KSKE 16 CoE 134/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/134/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511205622 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511205622.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: J. M., R.. K.. S.., so sídlom v L., P. XX/C, proti povinnej: G. F., X..: XX. XX. XXXX, trvale bytom K., Y. Č.. X, pre vymoženie pohľadávky vo výške 927,61 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 27. 10. 2011 č. k.: 17Er/1413/2011-18 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu, EÚ so sídlom Ľudovíta Štúra 12, 071 01 Michalovce o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spisovej značky EX 611/2011 zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 11. 08. 2011 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu, vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, IČO: 35 862 882, so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava zo dňa 15. 10. 2010 pod č. IBB0310046, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 11. 2010 a vykonateľnosť dňa 22. 11. 2010.

Rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 927,61 eur, úrok vo výške 23,00 % ročne zo sumy 927,61 eur od 02. 02. 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 927,61 eur od 02. 02. 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti 01. 02. 2010 vo výške 263,50 eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 48,66 eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 53,41 eur.

Oprávnený svoju hmotnoprávnu a procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 15. 12. 2010 medzi postupcom: J. L., C.. R.., R. R. J. Č.. X/B, L., A.: XX XXX XXX a spoločnosťou L. A. Z. ako postupníkom, ktorá na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 02. 2011 postúpila pohľadávku voči povinnému na oprávneného.

Dňa 20. 04. 2011 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa po preskúmaní podmienok na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) zistil, že právny predchodca oprávneného a povinná uzavreli dňa 12. 12. 2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnej úver vo výške

40.000,- Sk, ktorý sa povinná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.846,- Sk po dobu 30-tich mesiacov. Ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 25,58 % a úroková sadzba 23 % ročne.

Súd prvého stupňa v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch posúdil uvedenú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Ďalej citoval ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom.

Súd prvého stupňa zo Zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti J. L. zistil, že v čl. 11.2 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa banka a klient dohodli na riešení všetkých ich vzájomných sporov ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok, klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou a obchodnými podmienkami vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná, a. s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR OS Bratislava I, odd.: Sa, vl. č. 3157/ B podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podratia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Súd prvého stupňa považoval takto formulovanú rozhodcovskú doložku za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko spotrebiteľovi nebol daný dostatočne dlhý čas na jej prehodnotenie. Navyše v zmysle tejto doložky sa spotrebiteľ mal podrobiť konaniu vzdialenostne neprijateľnému, a to pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, a na výbere ktorej nemal spotrebiteľ žiadnu účasť, a ktorá mala z tejto aktivity oprávneného prospech. Súd prvého stupňa ďalej citoval ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) , ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a za použitia Smernice Rady 93/13/EHS ako interpretačného pravidla uviedol, že vo Všeobecných obchodných podmienkach spoločnosti J. L. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka. Táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Navyše doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa ale na začiatku zmluvného vzťahu. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f) , písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a navrhol, aby v prípade, že sudca súdu prvého stupňa odvolaniu nevyhovie, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení odvolania oprávnený uviedol, že posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, že ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK nemôže mať na mysli konkrétny obsah alebo právny dôvod plnenia, ale "len" povahu plnenia a poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Uviedol, že ak by sa pripustilo, že plnenie, ktoré ukladá rozhodcovský rozsudok na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, potom by sa muselo dospieť k rovnakému záveru pri každej hmotnoprávnej vade exekučného titulu a uviedol, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal ustanovením § 93 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého v čase uzavretia zmluvy bol veriteľ povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Uviedol, že v OP je dohodnuté prednostné riešenie sporov mimosúdnou a pôvodný veriteľ - J. L. C.. R. zaslala povinnému písomnú výzvu na zaplatenie dlžnej sumy a žalobu podala až po nedosiahnutí dohody s povinným. K tvrdeniu súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne vyjednaná, oprávnený uviedol, že pri uzatváraní zmluvy mal povinný možnosť sa oboznámiť s jej obsahom a svojim podpisom na zmluve vyhlásil, že sa s ňou ako aj s OP oboznámil a súhlasí s nimi. Rozhodcovská doložka reálne poskytuje rovnaké práva a povinnosti obom zmluvným stranám a súd prvého stupňa neuviedol, v čom spočíva narušenie rovnováhy medzi zmluvnými stranami. Povinný, ako dlžník, mal možnosť kedykoľvek podať žalobu na rozhodcovský súd, ak veriteľ poruší svoje povinnosti a keďže tieto neporušil, povinný nemal dôvod na podanie takej žaloby. K odkazu na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C. a ďalšie oprávnený uviedol, že tieto vychádzali z odlišného skutkového stavu. Uviedol, že v danej veci rozhodcovský súd vyzval povinného na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu, povinný zásielku prevzal a v stanovenej lehote odpoveď nezaslal, preto právny predchodca oprávneného nemal žiadny vplyv na procesnú pasivitu povinného, a preto rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Uviedol, že podľa rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu je rozhodcovské konanie je písomné, a preto vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od miesta bydliska povinného nie je podstatná. Ústne pojednávanie môže rozhodcovský súd nariadiť len na návrh účastníka a môže sa konať aj na inom mieste a poukázal aj na ďalší bod rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, podľa ktorého na tvorbe 3-členného senátu sa podieľajú aj účastníci konania, pričom povinný túto možnosť nevyužil. Súd prvého stupňa neuviedol, akú inú kvalitu či kvantitu by malo rozhodnutie všeobecného súdu, ak by o veci rozhodoval a v čom rozhodcovský súd pochybil. V ďalšom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/304/2010-50, v ktorom uznal argumentáciu oprávneného o nesprávnom slovenskom preklade smernice. K tvrdeniu súdu, že zistil, že zmluva o úvere bola uzatvorená s oprávneným uviedol, že to nezodpovedá skutočnosti, keďže zmluvu o úvere s povinným uzavrela J. L., C.. R.., a na oprávneného bola postúpená pohľadávka z takto uzavretej zmluvy. V ďalšom oprávnený uviedol, že J. L. svoju činnosť vykonáva na základe bankového povolenia Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva dohľad nad jej činnosťou a pri výkone svojej činnosti dodržiava právne predpisy, ktorými je viazaná. Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa vytvoril právny stav, v zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jeho právo na súdnu ochranu. Vzhľadom na dohodnutú rozhodcovskú doložku na všeobecnom súde by mohlo dôjsť k situácii, že všeobecný súd by na základe námietky žalovaného s poukazom na ust. § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 106 ods. 1 O. s. p. zastavil konanie a vec by postúpil príslušnému rozhodcovskému súdu. Ak súd dohodnutú rozhodcovskú doložku nepripustí, dôjde reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu a poukázal na vyššie náklady v konaní pred všeobecnými súdmi. Oprávnený uviedol, že ust. § 44 Exekučného poriadku umožňuje súdom účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých "nebankových" subjektov a každý jednotlivý prípad by mal byť posudzovaný dôkladne tak, aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na súdnu ochranu.

Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a odvolaciemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní oprávneného so stanoviskom sudcu, že odvolaniu nemieni vyhovieť (§ 374 ods. 4 O. s. p.) .

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O. s. p. prejednal odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením splnenia, resp. nesplnenia podmienok na vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 219 ods. 2 O. s. p. a na doplnenie a k odvolacím dôvodom oprávneného uvádza:

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku síce neuviedol, že zmluva o úvere bola uzavretá medzi J., a povinným, ale, i keď to výslovne v rozhodnutí neuviedol, vychádzal z konštatácie uvedenej v rozhodcovskom rozsudku, že pohľadávky veriteľa z uvedenej zmluvy boli postúpené na ďalší subjekt a z tohto subjektu na oprávneného, a preto oprávneného, ako právneho nástupcu J. L., C.. R.., v rozhodnutí považoval za subjekt, ktorý s povinným uzavrel zmluvu o úvere. Jedná sa procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na správnosť rozhodnutia.

K poukazu na nesprávny preklad Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nerozhodoval na jej základe, ale na základe právnych predpisov Slovenskej republiky.

K rozsahu oprávnenia exekučného súdu posudzovať materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto, ak sa rozhoduje o nároku vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy, podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky na zastavenie exekúcie, konal v medziach zákonnej úpravy. Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach S.X. C. C., odvolací súd uvádza, že z nich vyplýva, že i keď spotrebitelia nepodali žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, v konaní o výkon takýchto rozsudkov je potrebné v rámci realizácie zásady rovnosti zmluvných strán poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane ochranu pred nečestnými zmluvnými podmienkami. Tiež poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/10 (J., R.. K.. S.., proti A. F.) , v ktorom sa o. i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah a vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia čl. 6 ods. 1 smernice č. 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo a povinnosť preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či exekučný titul, na vykonanie ktorého súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného, nie je v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, a tým preveriť splnenie podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

V napadnutom uznesení súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, v ktorej bola dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorú posúdil ako neprijateľnú podmienku.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, zmluvu o úvere na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, s povinným uzavrela J. L., C.. R.., ktorej v ustanovení § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách je stanovená povinnosť "ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy 88j) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, 88k) a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov."

Podľa odkazov pod č. 88k je uvedené ustanovenie § 90 zák. č.492/2009 Z. z., podľa ktorého "Poskytovatelia platobných služieb sú povinní spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia 77) zriadiť stály rozhodcovský súd a zabezpečiť činnosť stáleho rozhodcovského súdu podľa osobitného zákona o rozhodcovskom konaní, 78) ktorý má sídlo v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky."

K posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky odvolací súd zdôrazňuje aj to, čo v napadnutom rozsudku uviedol aj súd prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola osobitne medzi účastníkmi konania dojednaná, ale bola súčasťou všeobecných podmienok, ktoré oprávnený prehlásil za súčasť zmluvy a ktoré povinný nemohol ovplyvniť, ale mohol zmluvu podpísať a dostať úver alebo nepodpísať a úver nedostať.

Na základe takéhoto posúdenia rozhodcovskej doložky odvolací súd má za to, že táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba vo Všeobecných obchodných podmienkach, povinný mal možnosť zmluvu s týmito podmienkami prijať alebo ju odmietnuť a za dôležité považuje aj skutočnosť, že nebol informovaný o vnútornom predpise, ktorým sa rozhodcovský súd má riadiť a má za to, že u spotrebiteľských zmlúv takýto spôsob dojednania rozhodcovskej doložky, je dojednaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Obč. zák. jeho absolútna neplatnosť.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka) . Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky posúdil rozhodcovský rozsudok ako titul, ktorý nemá legitimitu, a z ktorého dôvodu žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnene zamietol.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a keďže povinnej také trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva ich náhradu.

3:0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.