exekútora JUDr. Renáty Ďurkovej, Exekútorský úrad Košice, Vrátna 22/A pod sp. zn. Ex 681/2006 o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 38Er/3631/2006-14 zo dňa 30.6.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Renáte Ďurkovej trovy exekúcie v sume 33,11 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že poverením zo dňa 8.1.2007 vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Renátu Ďurkovú, ktorá dňa 6.11.2009 doručila súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súdny exekútor vykonaným šetrením majetkovej podstaty povinného a aj z prechádzajúcich exekučných konaní, v ktorých vystupoval povinný, zistil, že tento nevlastní žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného, a preto by bolo neúčelné pokračovať vo výkone rozhodnutia a tým zvyšovať náklady v exekučnom konaní. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba Exekučný poriadok) exekúciu zastavil.

Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil citovaním ustanovenia § 196, § 200 ods. 1,2 ako aj § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, vznáša ich oprávnený, a preto uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 33,11 eur. V ďalšom súd prvého stupňa citujúc ust. § 27a, § 14 ods. 2, 3 vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.4.2008 uviedol, že po preskúmaní trov exekúcie vyčíslených súdnym exekútorom priznal súdnemu exekútorovi odmenu určenú paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 vyhl. č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom do 30.4.2008 vykonané v zmysle taxatívneho výpočtu uvedeného v ust. § 15 ods. 1 písm. a/ za získanie poverenia - 3,32 eur, b/ za doručenie príkazu na začatie exekúcie - 3,32 eur, c/ za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 3,32 eur, d/ za doručenie exekučného príkazu - 3,32 eur, e/ za každé zisťovanie účtu povinného - 3,32 eur, f/ za každé zisťovanie majetku povinného - 2x 3,32 eur, t. j. 7x

3,32 eur, spolu teda 23,24 eur. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi v rámci náhrady hotových výdavkov náhradu za kancelársky materiál v ním uplatnenej výške 1,90 eur, keďže náhradu týchto výdavkov resp. nákladov exekútorovi nemožno priznať, pretože ide o náklady, ktoré je exekútor povinný vynaložiť zo svojho majetku v súvislosti s personálnym a materiálnym zabezpečením exekútorského úradu ako predpokladu pre výkon exekučnej činnosti a ktoré môže zahrnúť do daňových výdavkov vynakladaných na dosiahnutie, zabezpečenia a udržanie svojich príjmov (§ 2 písm. i/ a § 19 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení) . V nadväznosti na vyššie uvedené teda priznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti v súlade s ust. § 22 ods. 1 citovanej vyhlášky, a to náhradu výdavkov za poštovné a telekomunikačné v celkovej výške 4,92 eur. Keďže trovy súdnemu exekútorovi neboli priznané vo výške ním vyčíslenej, v nadväznosti na to bola aj výška DPH priznaná vo výške pomerne zníženej tak, ako boli priznané trovy súdnemu exekútorovi a to DPH vo výške 20% zo sumy 24,74 eur t. j. 4,95 eur, v dôsledku čoho celkové trovy exekúcie predstavovali sumu 33,11 eur.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil vo výroku o zastavení exekúcie a nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie oprávneným, alternatívne žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na nové konanie. V odvolaní uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie podal v roku 2006 a zastával názor, že exekútor poverený vykonaním tejto exekúcie, mohol účelnejšie viesť exekučné konanie a vymôcť od povinného aspoň trovy exekučného konania. Žiadal, aby súd zvážil všetky okolnosti, či exekútor vynaložil všetko úsilie, aby pohľadávku oprávneného vymohol, či urobil dostatok úkonov k tomu smerujúcich za 5 rokov trvania exekúcie a aby nepriznal exekútorovi zaplatenie trov exekučného konania oprávneným. Ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o trovách exekúcie podľa jeho názoru súd nevenoval dostatočnú pozornosť posudzovaniu účelnosti a oprávnenosti uplatnených trov exekučného konania súdnym exekútorom. Účelnosť sa pritom posudzuje podľa spôsobu exekúcie, podľa jednotlivých procesných a faktických prekážok vznikajúcich pri vykonávaní exekúcie, ako aj podľa rozsahu exekúcie, ktorý je daný výškou a druhom vynucovaného plnenia. Poukázal na to, že voči tomu istému povinnému je vedených niekoľko exekúcií u toho istého exekútora a je predsa logické, že ak zisťuje majetok povinného, tak ho nezisťuje osobitne pod každým exekučným číslom. Podľa názoru oprávneného je zastavenie exekučného konania predčasné. V prípade, že súd exekúciu zastaví, oprávnený stratí možnosť, v prípade, že povinný nadobudne majetok, si svoj nárok nanovo uplatniť. Ak aj napriek tomu, ak súd exekúciu zastaví, poukázal na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, avšak súd uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Zdôraznil, vychádzajúc z vyššie uvedeného, že zákon teda stanovuje iba možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému a to za splnenia zákonných podmienok. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je teda uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavenie exekúcie. Zdôraznil, že nemohol predvídať dôvod zastavania exekúcie ani pri náležitej opatrnosti, pretože povinný je do dnešného dňa riadne zapísaný v obchodnom registri. Zastával názor, že teda nezavinil zastavenie predmetnej exekúcie, pretože za zavinenie je možné považovať iba zavinenie v procesnom význame zodpovednosti. Pri zastavení exekúcie zavinením oprávneného musí byť splnená aj podmienka, že existuje príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Pod zavinením oprávneného treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie, ktoré by spôsobili zastavenie exekúcie. Zastával názor, že v danom prípade nejde ani o jeden zo zákonných dôvodov, aby trovy exekúcie znášal oprávnený. V ďalšom poukázal na to, že v exekučných konaniach môže nastať taká situácia, že nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, pričom táto situácia nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, nakoľko súdnoexekútorskú činnosť vykonáva ako slobodné povolanie a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku. V nadväznosti na to poukázal na právny názor Ústavného súdu SR v uznesení I. ÚS 256/2008 zo dňa 7.8.2008.

