KSKE 13 CoE 99/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/99/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212200811 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7212200811.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného R. O. s.r.o., IČO: XX XXX XXX, F. XX/C, XXX XX U. proti povinnému H. U., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XX, XXX XX X. vedenej na Exekútorskom úrade v J. u súdneho exekútora H.. N. D., W. T. XX, J. pod č. Ex XX/XXXX na vymoženie pohľadávky vo výške 946,88 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 39Er/103/2012-12 zo dňa 22.2.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 22.2.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. Ex XX/XXXX.

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 2.1.2012 domáhal u súdneho exekútora H.. N. D. vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. Z zo dňa 30.9.2011 a dňa 11.1.2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd citoval ustanovenia § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, § 40 a § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka a § 2 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že z ust. § 44 ods. Exekučný poriadku vyplýva, že súd pri rozhodovaní, či súdnemu exekútorovi udelí alebo neudelí poverenie na vykonanie exekúcie skúma len to, či súdnym exekútorom predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Vo všeobecnosti je úlohou exekučného súdu v exekučnom konaní len zabezpečovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí za predpokladu, že nimi uložené povinnosti neboli povinnými plnené dobrovoľne. Do jeho kompetencie nespadá skúmanie materiálnej stránky, resp. vecnej správnosti vykonateľných rozhodnutí, ktoré sú exekučným titulom v tom ktorom exekučnom konaní. Jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je však rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní") . Materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku totiž nie je podľa názoru súdu bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Takouto výnimkou je už spomínané ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu umožňujúca mu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku oprávneného

priznaného mu rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je teda nielen oprávnený, ale aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súladom exekučného titulu so zákonom v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na základe neho možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Môže ísť aj o také ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu povinnosť skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom. Súd preto preskúmal predloženú Zmluvu o úvere č. 3515529606 zo dňa 22.9.2006 vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru pričom zistil, že oprávnený sa touto zmluvou zaviazal poskytnúť povinnému úver vo výške 3.319,39 eur a povinný sa zaviazal oprávnenému poskytnutý úver vrátiť, a to v pravidelných mesačných splátkach v počte 20 po 198,20 eur. Uviedol, že porovnaním ust. § 52 a Smernice Rady č.93/13/EHS je možné vyvodiť, že smernica ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy poskytovala širší rozsah ochrany práv spotrebiteľa ako vtedy platný Občiansky zákonník a vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. Súdne orgány členských štátov sú okrem toho povinné na základe čl. 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z úniových ustanovení, aby sa dosiahla plná účinnosť týchto ustanovení, pričom sú povinné využiť všetky vnútroštátne právne prostriedky, ktoré primerane ochránia individuálne práva zakotvené v úniovom práve. Vnútroštátny súd je na základe zásady lojálnej spolupráce povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných úniových ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva Únie tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z úniového právneho poriadku. Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva. S poukazom na vyššie uvedenú povinnosť súdu eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem, je potrebné aj na záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere zo dňa 22.9.2006 aplikovať ciele smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zmluvu o úvere súd prvého stupňa posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje právny režim zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že zmluvné strany v čl. 9 (Prechodné a záverečné ustanovenia) , bode 9.2 dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov, že strany sporového konania sa rozhodnutiu súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a že miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle

§ 53 ods. 4 O. z. neplatná. Okrem toho, za nekalú podmienku možno považovať každú takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Za neprijateľné považoval aj miesto rozhodcovského konania, ktorým je Bratislava a ktoré môže odradiť spotrebiteľa s bydliskom v X. od uplatnenia jeho práv. Preto súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť alebo uznesenie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania oprávnený uviedol, že okresný súd nekonal ako exekučný súd ale konal ako súd vyššej inštancie rozhodujúci o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku a taký výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je nezákonný a protiústavný. Uviedol, že cieľom exekučného konania je zabezpečiť nútený výkon právoplatne priznanej veci a tomuto cieľu zodpovedá aj rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu, ktorý je oprávnený posudzovať výlučne splnenie formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný titul v danej veci obsahoval náležitosti, ktoré podľa zákonnej úpravy obsahovať má, a teda je materiálne vykonateľný a poukázal na rozhodnutia NS ČR a NS SR. Občianske procesné právo má slúžiť na ochranu hmotných práv fyzických a právnických osôb a nie ako nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky, ktorú povinný nikdy nespochybnil. Preskúmavanie rozhodcovských rozhodnutí v exekučnom konaní by bolo porušením Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantovaného práva na spravodlivý súdny proces a nemožno ho vyvodiť ani z judikatúry ESD. Nesprávnym výkladom ustanovení Exekučného poriadku súd prvého stupňa porušil právo oprávneného na súdnu ochranu, súčasťou ktorého je aj nútený výkon rozhodnutí. V ďalšom oprávnený uviedol, že rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom za právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, pretože v čase uzavretia zmluvy o úvere nebola uvedená vo výpočte nekalých podmienok v Prílohe Smernice rady č.93/13/EHS ani v § 53 Občianskeho zákonníka a nespĺňa podmienky generálnej klauzuly nekalej/neprijateľnej podmienky podľa Smernice a § 53 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s tým, že väčšia vzdialenosť miesta rozhodcovského konania od miesta bydliska povinného zakladá neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a poukázal na možnosť rozhodnutia veci na rozhodcovskom súde v čase podania žaloby aj platobným rozkazom. Oprávnený uviedol, že zmluva o úvere bola uzavretá v čase, keď ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo účinné, preto ho nemožno na daný právny vzťah aplikovať a aj keby bolo účinné v čase uzavretia zmluvy, nezakladalo by neplatnosť rozhodcovskej doložky ako takej a oprávnený by mal možnosť uplatniť svoje právo voči spotrebiteľovi na rozhodcovskom súde. V rozhodcovskom konaní došlo k zníženiu nároku oprávneného, keď z požadovaného 19% úroku mu bol priznaný iba úrok vo výške 15,68%. V konaní pred rozhodcovským súdom sa povinný vôbec nebránil, neoznámil svoju žalobnú odpoveď a nevyužil ani možnosti na dohodu, po tom, čo ho R. a.s. vyzvala na zaplatenie celého úveru. Poukázal aj na bod rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, podľa ktorého na tvorbe 3-členného senátu sa podieľajú aj účastníci konania, pričom povinný, po výzve súdu, túto možnosť nevyužil. Súd prvého stupňa neuviedol, akú inú kvalitu či kvantitu by malo rozhodnutie všeobecného súdu, ak by o veci rozhodoval a v čom rozhodcovský súd pochybil. Vopred známy rozhodcovský súd poskytuje spotrebiteľovi právnu istotu, že nebude dodatočne účelovo menený. Pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, toto neodôvodnil. V ďalšom poukázal na to, že zmluvu o úvere neuzatváral s povinným oprávnený, ale R. a.s., a oprávnený, ktorý vstúpil do právneho vzťahu s povinným až po podaní žaloby, už nemohol mať vplyv na formuláciu rozhodcovskej doložky. Za nepravdivé považuje oprávnený aj tvrdenie súdu prvého stupňa, že oprávnený poskytol úver v rámci jeho predmetu obchodnej činnosti, nakoľko oprávnený taký predmet obchodnej činnosti nemal a nemá. Z týchto dôvodov oprávnený považuje napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa za zmätočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. V ďalšom oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa sa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou vôbec nezaoberal ustanovením § 93b zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého v čase uzavretia zmluvy bol veriteľ povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory z obchodov budú riešené v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Zmluva o úvere bola uzatvorená medzi povinným a R., a.s., ktorá svoju činnosť vykonáva na základe bankového povolenia Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva dohľad nad jej činnosťou a pri výkone svojej činnosti dodržiava právne predpisy, ktorými je viazaná. Ak súd dohodnutú rozhodcovskú

doložku nepripustí, dôjde reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu. Oprávnený uviedol, že ust. § 44 Exekučného poriadku umožňuje súdom účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých nebankových subjektov a každý jednotlivý prípad by mal byť posudzovaný dôkladne tak, aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na súdnu ochranu. Ani pozícia spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany nemôže v právnom štáte odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne ako svojprávna dospelá osoba spôsobilá na právne úkony. Oprávnený uviedol, že novému uplatneniu práva na súde bráni prekážka res iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a odvolaciemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní oprávneného so stanoviskom sudcu, že odvolaniu nemieni vyhovieť /§ 374 ods.4 O.s.p./.

