KSKE 15 CoE 95/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/95/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606212278 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7606212278.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: L. Y., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. XX, v konaní o vymoženie 220,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 09.02.2012, č. k. 2Er 556/06-28, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením čiastočne zastavil exekúciu čo do úroku z omeškania nad 7,0 % ročne zo sumy 254,92 eur od 24.3.2006 do 18.8.2006, a úroku z omeškania nad 9,0 % ročne zo sumy 212,44 eur od 19.8.2006 do zaplatenia.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo dňa 5.4.2007 vydané poverenie pre vymoženie uloženej povinnosti istiny 220,40 eur s príslušenstvom pre súdneho exekútora JUDr. Bc. Karola Mihala, na základe exekučného titulu a to vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava pod sp. zn. SR 2312/06 zo dňa 27.6.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.7.2006 a vykonateľnosť dňa 19.7.2006. Z uvedeného exekučného titulu bolo zistené, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 262,89 eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 254,92 eur od 24.3.2006 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 111,26 eur. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol podľa jeho odôvodnenia vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 31.1.2006. Z návrhu na vykonanie exekúcie bolo zistené, že povinný po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do podania návrhu na vykonanie exekúcie neuhradil žiadnu splátku. Súdny exekútor predložil súdu podnet na čiastočne zastavenie exekúcie, príp. zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a dojednaná výška úrokov medzi účastníkmi zmluvných vzťahov môže byť dôvodom absolútnej neplatnosti v časti úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 2, ust. § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluvný úrok z omeškania dohodnutý v zmluve medzi účastníkmi predstavuje po prepočte ročne výšku 91,25 %, čo je v rozpore s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a zmluvné strany sa teda nemohli platne dohodnúť na výške úrokov z omeškania nad rozsah daný týmto ustanovením. Rozsudok vydaný rozhodcom ignoroval požiadavku ochrany spotrebiteľa uvedenú v § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorý jednoznačne uvádza, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý

je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z vyššie uvedených skutočností je zrejme, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní zaväzuje povinného čiastočne aj na plnenie, ktoré je právom nedovolené.

Proti uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

V odvolaní uviedol, že účastníci si v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Oprávnený pritom považoval dohodnutú výšku úroku z omeškania za primeranú okolnostiam poskytnutia úveru, kedy oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, bez poskytnutia zabezpečenia zo strany povinného. Uviedol, že ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívny charakter a zo žiadnych právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si strany môžu dohodnúť. Poukázal pritom na niekoľko rozhodnutí súdov Českej republiky a Slovenskej republiky a zdôraznil, že povinný mal možnosť odvrátiť povinnosť platenia týchto úrokov v prípade, že by si svoje povinnosti splnil riadne a včas. Poukázal na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený opätovne zdôraznil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. "absolútny obchod", čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek obmedzení. Na záver namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to udelením poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Dikcia zákona obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadostí o udelenie poverenia a ostatných preskúmavaných listín.

Povinný a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p.") , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 "O.s.p.") , preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného n i e j e dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal aplikovanie ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka na Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa 31.1.2006 a posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania ako neprimerane vysokých.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie.

Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 I. N. c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad) . Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 31.1.2006, je treba aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený - POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS) . Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Odvolací súd preto uvádza, že je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený v podanom odvolaní ďalej namietal posúdenie úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých. Odvolací súd k tomu uvádza, že ušlo pozornosti odvolateľa, že súd prvého stupňa tieto úroky neznížil z dôvodu ich neprimeranej výšky ale z dôvodu ich rozporu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Je nesporné, že podľa práva Európskej únie sú spotrebiteľské zmluvy občianskoprávnym inštitútom a nie inštitútom obchodného práva. Úrok z omeškania, na ktorý má oprávnený nárok, preto nie je možné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ako si to dohodli účastníci konania, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

K námietke oprávneného týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd dodáva, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bol v priebehu exekúcie predložený návrh na čiastočné zastavenie exekúcie a súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom a exekúcia nezákonná, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu v tejto časti zastaviť aj bez návrhu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok, ktorý mal byť exekučným titulom trpí v časti úrokov z omeškania tak závažným nedostatkom, ktorý nemožno odstrániť, a pre ktorý musí byť exekúcia v tejto časti zastavená.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil v časti úroku z omeškania prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vymáhaný úrok z omeškania nebol v súlade s touto právnou úpravou.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací sú rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z. z. - o súdoch v platnom znení) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.