Súdny exekútor vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu, a to vychádzajúc z jeho obsahu, žiadal napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne. Uviedol, že počas exekúcie boli vykonávané všetky

úkony, ktoré smerovali k úspešnému vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie, avšak povinný nemá otvorené žiadne bankové účty, nemá nehnuteľný majetok, ani iný majetok, ktorým by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, odvolaciemu súdu ho predložil sudca súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p., a preto odvolanie prejednal odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Takýto záver vyvodil prvostupňový súd zo šetrenia vykonaného súdnym exekútorom, ktorý nezistil žiaden majetok patriaci povinnému, z ktorého by bolo možné zabezpečiť účel exekúcie a to uspokojením pohľadávky oprávneného.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že doterajšie zistenia súdneho exekútora nepochybne svedčia o tom, že povinný nemá majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného, a preto zastavil exekúciu dôvodne. Z obsahu pripojeného exekútorského spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor zisťoval majetkové pomery povinného a to pred podaním podnetu na zastavenie exekúcie. Tieto zisťoval komplexne, pričom zo strany oprávneného v podanom odvolaní nebola uvedená žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by spochybnila zistenia súdneho exekútora o nemajetnosti povinného. Je potrebné zdôrazniť, že pre rozhodovanie vo veci je rozhodujúci stav, ktorý existuje v čase rozhodovania a nemôže sa prihliadať na možný a ničím konkrétnym nepodložený budúci stav. Pokiaľ oprávnený apeloval na to, že v prípade zastavenia predmetnej exekúcie hrozí, že právo oprávneného na uspokojenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané a tým dôjde k zmareniu úspešného vymáhania predmetnej pohľadávky, odvolací súd poukazuje na ust. § 112 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak veriteľ v premlčacej lehote uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne, pretože vykonávanie ďalších úkonov zo strany exekútora by bolo nehospodárne a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ tento na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného. V danom prípade totiž došlo k zastaveniu exekúcie a teda súd musí rozhodnúť aj o náhrade trov exekúcie. Vo všeobecnosti platí podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, že trovy exekúcie, vrátane odmeny exekútora, náhrady jeho výdavkov, náhrady za stratu času podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Povinný hradí trovy exekúcie aj pri zastavení exekúcie a to vtedy, ak k zastaveniu exekúcie dôjde nie zavinením oprávneného alebo nie preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto konaní nejde o prípad, že exekúcia bola zastavená pretože to zavinil oprávnený. Toto konanie bolo zastavené z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, t. j. pre nemajetnosť povinného a pre tento prípad platí analogicky ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Je tiež potrebné zdôrazniť, že bezprostredným dôvodom pre zastavenie exekúcie bola nemajetnosť povinného, ktorý síce formálne existuje, avšak nevyvíja žiadnu činnosť a nedisponuje žiadnym majetkom. Aj pokiaľ ide o výšku trov exekúcie, súd prvého stupňa rozhodol správne podľa vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, pričom z exekučného spisu vyplýva, že úkony, za ktoré súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov, boli účelné.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, súdny exekútor si náhradu trov exekúcie neuplatnil a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.