KSKE 14 CoE 142/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 14CoE/142/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207203857 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207203857.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Mamateyova 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35 937 874 (predtým Spoločná zdravotná poisťovňa, a.s.) , proti povinnému: IBERA, s.r.o., Dénešova 1142/75, 040 11 Košice, IČO: 36 204 439 vedenej na Exekútorskom úrade v Košiciach u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod č. Ex 273/2007 Zr/Te, o vymoženie 128,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er/375/2007-9 zo dňa 13.4.2012, takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie súdneho exekútora proti výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekúcia bola zastavená.

Z r u š u j e napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Výroky, ktorými okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) .

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, vyjadruje zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného, a nie iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje, a ukáže sa, že výťažok z nej nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Existencia nedostatku majetku pritom musí byť podložená šetrením súdneho exekútora. Za týmto účelom môže exekučný súd požadovať od súdneho exekútora, aby preukázal, aké šetrenia majetkových pomerov povinného vykonal. Exekučný súd zároveň nie je viazaný rozhodnutím v inej veci, že povinný nemá majetok, napr. rozhodnutím o zrušení konkurzu na majetok úpadcu z dôvodu nedostatku majetku.

Vychádzajúc z uvedeného súd nahliadol do exekučného spisu súdneho exekútora spis. zn. Ex XXX/ XXXX Zr/Te a zistil, že súdny exekútor po doručení poverenia na vykonanie exekúcie a vydaní

upovedomenia o začatí exekúcie vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a exekučný príkaz. Iné úkony smerujúce k prevereniu majetku povinného súdny exekútor nevykonal.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka číslo: 12247/V súd zároveň zistil, že povinný bol dňa 7.12.2010, teda v priebehu exekučného konania z neho ex offo vymazaný, a to na základe uznesenia Okresného súdu Košice I spis. zn. 32Cbr/5/2010-28 zo dňa 27.9.2010 o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Zastavenie exekúcie podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy, ak nie je daný iný dôvod na zastavenie exekúcie a jej pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Ide pritom o akýkoľvek dôvod, ktorý nie je taxatívne uvedený v zákone. Jeho podmienkou však je, že vznikol po vydaní exekučného titulu a bolo rozhodnutím súdu vyslovené, že exekúcia je neprípustná.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu nemajetnosti povinného, pretože súdny exekútor v priebehu exekučného konania nedostatočným spôsobom preveroval majetkové pomery povinného, resp. nepreukázal nemajetnosť povinného. Zároveň však súd vzal do úvahy, že výmazom povinného z Obchodného registra zanikla jeho spôsobilosť byť účastníkom tohto exekučného konania, preto sú podľa jeho názoru splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 19 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.") spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Predpokladom občiansko-procesnej spôsobilosti, t.j. spôsobilosti byť účastníkom občianskeho procesu je hmotnoprávna subjektivita t.j. spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva / § 7 OZ /. U právnických osôb spôsobilosť na práva a povinnosti vzniká ich zápisom do obchodného alebo iného príslušného registra a zaniká ich výmazom z neho.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania) . Za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania je nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania v zmysle § 19 O. s. p.

Podľa ust. § 104 ods. 1 O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý súd nemôže odstrániť, súd konanie zastaví.

Preto súd rozhodol tak, že exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

V súvislosti s uplatneným nárokom súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie vo výške 46,85 Eur súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí č. IV. ÚS 297/2010-11 zo dňa 31.8.2010 vyslovil právny názor, podľa ktorého nie je možné spochybňovať postavenie súdneho exekútora, ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status verejného činiteľa. Naproti tomu však súdny exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie, a to najmä tým, že výber súdneho exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite a pod. V súlade s uvedeným ústavný súd zastal názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje tým, že výkon exekúcie je zverený výlučne súdnym exekútorom. Na uvedené je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70) , podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že trovy exekúcie znáša povinný. Súd môže zaviazať na úhradu priznaných trov exekúcie súdnemu exekútorovi oprávneného len za predpokladu, že zastavenie exekúcie sám zavinil (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) a aj v tomto prípade zákon ponecháva súdu možnosť, nie povinnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného s prihliadnutím na mieru jeho zavinenia na zastavení exekúcie. Na druhej strane, v prípade, ak súd exekúciu zastaví, pretože majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, musí na úhradu priznaných trov exekúcie súdnemu exekútorovi zaviazať oprávneného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku) . V tomto prípade súd zastavil exekúciu z dôvodu absencie jednej zo základných podmienok konania (zánik povinného bez právneho nástupcu) , ktorá je navyše neodstrániteľná. Oprávnený nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný subjekt v priebehu exekučného konania zanikne bez právneho nástupcu, a teda podľa názoru súdu zastavenie exekúcie nezavinil.

