KSKE 14 CoE 103/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 14CoE/103/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7899899712 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7899899712.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: L. hospodárstvo a správa lesov, m. r. o. A., I.: XX XXX XXX, so sídlom P. XX, XXX XX A., zast. Y. U. legal s. r. o., I.: XX XXX XXX, B. 9, XXX XX Q. proti povinnému: L. W., s. r. o., I.: XX XXX XXX, XXX XX T. nad A. o vymoženie X.XXX,XX eur (XXX.XXX,XX Sk) s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom: T.. F. B., W. X/XXX, U. o odvolaní oprávneného proti uzneseniu G. súdu D. č. k. XEr/XXXX/XXXX-XX zo dňa XX.X.XXXX takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške XX,XXeur do X dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V prevyšujúcej časti návrh súdneho exekútora na priznanie trov exekúcie zamietol.

Výrok, ktorým bola exekúcia zastavená súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením §57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) s tým, že dňa X.XX.XXXX došlo k ex offo výmazu povinného z obchodného registra. Výrok o povinnosti uhradiť trovy exekúcie odôvodnil ustanovením § 203 Exekučného poriadku účinného do X.X.XXXX s poukazom na ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal pritom na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Uviedol, že exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na uskutočňovanie núteného výkonu rozhodnutí má v zmysle § 196 Exekučného poriadku vždy právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. V tomto konaní nebolo možné zaviazať na úhradu trov exekúcie povinného, keďže tento stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti výmazom z obchodného registra dňa X.XX.XXXX. Preto v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku zaviazal na úhradu trov exekúcie oprávneného napriek skutočnosti, že oprávnený nemusel ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu len do výroku o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. V písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že podľa ust. § 235 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov Exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára XXXX, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP ) Na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 107 ods. 1 OSP Ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia Okresný súd D. postupoval podľa názoru oprávneného správne ak uznesením rozhodol o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Oprávnený sa nestotožňuje však so záverom konajúceho súdu týkajúceho sa trov exekúcie.

Podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku Ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Možnosť zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie vyžaduje v zmysle § 203 Exekučného poriadku splnenie dvoch podmienok:

a) určenie účelne vynaložených trov na vymáhanie nároku a zároveň

b) či mohol oprávnený predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Vzhľadom na skutočnosť, že neboli splnené obe podmienky súčasne, oprávnený je toho názoru, že do úvahy nepripadá ani možnosť použitia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku.

Oprávnený zároveň upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že právny názor Ústavného súdu SR prezentovaný v odôvodnení uznesenia bol prekonaný neskoršími rozhodnutiami Ústavného súdu SR.

V tejto súvislosti oprávnený poukázal napríklad na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS XXX/XXXX- XX zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom vyjadril Ústavný súd SR svoj právny názor nasledovne:

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa treba zvážiť, či možno v rámci ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú.

Sťažovateľ (pozn. súdny exekútor) je presvedčený, že oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Odôvodňuje to predovšetkým s poukazom na znenie § 196 Exekučného poriadku.

S uplatnenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom k XX. januáru XXXX bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného. Výklad zastávaný v tejto súvislosti sťažovateľom je v priamom rozpore s citovaným ustanovením Exekučného poriadku, a preto nie je akceptovateľný.

Takú interpretáciu a aplikáciu právneho predpisu, ktorá je v zrejmom rozpore s jeho znením, nemožno považovať za legitímny výklad (m. m. II. ÚS 272/08) .

Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status verejného činiteľa ( § 5 Exekučného poriadku) . Naproti tomu exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolenia (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite) . V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkon exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku ...

Zároveň oprávnený dáva konajúcemu súdu do pozornosti právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70) , podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku ako aj s ohľadom na konštantnú judikatúru európskych a slovenských súdov poukazuje najmä na skutočnosť, že oprávnený v žiadnom prípade nemohol v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (1999) predvídať skutočnosť, že povinný bude v roku 2008 vymazaný z obchodného registra, čo v konečnom dôsledku konštatuje v odôvodnení uznesenia aj prvostupňový súd. Nakoľko teda neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, považuje oprávnený postup súdu prvého stupňa za rozporný so zákonom.