Odvolací súd podľa § 212 ods.1 O.s.p. prejednal odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podľa § 214 ods.2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením splnenia, resp. nesplnenia podmienok na vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 219 ods.2 O.s.p. a na doplnenie a k odvolacím dôvodom oprávneného uvádza:

K rozsahu oprávnenia exekučného súdu posudzovať materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd poukazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike materiálna právoplatnosť rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal v medziach zákonnej úpravy. Z rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach OCEÁNO, Asturcom a Mostaza Claro vyplýva, že i keď spotrebitelia nepodali žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, v konaní o výkon takýchto rozsudkov je potrebné v rámci realizácie zásady rovnosti zmluvných strán poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane ochranu pred nečestnými zmluvnými podmienkami a že v prípade rozhodcovského nálezu v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek, a teda aj v štádiu výkonu rozhodnutia, z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti, resp. ničotnosti takého rozhodnutia. Tiež poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 /Pohotovosť s.r.o. proti Ivete Korčkovskej/, v ktorom sa o.i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah a vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia čl. 6 ods. 1 smernice č. 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo a povinnosť preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie

je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či exekučný titul, na vykonanie ktorého súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného, nie je v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, a tým preveriť splnenie podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

K námietke oprávneného, že súd prvého stupňa nesprávne uviedol, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi oprávneným a povinným odvolací súd uvádza, že uvedené súd prvého stupňa skutočne nesprávne uviedol, pričom zrejme vychádzal z toho, že oprávnený už bol ako žalobca uvedený v rozhodcovskom rozsudku, pričom z uznesenia rozhodcovského súdu zo dňa 29.9.2011 vyplýva, že k prechodu pohľadávky na oprávneného došlo na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky. V dôsledku uvedenej zmluvy podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka oprávnený vstúpil do práv a povinnosti postupcu, t.j. v danom prípade do práv a povinnosti R. a.s., a teda sa stal právnym nástupcom R. a.s. a súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonnou úpravou posudzoval podmienky uzatvorenia zmluvy o úvere podľa stavu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy. To znamená, že súd prvého stupňa správne posudzoval oprávneného ako právneho nástupcu subjektu, ktorý uzatváral zmluvu o úvere a ktorý z tejto zmluvy uplatňuje určité práva. Ak súd prvého stupňa výslovne neuviedol, že oprávnený je právny predchodca R. U. a.s., ktorá zmluvu o úvere s povinným uzatvárala, jedná sa o pochybenie, ktoré nemá vplyv na správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu námietka oprávneného na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je daná.

V napadnutom uznesení súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, v ktorej bola dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorú posúdil ako neprijateľnú podmienku a tiež podmienku, dohodnutú v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd nespochybňuje, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je rýchlejšie a s menšími poplatkami ako v konaní pred všeobecnými súdmi, avšak iba za podmienok, že rozhodcovské rozsudky nimi vydané sú vydané na základe platne dohodnutej rozhodcovskej doložky a ak nezaväzujú účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, zmluvu o úvere na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, s povinným uzavrela R. U. a.s., ktorej v ustanovení § 93b ods. 1 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách je stanovená povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy 88j) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, 88k) a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Podľa odkazov pod č. 88k je uvedené ustanovenie § 90 zák.č. 492/2009 Z.z., podľa ktorého Poskytovatelia platobných služieb sú povinní spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia 77) zriadiť stály rozhodcovský súd a zabezpečiť činnosť stáleho rozhodcovského súdu podľa osobitného zákona o rozhodcovskom konaní, 78) ktorý má sídlo v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky.

Rozhodcovský súd, ktorý v danej veci rozhodoval je súdom zriadeným ROZHODCOVSKOU, ARBITRÁŽNOU A MEDIAČNOU a.s. a z výpisu z obchodného registra tejto spoločnosti nevyplýva, že táto spoločnosť je zriadená na základe uvedeného zákona. Podľa odvolacieho súdu rozhodcovským súdom zriadeným podľa uvedeného zákona je Stály rozhodcovský súd pri Slovenskej bankovej asociácii.

Z uvedeného vyplýva, že spor v danej veci nerozhodol rozhodcovský súd, ktorý by k tomu bol oprávnený podľa vyššie uvedenej zákonnej úpravy, ako to v odvolaní tvrdí oprávnený.

Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, táto je upravená v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to v § 4 ods. 2 tak, že Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V danej veci, rozhodcovská doložka je uvedená v Obchodných podmienkach pre úver /ďalej OP/, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, a preto je neplatná. Na jej platnosť nepostačuje odkaz v zmluve o úvere čl. 2 bod 1/, že klient svojim podpisom potvrdzuje, že sa oboznámil s OP, súhlasí s ich obsahom, prijíma návrhy v nich uvedené a potvrdzuje ich prevzatie. Nedostatok písomnej formy podľa zákona o rozhodcovskom konaní má za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd napriek uvedenému posudzoval aj znenie rozhodcovskej doložky a má za to, že v ňom uvedená rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, ako spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Z uvedeného vyplýva nerovnovážne postavenie poskytovateľa úveru a spotrebiteľa. Okrem toho, ako uviedol súd prvého stupňa, a čo vyplýva aj z vyššie uvedeného, rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná, bola súčasťou predtlačeného formulára vypracovaného poskytovateľom úveru, v danom prípade R. a.s., ako právneho predchodcu oprávneného a povinný nemal reálnu možnosť túto zmeniť, ale mal možnosť iba zmluvu o úvere podpísať alebo nepodpísať. Odvolací súd taktiež poukazuje na znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorého rozhodcovský súd sa bude riadiť podľa jeho vnútorných predpisov, pričom tieto predpisy povinnému neboli známe a povinný nebol poučený o možnosti podať na všeobecnom súde žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, a preto odvolací súd má za to, že aj keby spor rozhodoval súd zriadený podľa vyššie uvedenej právnej úpravy, tak znenie rozhodcovskej doložky v žiadnom prípade nemožno považovať za splnenie povinnosti banky, ako právneho predchodcu oprávneného, ponúknuť povinnému riešenie sporov v rozhodcovskom konaní tak, aby povinný, ako spotrebiteľ, mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh a ani za poučenie o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré nespĺňa podmienky konania v súlade s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, medzi ktoré možno zaradiť nezneužívanie výkonu práva, či poctivosť ako takú. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu, na oboch stranách sporu s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, a to nezávisle od vedomia a vôle toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.

Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba vo Všeobecných obchodných podmienkach a povinná mala možnosť zmluvu s týmito podmienkami iba prijať alebo ju odmietnuť, že o tom, kto bude riešiť spory, v ktorých je žalobcom poskytovateľ úveru, prípadne jeho právny nástupca, môže rozhodovať výlučne poskytovateľ úveru, prípadne jeho právny nástupca a že povinný, ako spotrebiteľ nebol informovaný o vnútornom predpise, ktorým sa rozhodcovský súd má riadiť, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ úveru, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje silnejšie postavenie a spotrebiteľovi ako slabšej strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútna neplatnosť znenia rozhodcovskej doložky uvedeného v OP.

K posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neplatnej podľa § 53 ods. 4 písm.r/ Občianskeho zákonníka a v tom smere uplatnenej námietky oprávneného, odvolací súd uvádza, že nespochybňuje tvrdenie oprávneného, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm.r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nadobudlo účinnosť až od 1.1.2008, a teda v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte nebolo platné a účinné. Poukazuje však na to, že aj právna úprava neprijateľných podmienok uvedená v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka nie je taká, že za takéto podmienky nie je možné považovať aj iné podmienky, keďže v tomto ustanovení sa uvádza, že za takéto sa považujú najmä tam špecifikované podmienky. To znamená, že do 31.12.2007 ako aj po 1.1.2008 za neprijateľné podmienky je možné považovať aj iné podmienky, i keď nie sú v uvedenom ustanovení vymenované.

V súvislosti s posúdením neprijateľných podmienok, odvolací súd uvádza, že posúdenie rozhodcovskej doložky, či už podľa § 39 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, je potrebné rozlíšiť oproti posúdeniu ostatných neprijateľných podmienok, ktoré súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom ani neboli posudzované, pretože na základe jej posúdenia možno posúdiť, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný oprávneným orgánom. Ak totiž rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, je absolútne neplatná, ako je tomu v danej veci, potom ani plnenie uložené na jej základe nemožno považovať za plnenie v súlade so zákonom.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky posúdil rozhodcovský rozsudok ako titul, ktorý nemá legitimitu, je ničotný a z ktorého dôvodu žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnene zamietol. Preto podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a keďže povinnému také trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.