Okrem toho, v čase rozhodovania súdu o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie povinný po tom, čo bol dňa 7.12.2010 ex offo vymazaný z Obchodného registra už neexistoval a výmazom zanikla jeho hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna subjektivita. Neexistujúci subjekt nemôže vlastniť majetok, a preto nie je splnená základná podmienka hypotézy ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j., že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože takýto majetok, ktorý by vlastnil povinný, v čase rozhodovania súdu o zastavení exekúcie vzhľadom na neexistenciu povinného subjektu ani nemohol existovať.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že vzhľadom na výmaz povinného z obchodného registra, nemohol súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdneho exekútora postupovať podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať ho na úhradu priznaných trov exekúcie a rovnako nemohol postupovať ani podľa § 203 Exekučného poriadku, pretože oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil a povinný vzhľadom na svoj výmaz z obchodného registra nevlastní žiadny majetok, ktorý by nepostačoval ani na úhradu trov exekúcie. Preto rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Záverom súd považuje za potrebné uviesť, prečo v záhlaví tohto uznesenia označil ako oprávneného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. namiesto Spoločnej zdravotnej poisťovne, a.s.

Na základe zák. č. 533/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o doplnení zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení zák. č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž došlo k zlúčeniu Spoločnej zdravotnej poisťovne, a.s. so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. ku dňu 1.1.2010.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal. V písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že sa domnieva, že súd postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie a svojimi rozhodnutiami odňal súdnemu exekútori právo garantované Ústavou SR. Súd nesprávne právne posúdil vec, čím omylom súdu pri aplikácii práva nebol dostatočne zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu správne určenú nesprávne vylúči, prípadne ju na daný stav nesprávne použije. Takýto stav nastal v tomto konkrétnom konaní. Omylom súdu je tento postup súdu, pretože súd nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie a tým aj nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, nakoľko Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, preto bolo potrebné použiť analógiu najbližšieho ustanovenia, ktorým je § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na zákonný nárok exekútora, ako účastníka exekučného konania na trovy exekúcie, vyplývajúci z ustanovenia § 196, § 199, § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekúciu bol preto povinný exekučný súd zastaviť podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a úhradou trov exekúcie zaviazať oprávneného v nadväznosti na znenie § 203 ods. 2 v spojení s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.

Prvostupňový súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Prvostupňový súd nesprávne postupoval pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, pretože súčasne so zastavením exekúcie mal rozhodovať o priznaní trov exekúcie a nie o nepriznaní trov exekúcie, nakoľko z Exekučného poriadku nevyplýva, že ak zanikne povinný, tak exekútor stráca zákonný nárok na trovy exekúcie ustanovený v § 196, § 199 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Z Exekučného poriadku nevyplýva ani právo prvostupňového súdu rozhodovať o nepriznaní trov exekúcie, ak zanikne iba jeden z účastníkov exekučného konania a to ani v prípade zrušenia a následného výmazu ex offo z obchodného registra pre nemajetnosť povinného, čo teda možno považovať za nerešpektovanie znenia ust. § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, v nadväznosti na ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Prvostupňový súd v rozhodnutí o zastavení exekúcie a pri rozhodovaní o priznaní trov exekúcie, na ktoré má exekútor zákonný nárok, svoje rozhodovanie o nepriznaní trov exekúcie exekútorovi opiera len o nerelevantné odôvodnenia svojho postupu, t.j. prečo trovy exekúcie prvostupňový súd nepriznáva, pričom zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku toto oprávnenie prvostupňovému súdu nevyplýva. Práve naopak z Exekučného poriadku vyplýva exekútorovi zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ust. § 196, § 199, § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, čo je povinný prvostupňový súd rešpektovať.

Prvostupňový súd exekúciu zastavil, v odôvodnení rozhodnutia uviedol a odcitoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom bol povinný najskôr právoplatne samostatným uznesením (výrokom) exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, a až po právoplatnosti tohto uznesenia (výroku) o neprípustnosti exekúcie mohol rozhodovať o zastavení exekúcie. Prvostupňový súd tým rozhodol predčasne, pred právoplatnosťou rozhodnutia (výroku) o neprípustnosti exekúcie. O uvedenom nesprávnom postupe svedčí aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 113/2005, z ktorého dokonca vyplýva, že pred samotným zastavením exekúcie malo byť vydané najskôr všeobecným súdom (nie exekučným) rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti by bolo iným dôvodom, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať, resp. minimálne mal byť výrok rozhodnutia pred konaním o zastavení exekúcie právoplatný. Exekúcia bola preto zastavená predčasne, ešte pred právoplatnosťou uznesenia o neprípustnosti exekúcie. Aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/07 vyplýva, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR došlo, pretože súdy sa v odôvodnení rozhodnutia výkladom

ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku dôsledne nezaoberali a naviac, v čase rozhodovania súdu o zastavení exekučného konania v dôsledku vyslovenia neprípustnosti exekúcie (vyslovenej súčasne s jej zastavením) , výrok súdu o neprípustnosti exekúcie nemohol byť právoplatný, nakoľko proti tomuto výroku je prípustné odvolanie. Pri aplikácii vyššie uvedeného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je zrejmé, že odvolanie proti neprípustnosti exekúcie je možné, pretože o neprípustnosti nerozhoduje exekučný súd, ale všeobecný súd podľa tretej časti O.s.p., aj keď prípustnosť expressis verbis Exekučný poriadok neuvádza. Nepripustenie tohto výkladu v súlade s ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (napr. uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS 18/1995) , v konečnom dôsledku znamená porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva a to porušenie čl. 20 Ústavy SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd (sudca) zrušil predmetné rozhodnutie Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er/375/2007 zo dňa 13.4.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň dal do pozornosti súdu účinnosť (nové znenie) ust. § 196 Exekučného poriadku od 1.1.2012, podľa ktorého podliehajú od 1.1.2012 zdaniteľnému plneniu všetky príjmy exekútora (čiastočné i úplné plnenie) vo všetkých exekučných konaniach začatých aj pred 1.1.2012, avšak už navýšením celých trov o 20 % sadzbu DPH. Uvedené vyplýva zo zákona č. 348/2011 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorým bol v čl. III menený a doplnený Exekučný poriadok, podľa ktorého s účinnosťou od 1.1.2012 sa podľa novelizovaného ustanovenia § 196 Exekučného poriadku navyšujú už celé trovy exekúcie o 20 % DPH a to vo všetkých exekučných konaniach začatých ako pred 1.1.2012, tak aj po 1.1.2012, čo sa týka aj trov exekúcie priznávaných právoplatne v uznesení, resp. výroku uznesenia súdu pri zastavení exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že od 1.1.2012 sa navyšujú celé trovy o 20 % DPH v závislosti na právoplatnosti rozhodnutia (výroku) o trovách exekúcie. Navýšenie trov exekúcie o 20 % DPH na celé DPH sa riadi dňom, kedy súd rozhoduje o priznaní trov exekúcie, v nadväznosti na právoplatnosť tohto rozhodnutia, na základe ktorého exekútor po právoplatnosti rozhodnutia o trovách fakturuje trovy exekúcie zvýšené o DPH tomu účastníkovi exekučného konania, ktorého ich úhradou zaviaže súd. K predmetnej otázke navýšenia o 20 % sadzbu DPH na celé trovy po 1.1.2012 môže súd požiadať príslušný daňový orgán, aby k tejto otázke zaujal stanovisko (Daňový úrad Košice, resp. Finančná správa SR) .

Oprávnený a povinný sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a zistil, že odvolanie súdneho exekútora je čiastočne dôvodné týkajúce sa výroku o trovách exekúcie.

Odvolací súd po preskúmaní listinných dôkazov zistil, že povinný bol vymazaný na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, č.k. 32Cbr/5/2010-28 zo dňa 27.9.2010, pričom z dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že táto obchodná spoločnosť bola zrušená bez likvidácie.

Podľa ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 10/2011) v prípade, ak povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na úhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora prichádza do úvahy zastavenie exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Za týchto okolností výrok súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie mal byť odôvodnený ustanovením § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. V takomto prípade o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorom prípade musí uhrádzať trovy exekúcie oprávnený. Závery súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia spočívajúce v tom, že súdny exekútor v priebehu exekučného konania nedostatočným spôsobom preveroval majetkové pomery, resp. nepreukázal nemajetnosť povinného nemajú za následok nesplnenie podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Odvolací súd poukazuje na to, že samotné konštatovanie nedostatočného spôsobu preverovania majetkových pomerov povinného nepostačuje k takýmto záverom, pretože ich je potrebné konkrétnym spôsobom vytknúť, k čomu v danom prípade nedošlo.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní zabezpečiť a oboznámiť sa so spisom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 32 Cbr/5/2010, na základe ktorého bude možné zistiť, či povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemal obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora. V prípade zistenia týchto skutočností bude povinnosťou súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) , h) O.s.p. zrušil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne podľa § 224 ods. 3 O.s.p. aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, ku ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

V prejednávanom prípade je evidentné, že súdny exekútor nie je účastníkom exekučného konania mimo rozhodovania o jeho trovách a preto proti výrokom podľa § 57, § 58 Exekučného poriadku o neprípustnosti a zastavení exekúcie nie je oprávnený podávať opravné prostriedky, na základe čoho odvolací súd rozhodol v tejto časti podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. a odmietol odvolanie súdneho exekútora proti výroku, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúcie za neprípustnú a exekúcie zastavil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.