KSKE 16 CoE 144/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/144/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218859 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218859.2

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti povinnej B. B., W. XX, o vykonanie exekúcie pre 1 860,73 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 8Er/813/2011-25 z 24.1.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad, Bratislava, Záhradnícka 60 (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že 13.2.2011 mu bola doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie uloženej povinnosti istiny 1 860,73 € s prísl., na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu (ďalej len titul) , že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vymoženia 1 860,73 €, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 1 588,68 € od 21.7.2012 do zaplatenia, trov konania 300,10 €, súdneho poplatku 16,50 € za vydanie poverenia a trov právneho zast. v exekúcii, že titulom je Rozhodcovsky rozsudok II/2011-6209 z 25.7.2011, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť 1 860,73 €, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 1 588,68 € od 21.7.2012 do zaplatenia a trovy konania 300,10 € a, že oprávnený mu predložil Zmluvu o splátkovom úvere, uzavretú medzi Slovenskou sporiteľnou a povinnou, v zmysle ktorej bol povinnej poskytnutý úver 28 000 Sk, ktorý sa zaviazala splácať v 50 mesačných splátkach po 770 Sk. Vychádzajúc z § 41 ods.1,2,§ 44 ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) ,§ 45 ods.1,2,3 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní) ,§ 2 písm. a) ,§ 3 ods.1,2 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) uzavretia zmluvy) ,§ 52 ods.1,2,3,§ 53 ods.1,4 písm. r) O. z., účinného od 1.3.2010,ods.5 a § 54 ods.1,2 O. z. (v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) , ktorých znenie citoval, konštatoval, že titulom v danej veci je rozhodnutie rozhodcovského súdu, že podľa cit. § 44 ods.2 EP, ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a titul nie sú v rozpore so zák., že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je podľa § 44 EP povinný preskúmať okrem návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o vydanie poverenia aj predložený titul, že titul v danej veci bol vydaný na základe Zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou a, že súčasťou úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy je aj rozhodcovská doložka (ďalej len doložka) . Túto doložku považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uzavrel, že doložka - ako bolo uvedené - je súčasťou všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP) oprávneného, že je zrejmé, že podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal, a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie doložky, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam a už vzhľadom k tomu považoval doložku za neprijateľnú, pretože

nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, že okrem toho doložka núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, tým táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa podpisom takejto doložky vopred vzdáva svojich práv, preto - poukazujúc na uvedené - je doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa cit. ust. O. z. a teda je neplatná. Zdôraznil, že doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, že - podľa jeho názoru - je však dojednanie doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods.5 O. z. neplatná. Svoj názor opieral o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Poukázal na to, že aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj VOP, povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. ju odmietnuť, že obsah doložky bol dodávateľom vopred pripravený, a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie doložky nesie. Podotkol, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ust. smernice (93/13/ES) , a to najmä cit. ust., ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, že použitie ust. smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu, a keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13 /EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ust. smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok ňou stanovený. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej doložky opieral aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá, teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa podľa smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. Zdôraznil ďalej, že v rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným, že je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená podľa Obch. zák. za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku, že oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svoje podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok, že záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena, že uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie, že rozhodcovský súd, ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, absolútne opomenul aplikovanie prísl. kogentných vnútroštátnych a európskych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval a, že pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe doložky, ktorú považuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú v súlade s § 53 ods.5 O. z., v konečnom dôsledku nemal inú možnosť ako zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pokiaľ súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, má za to, že v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, zverenej mu EP. Citujúc znenie § 35,§ 45 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom konaní a § 159 O. s. p. zdôraznil, z uvedeného vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má

tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie a, že z uvedenej zákonnej úpravy (§ 45 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní) vyplýva, že ak sú splnené podmienky podľa tohto ust. exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zdôraznil, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie, že ak by meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je titulom, čiže ako súd tretej inštancie, že takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok, že práve absencia takejto právomoci súdu v kombinácii s príp. rozhodnutím o zastavení konania predstavuje bezprostredný zásah do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, že vznikla by situácia kedy oprávnený, ako aj povinný by boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez jeho možnosti priznané právo nútene vymôcť, že takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej ÚS) , ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (I.ÚS5/02 ÚS SR) , resp. práva, ktoré sú praktické a efektívne , t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten - Czapska proti Poľsku,§ 168) . Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c) zák. o rozhodcovskom konaní uviedol, že tieto sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, že pri výklade významu tohto ust. treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné, že cieľom tohto prieskumu je zistiť či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, že samotné ust. chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, že dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ust. by bolo, ak by rozhodcovský súd ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať tr. čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie) , že existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku a, že uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie 33Cdo/2657/2007 z 30.10.2009 Najvyššieho súdu Českej republiky, týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcii českého práva (časť jeho odôvodnenia citoval) . Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 (voľne reprodukoval obsah jeho bodov 37 a 47) a uviedol, že Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok) , že rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku, že ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní, z toho vyplýva, že ak by sa § 45 ods.1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní vykladal tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť podľa zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Tvrdil, že vzhľadom na uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich a, že rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali § 52-54 O. z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti O. z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O. z. a zmluva o úvere bola upravená len v Obch. zák. a v zák.č.258/01 Z. z., v dôsledku

toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom § 879f ods.3 O. z., že novelizovaným § 52 ods.1 O. z. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 O. z.) , tzn. že pokiaľ pred 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom) , nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52-54 O. z. že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa podľa § 261 ods.1 písm. b) Obch. zák. spravujú Obch. zák. bez ohľadu na povahu účastníkov, že ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ust. zák. o spotrebiteľských úveroch (lex specialis) , práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zák., tak Obch. zák. a podľa § 1 ods.2 Obch. zák. O. z., že právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy, že má v zmysle čl.46 ods.1 Ústavy SR a čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zák. Zastával názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného titulu a že takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Záverom dal do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods.4 písm. r) O. z., z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny, lebo cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom sa rozhodnúť, kde uplatnia svoje nároky, že ak by niektoré z ust. doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ust. za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky, že spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ust. považovaná za neprijateľnú a preto uvedené ust. v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej doložky. Záverom poukázal na to, že on, resp. jeho právny predchodca, predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák.č.483/01 Z. z o bankách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Zastával názor, že ho nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal v tom čase účinný zák. Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3MCdo11/2010 z 26.9.2011 (priložil ho v prílohe) , z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z. (jeho znenie citoval) , že z uvedeného zákonného ust. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, že nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi, rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom a len takýto zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zast. v odvolacom konaní 57,96 €.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. , lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia je potrebné dodať, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zák. ustanovených dôvodov, z nej existujú výnimky a takouto výnimkou je § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu, ktorá mu umožňuje zastaviť exekučné konanie o nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak ten má niektorú z vád uvedených v cit. ust.. Exekučný súd je oprávnený a povinný posúdiť, či rozhodcovský rozsudok účastníka rozhodcovského konania nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

V prejednávanej veci nemožno opomenúť skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe uzavretej Zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským podľa cit. zák.č.258/01 Z. z., čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného jej označenia, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ust. zák. o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ust. O. z., aj keď ten v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zák. a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Povahu predmetnej zmluvy nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase jej uzatvorenia Slovenská republika už bola jej členským štátom. Z tohto členstva jej, o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č.93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) . Pri jej výklade Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s jej cieľmi, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis) . Zároveň podľa smernice súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napr. O. z. Je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ust. chrániace práva spotrebiteľa, teda smernicu a § 52 a n. O. z., aj keď to z týchto ust. priamo nevyplýva.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť vnútroštátneho súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, napr. aj v rozsudku zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať doložku, na základe ktorej bol vydaný titul a uviedol, že smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy a ak je to tak, vnútroštátny súd má právomoc vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať doložku vyplýva aj z § 44 EP, pričom v rámci tohto prieskumu predovšetkým zisťuje, či titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej doložky, ak titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto doložky, čo vyplýva aj z cit. rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.

Súdna prax sa zjednotila v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, o. i. zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk upravených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné, tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný posúdiť otázku, či rozhodcovské konanie sa uskutočnilo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR l 3Cdo122/2011 z 9.2.2012 ) .

K námietke oprávneného, ohľadne právnej úpravy, účinnej až po uzavretí Zmluvy o úvere zo 4.8.2005, je potrebné uviesť, že O. z., účinný do 31.12.2007, len demonštratívne vymenoval niektoré neprijateľné podmienky a povahu neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a, že O. z. s takýmito neprijateľnými podmienkami, spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti a so zreteľom na to, že cit. ust.

nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a O. z.) , šlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zák., na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odhliadnuc od uvedeného je potrebné uviesť, že VOP, v ktorých je obsiahnutá doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto ju nemožno považovať za doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 zák. o rozhodcovskom konaní je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy nebola v danom prípade dodržaná (uznesenie NS SR 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011) .

Neplatná doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť titulom, lebo ide o nulitný právny akt.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.