KSKE 16 CoE 82/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/82/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207225617 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207225617.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice, IČO: 30 807 484, proti povinnému: VBC SLOVAKIA s. r. o., so sídlom v Košiciach, Szakkayho č. 1, IČO: 36 200 310, pre vymoženie 1.339,85 € s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er 2732/2007-13 zo dňa 30. 01. 2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd uviedol na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal dňa 02. 11. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Ladislava Kováča, Exekútorsky úrad Košice, Južná trieda č. 93, na vymoženie istiny 40.364,37 Sk a s trovami exekúcie, na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne so sídlom v Bratislave, pobočky Košice č. 7013-449-6023/2002-376 zo dňa 08. 03. 2002.

Súd z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný: VBC SLOVAKIA, s. r. o., zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Sa, vo vložke číslo: 11820/V, bol dňa 02. 03. 2010 vymazaný z obchodného registra ex offo na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, č. k.: 28 Cbr/48/2009-23 zo dňa 18. 01. 2010.

Na základe uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekúcie stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu, že je neprípustná.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky súdneho konania, ktorý nemožno odstrániť (§ 104 ods. 1 O. s. p.) a v exekučnom konaní nie je možné ďalej pokračovať (§ 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku - EP) .

O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal s tým, že v danej veci neboli splnené podmienky § 197 ods. 1 EP, keďže povinný v čase rozhodovania o nároku súdneho

exekútora na náhradu trov exekúcie už neexistoval (02. 03. 2010 výmaz z Obchodného registra) ex offo - zrušený bez likvidácie a v danom prípade nebola splnená ani základná podmienka pre aplikáciu ust. § 203 ods. 2 EP., keďže zastavenie exekúcie oprávnený sám nezavinil (§ 203 ods. 1 EP) .

Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o trovách exekúcie, v zákonnej lehote podal odvolanie súdny exekútor a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvody zastavenia exekúcie. S poukazom na uvedené súdny exekútor ďalej uviedol, že Exekučný poriadok jednoznačne dovoľuje zaviazať na uhradenie trov exekúcie oprávneného, a to na základe princípu zavinenia. Má teda za to, že v danom prípade mohol oprávnený pri náležitej opatrnosti a uvážlivosti predvídať zastavenie exekúcie. Konštatoval, že je potrebné, aby súd starostlivo zvážil vzniknutú situáciu a oprávnenému pripočítal jeho mieru účasti na zastavení exekúcie. Poukázal tiež na právne postavenie exekútora v zmysle platnej právnej úpravy a judikatúry a v tejto súvislosti aj na to, že nie je podnikateľom, nevykonáva slobodné povolanie, a preto je vylúčené, aby niesol riziko, že mu náhrada trov exekúcie priznaná nebude, aj keď jej zastavenie nezavinil.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, ak na daný prípad pri rozhodovaní o trovách exekúcie neaplikoval ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom DPH podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o DPH.

Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva zásada, že trovy exekúcie v zásade uhrádza povinný.

Výnimkou je ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré stanovuje podmienky, kedy súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému. V zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

však možno uložiť náhradu trov oprávnenému iba za predpokladu, že došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením a ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá zastavenie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie) . Pod zavinením oprávneného v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony) , ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo k výmazu povinného z obchodného registra, nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávnenej.

Z obsahu spisu v danom prípade je zrejmé, že oprávnená ani nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie podala dňa 20. 09. 2007 a na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie dňa 02. 11. 2007. Takto bola exekúcia vedená od uvedeného obdobia až do dňa, keď došlo k výmazu povinného z obchodného registra dňa 02. 03. 2010. