KSKE 14 CoE 135/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 14CoE/135/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7299897768 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7299897768.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Sociálne poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice, IČO: 30 807 484 proti povinnému: VUES Košice, s.r.o., Rastislavova 100, Košice, IČO: 31 171 839 vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, Moyzesova 34, Košice pod sp. zn. Ex 439/1999 o vymoženie 44.905,40 eura s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 27.4.2012 č. k. 1Er/1102/1999-16, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

O d m i e t a odvolanie súdneho exekútora proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a proti výroku o zastavení exekúcie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 3.5.1999 exekučný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala vykonaním exekúcie proti povinnému dňa 12.5.1999. Poverený súdny exekútor dňa 9.3.2012 doručil súdu prvého stupňa návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný je nemajetný, v dôsledku čoho bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu a vyčíslil trovy exekúcie v sume 137,84 eura.

Súd prvého stupňa vec podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, lebo povinný ako obchodná spoločnosť bol z obchodného registra dňa 20.4.2011 vymazaný ex offo. S poukazom na túto skutočnosť konštatoval, že spoločnosť je nemajetná, exekúciu však nemožno zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, lebo v čase začatia exekúcie takýto dôvod zastavenia exekúcie citovaný právny predpis neobsahoval.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa podľa § 196, § 200 ods. 1, § 235 ods. 2, § 197 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.1.2002. Konštatoval, že na úhradu trov exekúcie nemohol zaviazať povinného, ale ani oprávneného, pretože zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol predvídať takýto dôvod zastavenia exekúcie. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, podľa ktorých nepriznanie trov súdnemu exekútorovi nemusí viesť k

protiústavným dôsledkom, lebo súdny exekútor vzhľadom na svoje monopolné postavenie pri výkone exekúcie, nesie aj riziko spojené s výkonom tejto činnosti.

Súd prvého stupňa uviedol, že oprávneným v danom prípade bol pôvodne Národný úrad práce, Okresný úrad práce Košice IV, ktorý bol zrušený a podľa oznámenia Sociálnej poisťovne sa podľa § 291 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení stala právnym nástupcom oprávneného vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré boli priznané do 31.12.2003 a na ktoré trvá nárok aj po 31.12.2003 práve Sociálna poisťovňa.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie súdny exekútor. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal správnosť záveru súdu prvého stupňa, že došlo k zrušeniu Národného úradu práce a prechodu jeho pohľadávok na Sociálnu poisťovňu a nesprávnosť procesného postupu súdu prvého stupňa, ktorý mal o zmene účastníka konania na strane oprávneného rozhodnúť uznesením. Citoval ustanovenia § 291 ods. 3 písm. a/ a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a tvrdil, že k prevodu pohľadávok vrátane aj pohľadávok vymáhaných v exekučných konaniach titulom príspevkov na poistenie v nezamestnanosti a príspevkov do garančného fondu dochádza len hmotnoprávnym postúpením, a to dohodou uzatvorenou medzi Sociálnou poisťovňou a Národným úradom práce, ktorý doteraz nezanikol. Z tohto dôvodu mohlo dôjsť k procesnoprávnemu nástupníctvu až po účinnosti citovaných ustanovení, teda najskôr po 27.11.2003, pričom Úrad práce, sociálnych vecí a rody Košice alebo Sociálna poisťovňa po postúpení pohľadávok mali požiadať exekučný súd o zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného. Ak tak neurobili, účastníkom exekučného konania sa stal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, s ktorým mal súd prvého stupňa konať, lebo Sociálna poisťovňa, ktorej bola pohľadávka postúpená, nepodala návrh na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného. Súdny exekútor namietal správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách exekúcie, pretože nerešpektoval skutočnosť, že súdny exekútor má zákonný nárok na trovy exekúcie. Tvrdil, že súd prvého stupňa mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože podnet na zastavenie exekúcie dal exekútor. Uviedol, že podľa znenia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku platného do 1.2.2002 má súd možnosť zvažovať, kto zaplatí trovy exekúcie iba v prípade, ak existujú obaja účastníci exekučného konania. Ak povinný zanikne, exekučný súd je povinný rozhodnúť o trovách exekúcie tak, že na ich úhradu zaviaže oprávneného ako jediného existujúceho účastníka exekučného konania. V takom prípade nemôže aplikovať inštitút zavinenia na zastavení exekučného konania. Následne sa súdny exekútor podrobne zaoberal postavením súdneho exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že trovy exekúcie nie sú len odmenou za vykonanú prácu exekútora, ale predstavujú aj náhradu hotových výdavkov, ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe objednanej služby oprávneným. Poukázal na to, že súdny exekútor si nevyberá, či exekúciu bude vykonávať alebo nie a ak si oprávnený službu objedná , mal by zaplatiť aj jej trovy. Uviedol, že nepriznaním trov exekúcie súdnemu exekútorovi dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu s poukazom na práva garantované Ústavou Slovenskej republiky. Vytýkal súdu prvého stupňa, že len mechanicky prevzal niektoré právne vety z rozhodnutí Ústavného súdu SR, svoje rozhodnutie však náležite neodôvodnil, čím mu odňal realizovať základné právo účastníka konania na spravodlivý proces. Podrobne sa zaoberal aj rozhodnutím Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku a konštatoval, že uvedené rozhodnutie nemožno na danú vec aplikovať, keďže sa týka výkonu advokátskej profesie, pričom advokát bol vopred uzrozumený s tým, že zastupuje nemajetnú osobu. Potvrdil, že Európsky súdny dvor pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že profesia súdneho exekútora zo sebou prináša aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov, ale v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania, v danom exekučnom konaní však zanikol len povinný. Poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých súdnemu exekútorovi patria trovy exekúcie, pretože v dobe rozhodovania ešte jeden účastník exekúcie (oprávnený) existoval a mohol trovy exekúcie uhradiť.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice po doručení odvolania súdneho exekútora uviedol s poukazom na ustanovenie § 291 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z., že v uvedenej exekučnej veci došlo na základe protokolu o odovzdaní a prevzatí spisov výberu príspevkov medzi Úradom práce,

