KSKE 15 CoE 152/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/152/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7299897763 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7299897763.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: DATATEL, s.r.o., so sídlom Popradská 68, Košice IČO: 17075131, proti povinnému: TALMA, s.r.o., Palárikova 12, Košice, v konaní o vymoženie 256,39 Eur s príl., o odvolaní súdneho exekútora: JUDr. Ing. Karol Mihal, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č. k. 1Er/3545/1999-9 zo dňa 20. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 29.10.1999 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému vo výške 256,39 Eur s prísl., a to na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II, sp. zn. 1Rob2062/99-12 zo dňa 22.06.1999. Súd dňa 09.11.1999 vydal poverenie č. 5803 009360 *, ktorým poveril vykonaním exekúcie JUDr. Ing. Karola Mihala. Dňa 13.03.2012 doručil súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) z dôvodu nemajetnosti povinného v dôsledku čoho bol povinný dňa 12.01.2008 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Zároveň si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 73,55 Eur. Súd citoval ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/, § 196, § 200 ods. 1, § 235 ods. 2, § 203 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania , t. j. do 31.01.2002 a uviedol, že po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že povinný bol z Obchodného registra ex offo vymazaný dňa 12.01.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že u povinného nebol zistený žiadny majetok, ktorý by bolo možné exekučne postihnúť, súd rozhodol o zastavení exekúcie v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Súd nemohol exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, nakoľko podľa Exekučného poriadku platného a účinného v čase začatia exekučného konania takýto dôvod Exekučný poriadok neobsahoval. Exekučný poriadok účinný do 31.01.2002 ešte neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného v prípade, keď sa exekúcia zastaví z dôvodu nemajetnosti povinného. Povinnosťou uhradiť exekútorovi trovy exekúcie súd nemohol zaviazať povinného, lebo tento bol aj podľa podania súdneho exekútora nemajetný, ale ani oprávneného, pretože tento nezavinil zastavenie exekúcie a ani nemohol predvídať takýto dôvod zastavenie exekúcie.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Proti uzneseniu súdu v časti výroku týkajúcej sa trov exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor a žiadal, aby odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu Košice II, č. k. Er/3545/1999, zo dňa 20. marca 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalej uviedol, že exekučný súd nepostupoval správne , pretože nerešpektoval skutočnosť, že súdny exekútor má zákonný nárok na trovy exekúcie, ktorý vyplýva zo znenia ustanovenia § 196, § 199 a § 200 ods. 1 v nadväznosti na znenie ustanovenia § 203 v platnom znení do 31.01.2002. Exekučný súd nerešpektoval ani skutočnosť, že exekučný poriadok neobsahoval ani do 01.02.2002, ani po 01.02.2002 dôvod na zastavenie exekúcie, ktorým je zánik povinného a ani tento právny stav neupravoval, preto bolo potrebné použiť pri zastavení exekúcie analógiu procesného práva. Má za to, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) v spojení s ustanovením § 203 ods. 2 písm. h) Exekučného poriadku túto možnosť ponúka, a to aj v konaniach začatých pred 01.02.2002, ako i po 01.02.2002. Exekučný súd v prvom rade nesprávne posúdil dôvod na zastavenie exekúcie, pričom mal exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože podnet na zastavenie exekúcie dal exekútor, ako účastník konania v časti trov exekúcie. Keďže povinný zanikol, mal exekučný súd rozhodnúť aj o výške trov exekúcie a zaviazať ich úhradou oprávneného. Dôvodom je skutočnosť, že z ust. § 203 Exekučného poriadku v platnom znení, vyplýva pre súd možnosť zvažovať kto zaplatí trovy exekúcie iba vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený i povinný. Ak však povinný zanikne, nemá už prvostupňový súd možnosť úvahy, ale je povinný rozhodnúť aj o trovách a úhradou trov zaviazať oprávneného, ako jediného existujúceho účastníka exekučného konania. V prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosť súdu rešpektovať zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z ust. §§ 196,199 a 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň poukázal na nálezy Ústavného súdu SR zo dňa 10.01.2005, sp. zn. PL. ÚS 49/03, zo dňa 15.11.2000 sp. zn. PL ÚS 21/00, Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6Sž 221/00 zo dňa 27.06.2001 a uviedol, že súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, pričom v zmysle ustanovenie § 196 ods. 1 Exekučného poriadku patri súdnemu exekútorovi za túto činnosť odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená ústavným súdom, a to v Náleze Ústavného súdu SR II. ÚS 31/04, ako aj v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/06-28 zo dňa 04.10.2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozhodnutia o nepriznaní trov prvostupňovým súdom porušené bolo. Rozhodovanie o náhrade trov exekúcie je totiž integrálnou súčasťou rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné konanie zastavuje, a to aj napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia napadnutého rozhodnutia výslovne neustanovil povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. Zamietnutie nároku exekútorov na priznanie trov exekúcie bez toho, aby sa týmto názorom okresný súd meritórne zaoberal, nemá totiž oporu v zákone a je založený iba na tom, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neexistovala právna úprava, ktorá by výslovne ustanovovala pre exekučný súd povinnosť rozhodnúť pri zastavení exekúcie aj o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. Ak by súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v konaní, ktoré vykonával a na základe návrhu, teda "objednávky" oprávneného a v jeho prospech, svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zákona nesúladného s ústavou, ako aj k porušeniu čl. 20 Ústavy SR nepriznaním trov exekúcie súdneho exekútora. Ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2M Cdo/1/2006 zo dňa 30.11.2006 , sp. zn. 4 M Cdo 14/2006zo dňa 29. marca 2007, sp. zn. 7 M Cdo5/2011 zo dňa 13. mája 2011, sp. zn. 3M Cdo10/2011 zo dňa 24. novembra 2011, sp. zn. 5M Cdo 15/2011 zo dňa 19. januára 2012, sp. zn. 5M Cdo 16/2011 zo dňa 26. januára 2012 a sp. zn. 3M Cdo 15/2011 zo dňa 09. februára 2012, v ktorých ide o druhovo rovnakú vec. Má zato, že napadnutým uznesením ide iba o mechanicky prevzaté a nerelevantné odôvodnenie nesprávneho postupu prvostupňového súdu, ktorý obhajuje nesprávny postup pri nepriznaní trov exekúcie, čo je dôkazom arbitrárnosti, pretože povinnosťou súdu je trovy súdnemu exekútorovi priznať. Na záver poukázal na rozhodnutie ESĽP Van der Mussele proti Belgicku, pričom zdôraznil, že tento prípad sa z viacerých dôvodov nedá aplikovať na prípad nepriznania trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O.s.p.) , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) , preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora je d ô v od n é.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu výmazu povinného ako obchodnej spoločnosti z obchodného registra.

Posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 29.10.1999, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku) . Po začatí exekučného konania došlo k 12.01.2008 k výmazu povinného z Obchodného registra Okresného súdu Košice I z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie na základe uznesenia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka.

Keďže predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 29.10.1999, je potrebné naň aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31. januára 2002, nakoľko v zmysle ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného do 31. januára 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

K namietanému nepriznaniu náhrady trov exekúcie odvolací súd uvádza, že v zmysle citovaného ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa pôvodného znenia ktorého (vzťahujúce sa na posudzované exekučné konanie) , ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, pričom však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

V predmetnej veci bola exekúcia zastavená pre výmaz povinného z obchodného registra z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie na základe uznesenia príslušného súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka, teda z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že v danej situácii oprávneného nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nakoľko tento v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (v roku 1999) ani počas exekúcie nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, teda že povinný zanikne (v roku 2008) . Ust. § 203 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne prípady, kedy je možné oprávnenému uložiť povinnosť

nahradiť trovy exekúcie. Toto ustanovenie nie je možné vykladať natoľko extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie sám.

Keďže nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 Exekučného poriadku účinného do 31.01.2002 a zároveň povinného, ktorý zanikol vymazaním z obchodného registra, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie povereného súdneho exekútora. Z uvedených dôvodov bolo možné rozhodnúť, že náhrada trov exekúcie sa súdnemu exekútorovi nepriznáva.

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 mutatis-mutandis aj I. ÚS 196/06) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 27/08 z 24.01.2008) .

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že súdny exekútor nesprávne poukázal na viaceré druhovo (skutkovo) podobné rozhodnutia Najvyššie súdu Slovenskej republiky, nakoľko v uvedených prípadoch Exekučný poriadok pripúšťal zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) , teda v prípade, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tomto konaní exekúcia začala 29.10.1999 a v tom čase platný a účinný Exekučný poriadok takúto možnosť exekučnému súdu neposkytoval.

Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol súdny exekútor neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Ostatným účastníkom preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.