Navyše zo súdneho spisu ani zo správania oprávneného nevyplýva, že by akýmkoľvek spôsobom zavinil zastavenie exekúcie, naopak bol to práve súdny exekútor, ktorý svojou nesústredenou činnosťou vykonával v priebehu rokov XXXX-XXXX iba sporadické úkony, čím značnou mierou zavinil zastavenie exekúcie a podstatne znížil pravdepodobnosť vymoženia pohľadávky oprávneného.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na konštantnú judikatúru súdov v Slovenskej republike oprávnený navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu D. zmenil tak, že trovy exekúcie súdnemu exekútorovi neprizná. Oprávnený si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške XX,XX eur (1 úkon právnej služby krátený na polovicu + XX% R. + 1x réžijný paušál) .

K odvolaniu oprávneného sa vyjadril aj súdny exekútor T.. F. B.. V písomných dôvodoch svojho vyjadrenia uviedol, že vychádzajúc z odvolania oprávneného v tomto exekučnom konaní možno konštatovať, že argumenty odvolateľa sú jednoznačne uvádzané v jeho prospech. Stanoviská a výroky jednotlivých rozhodnutí, ktoré uvádza na podporu svojho tvrdenia sú jednoznačne tie len v jeho prospech. Nemožno súhlasiť s argumentom, v ktorom sa odvoláva na konštatovanie Ústavného súdu SR vo veci Van der Mussele proti Belgicku, pretože takáto situácia sa týka advokáta v Belgicku, ktorý už pri svojom menovaní sa vzdáva niektorých trov, čo na právny systém Slovenskej republiky a najmä vo vzťahu k súdnemu exekútorovi je neaplikovateľný. Taktiež uvedené stanoviská nie sú záväzné pre toto exekučné konanie a rozhodovanie súdu v tomto konaní.

Súdny exekútor považoval za potrebné uviesť, že nepriznaním náhrady trov sa porušuje jeho základné právo vlastniť majetok, pretože v priebehu exekúcie všetky výdavky znášal z vlastného majetku, a preto aj dôvodne očakáva ich náhradu a zároveň odmenu, ktorá mu patrí v zmysle zákona a vyhlášky. Skutočnosť, že pohľadávky nebola vymožená, je objektívnou skutočnosťou, čo on ako súdny exekútor nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť. Odvolateľ - oprávnený Mestské hospodárstvo a správa lesov m. r. o., A. si taktiež musí uvedomiť, že exekučné konanie sa viedlo na základe jeho návrhu a v súlade so zákonom, taktiež si musí uvedomiť, že ak súdny exekútor ako orgán verejnej moci vykonáva svoju činnosť a nebude mu priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov, je podrobený nútenej práci.

Okrem stanovísk uvedených v odvolaní oprávneného a v tomto exekučnom konaní však existujú aj ďalšie stanoviská Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva aj skutočnosť, že výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať ani brániť reálne uplatnenie základného práva. Nedostatky v platnej právnej úprave nemôžu mať za následok porušenie základného práva exekútora. Preto súd pri rozhodovaní použije taký výklad, ktorý toto základné právo nielenže neporuší, ale naopak musí ho garantovať. Vzhľadom na vyššie uvedené súdny exekútor žiada, aby odvolanie oprávneného v celom rozsahu odmietol a priznal mu vyčíslené trovy exekúcie v sume ako ich uviedol v špecifikácii, respektíve ako súd o nich rozhodol uznesením o zastavení exekúcie zo dňa XX.X.XXXX č. k. XEr/XXXX/XXXX-XX. Pri rozhodovaní súdu o odvolaní oprávneného súdny exekútor dal do pozornosti aj Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 311/08-39.

Uznesenie vo výrokoch, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekúcia bola zastavaná neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, a preto neboli odvolacím konaním preskúmavané.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného týkajúceho sa napadnutého výroku v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p., pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

V prejednávanej veci bolo exekučné konanie začaté v novembri XXXX, a teda súd prvého stupňa postupoval podľa predpisov účinných do XX.X.XXXX na základe ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku a teda rozhodoval podľa § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy exekúcie mal skúmať a odôvodniť v prvom rade to, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Vzhľadom na absenciu dôvodov aplikácie ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do XX.X.XXXX je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné a nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré primerane platí v zmysle ust. § 167 ods. 2 aj pre uznesenie.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. b) , ods. 2 O.s.p. zrušil súdu prvého stupňa v napadnutej časti o trovách exekúcie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa posúdi a riadne odôvodní, či sú splnené podmienky na náhradu trov exekúcie v súlade s ust. § 203 Exekučného poriadku a z tohoto hľadiska bude reagovať aj na dôvody uvedené v odvolaní oprávneného.

V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.