sociálnych vecí a rodiny Košice a Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice k odovzdaniu spisového materiálu povinného a pripojil fotokópiu zoznamu delimitovaných spisov. Oznámil, že sa nestal právnym nástupcom pôvodne oprávneného v exekučnom konaní, pretože oprávneným je Sociálna poisťovňa, pobočka Košice.

Sociálna poisťovňa pobočka Košice sa vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora stotožnila so záverom súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

S právnym posúdením veci a odôvodnením súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje naň (§ 219 ods. 2 O. s. p.) . K odvolacím námietkam oprávneného uvádza:

Súdny exekútor založil svoje odvolanie na dvoch odvolacích námietkach - predovšetkým vytýkal súdu prvého stupňa procesné pochybenie, keď ako s oprávneným konal s niekým o ktorého vstupe do konania nerozhodol a namietal správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súdny exekútor je účastníkom exekučného konania len v prípade, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie. Pokiaľ podal súdny exekútor odvolanie aj proti výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti týmto výrokom, preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. v tejto časti odvolanie súdneho exekútora odmietol.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie (nové znenie od 1.9.2005) proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41) .

Po začatí exekučného konania došlo k zmene oprávneného. Súd prvého stupňa jasne a presvedčivo odôvodnil zmenu účastníka exekučného konania a s jeho záverom sa odvolací súd stotožňuje. Treba prisvedčiť súdnemu exekútorovi, že do zmeny Exekučného poriadku účinnej od 1.9.2005, ktorým upravil procesne postup pri zmene účastníka exekučného konania, bolo možné rozhodovať o zmene oprávneného alebo povinného len podľa ustanovenia § 92 Občianskeho súdneho poriadku. V danej veci však nebolo potrebné o tejto zmene rozhodovať samostatným uznesením, keďže k prechodu práv z danej exekúcie došlo zo zákona.

Predmetom úpravy zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení zákonov je podľa § 1 zriadenie a postavenie orgánov štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny a služieb zamestnanosti. Orgánmi štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti sú podľa § 2 zákona Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Podľa § 4 ods. 1 až 3 sa zriadilo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny pre územné obvody všetkých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny ako rozpočtovej organizácie štátu so sídlom v Bratislave.

Podľa § 9 zákona sa zrušil Národný úrad práce.

V § 8 zákona sa uvádza, že tam, kde sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch vydaných pred l. januárom 2004 používa Národný úrad práce , ak Národný úrad práce vykonával pôsobnosť generálneho riaditeľstva a pôsobnosť krajského úradu práce, rozumie sa tým Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny , a ak Národný úrad práce vykonával pôsobnosť okresného úradu práce, rozumie sa tým rad práce, sociálnych vecí a rodiny .

Z uvedeného vyplýva správny záver súdu prvého stupňa správe, že došlo k zrušeniu Národného úradu práce, ktorého pôsobnosť sčasti prevzalo Ústredie a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny.

Národný úrad práce bol zriadený zákonom č. 387/1996 Zb. o zamestnanosti, ktorý riadil krajské a okresné úrady práce. Do pôsobnosti okresného úradu práce patrilo podľa § 20 ods. 2 písm. t/ bod 4 zákona o povinnosti zaplatiť príspevok na poistenie v nezamestnanosti podľa § 126 a penále podľa § 128. Podľa citovaného ustanovenia Okresný úrad práce Košice IV vydal rozhodnutia, ktoré je v danom prípade exekučnými titulmi.

Zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinnom od 1.1.2004 boli zrušené ustanovenia zákona č. 387/1996 Z. z. týkajúce sa evidencie nezamestnaných, poskytovania podpory v nezamestnanosti a platenia príspevkov v nezamestnanosti a od 1.1.2004 do pôsobnosti Sociálnej poisťovne patrili podľa § 2 písm. d/ a e/ aj garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca a poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

Podľa § 291 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. príspevok na poistenie v nezamestnanosti a príspevok do garančného fondu za november 2003 a december 2003, ktoré sú splatné v roku 2004, vyberá Sociálna poisťovňa. Tieto príspevky sú príjmom Sociálnej poisťovne.

S účinnosťou od 1. januára 2004 Sociálna poisťovňa vykonáva kontrolu a vymáhanie príspevku na poistenie v nezamestnanosti a príspevku do garančného fondu za obdobie pred 1. januárom 2004, výplatu podpory v nezamestnanosti a peňažnej náhrady, ktoré boli priznané podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a na ktoré trvá nárok aj po 31. decembri 2003 (§ 291 ods. 2 zákona) .

Národný úrad práce bol povinný podľa odseku 3 písm. b/ odovzdať Sociálnej poisťovni do 31.12.2003 inventúrny zoznam pohľadávok a záväzkov z poistenia v nezamestnanosti a garančného fondu k 31.12.2003.

Z citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva, že zmenou právnej úpravy poistenia v nezamestnanosti (čo je prípad daného exekučného titulu) prechodom tejto pôsobnosti z Národného úradu práce, ktorý následne zanikol, na Sociálnu poisťovňu, prešlo na Sociálnu poisťovňu aj právo vymáhať pohľadávky vzniknuté do 1.1.2004. Odovzdanie inventúrneho zoznamu pohľadávok a záväzkov z poistenia v nezamestnanosti nie je postúpením pohľadávky, ale len formou, spôsobom, akým sa mali tieto pohľadávky a záväzky administratívne odovzdať. To vyplýva aj z ustanovenia § 291 ods. 4 zákona, podľa ktorého podrobnosti o prevode evidencie (nie pohľadávok) mala podľa odseku 3 upraviť dohoda uzatvorená medzi Sociálnou poisťovňou a Národným úradom práce.

Súd prvého stupňa vzhľadom na uvedené správne posúdil prechod práva a vo veci ako s oprávneným ďalej konal so Sociálnou poisťovňou ako univerzálnym sukcesorom v zákonom stanovenom rozsahu.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora proti výroku o trovách exekúcie a nestotožňuje sa s jeho výkladom súdneho ustanovenia § 203 Exekučného poriadku.

Exekučné konanie sa riadi, až na zmeny výslovne v zákone stanovené, právnym stavom platným v čase začatia exekučného konania. V danej veci sa exekučné konanie začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 3.5.1999.

Podľa § 203 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Citované zákonné ustanovenie platilo v tomto znení až do 1.2.2002 (a pre dané exekučné konanie platí až do jeho skončenia) a nedotkla sa ho ani novela Exekučného poriadku zákonom č. 291/2001 Z. z. účinná od 26.7.2001.

Trovy exekúcie znáša zásadne povinný (§ 196 Exekučného poriadku) . Oprávnenému môže súd podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení platnom v rozhodnom období uložil povinnosť uhradiť len účelne vynaložené trovy exekúcie a za podmienky, že mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

V posudzovanej veci bola exekúcia zastavená preto, že povinný ako obchodná spoločnosť bol vymazaný z obchodného registra a stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania. Vzhľadom na to, že povinný zanikol výmazom z obchodného registra v roku 2011, dôvodne možno predpokladať, že oprávnený nemohol v roku 1999 ani pri náležitej opatrnosti predvídať zastavenie exekúcie z tohto dôvodu.

Tvrdenie súdneho exekútora o povinnosti oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vždy, keď túto povinnosť nemožno uložiť povinnému, resp. v danom prípade, ak povinný zanikol bez právneho nástupcu, nevyplýva z ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, ani z iných ustanovení tohto zákona. Preto v danom prípade, keďže nie sú splnené zákonné podmienky, aby trovy exekúcie platil oprávnený, trovy exekúcie znáša súdny exekútor, ktorého monopolné postavenie pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí prináša so sebou nielen príjmy, ale aj prípadné straty, ktoré môže obmedziť len intenzívnou exekučnou činnosťou. Súdny exekútor poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých v súvislosti so zánikom obchodných spoločností došlo k zastaveniu exekúcií a Najvyšší súd SR vyslovil právny názor o povinnosti oprávneného uhradiť trovy exekúcie. Tieto rozhodnutia sa však týkali exekúcii, ktoré sa začali až v roku 2002, kedy bolo ustanovenie § 203 doplnené o odsek 2 a súviseli so zastavením exekúcie pre nemajetnosť povinného a povinnosťou oprávneného stanovenou v zákone znášať v takom prípade trovy exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods.1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože súdny exekútor nebol v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.