KSKE 15 CoE 160/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/160/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811205503 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811205503.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zast. advokátkou JUDr. Andreou Cvikovou, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti povinnej: K. B., N.. X.X.XXXX, A. XXX XX Č. Č.. XX, o vymoženie 1.373,31 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ľubošom Sidorjákom, so sídlom Murgašova 3, Košice, pod č. Ex 792/11, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č. k. 10Er/ 511/2011-14 zo dňa 27.9.2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 7.6.2011 domáhal voči povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 1.373,31 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu zo dňa 18.1.2011 pod sp. zn. 24/01/11. Na základe návrhu oprávneného súdny exekútor požiadal dňa 1.7.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok ) , podľa ustanovení § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní ) a podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.

Zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú medzi oprávneným a povinnou dňa 23.3.2007, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 652,39 Eur (19.654 Sk) , posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a preto na daný vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Po preskúmaní predloženej úverovej zmluvy vrátane Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. súd prvého stupňa zistil, že čl. 18 upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred

rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 18.2 tejto Zmluvy o RÚ. Výber jednej z alternatív riešenia sporov bolo ponechané na žalobcovi, teda na oprávnenom. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve považoval prvostupňový súd za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Takéto znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis) . Súd prvého stupňa v tomto prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 18. uzatvorenej Zmluvy o revolvingovom úvere je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) . Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonania exekúcie zamietol. Po právoplatnosti tohto uznesenia súd prvého stupňa rozhodne o zastavení exekučného konania (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku) .

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 103,44 Eur.

Podľa názoru oprávneného je rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu (rozhodcovskému rozsudku) daný a vymedzený na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, čo vyplýva z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 164/96 a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi (viď § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní) . Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo.

Poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira, ktoré sa týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil, že dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale aj v hrubom rozpore s právom EÚ. Uviedol, že rozhodnutie je aj porušením rovnosti účastníkov, pretože ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia v tom zmysle, že súd bude brať do úvahy len to, čo je v prospech spotrebiteľa.

Ďalej oprávnený namietal záver súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmluve o revolvingovom úvere č. 8000074047 zo dňa 2.4.2007. Z článku 18 ods. 18.1 zmluvy totiž vyplýva, že osoba podávajúca žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Nejedná sa o povinnosť riešiť spor výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne pripúšťa možnosť rozhodcovského konania pre spotrebiteľské zmluvy. Ak bude žalobcom spotrebiteľ, bude mu patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním. Oprávnený poukázal aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa konať výlučne v rozhodcovskom konaní, nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len neplatnosť ustanovenia nútiaceho k rozhodcovskému konaniu. Toto článok 18 ods. 18.1 zmluvy plne rešpektuje a nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Súdom uvádzané tvrdenie teda neobstojí tak z hľadiska komunitárnej úpravy, ale ani z hľadiska úmyslu zákonodarcu, a ani vzhľadom na znenie zákona. Záver exekučného súdu o neplatnosti celej rozhodcovskej doložky považuje oprávnený tiež za neprimeraný zásah. Pritom v súdnej praxi je

nesporné, že pri posudzovaní platnosti právneho úkonu (rovnako aj časti zmluvy) má vždy prednosť výklad zachovávajúci jeho platnosť pred tým výkladom, ktorý ho zneplatňuje.

Vo svojej argumentácii oprávnený odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/166/2008-82 zo dňa 26.5.2009, ktorý konal o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaného z dôvodu tvrdeného porušenia rovnosti účastníkov konania a neplatnosti rozhodcovskej doložky, pričom nedospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná. V závere zdôraznil, že všetky ustanovenia rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve možno považovať vo všetkých jej aspektoch za dohodnuté v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a Občianskym zákonníkom.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p. ) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie, a preto prvostupňový súd správne žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd sa podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza ešte nasledovné:

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka") .

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) , alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c) .

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu so sídlom v Bratislave, vydaný rozhodcom Mgr. Luciou Piršelovou pod sp. zn. 24/01/11 zo dňa 18.1.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1.3.2011 a vykonateľnosť dňa 5.3.2011. Uvedeným rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.373,31 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 31.12.2010 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 49,79 Eur.

Z predloženej Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000074057 uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 2.4.2007 vyplýva, že povinnej ako dlžníkovi bol poskytnutý úver vo výške 19.654 Sk (652,39 Eur) , ktorý sa povinná zaviazala splácať v 18-mesačných splátkach po 1.667 Sk (55,33 Eur) . RPMN činila 90,85 % a zmluvná odmena za poskytnutie úveru bola stanovená v sume 1.500 Sk (49,79 Eur) . Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., v ktorých je zakotvená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej podľa článku 18.1 akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením, či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 18.2 tejto Zmluvy o RÚ. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V zmysle článku 18.2 tejto Zmluvy o RÚ spory budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z konkrétne uvedených rozhodcov a v prípade, ak by ani jeden z uvedených rozhodcov nemohol prevziať funkciu rozhodcu, určí náhradného rozhodcu veriteľ.

Prvostupňový súd správne posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah spotrebiteľský. V zmluve o revolvingovom úvere je povinný označený ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pričom oprávneným nebol v priebehu konania tvrdený alebo preukázaný opak. Oprávnený konal pri uzatváraní zmluvy ako podnikateľský subjekt. Navyše z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že predmetom podnikateľskej činnosti oprávneného je okrem iného aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Súd prvého stupňa preto správne aplikoval ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

Občiansky zákonník síce až od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Takéto dojednanie je v rozpore s Ústavou garantovaných práv na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Odvolací súd dodáva, že dané ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm. q) , ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.

V závere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd rámec svojej preskúmavacej činnosti neprekročil.

Odvolací súd ďalej dodáva, že viaceré okresné a krajské súdy Slovenskej republiky pristúpili v obdobných prípadoch, podobne ako súd prvého stupňa, k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a k preskúmavaniu platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Ústavný súd SR posúdil súlad takéhoto postupu s Ústavou Slovenskej republiky a nezistil porušenie zákona či ústavy všeobecnými súdmi, čo uviedol v uznesení zo dňa 24.02.2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19: "Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru) , podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to tvrdí sťažovateľka. ... Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné."

K námietke oprávneného týkajúcej sa rozsudku resp. postupu Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn 14C/166/2008 odvolací súd uvádza, že v danej veci bola prejednávaná konkrétna rozhodcovská doložka, ktorá nie je predmetom súdneho prieskumu v rámci tohto konania. Zároveň v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom, a teda rozhodnutie Okresného súdu Žilina nie je pre tunajší súd právne záväzné.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnej ani súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.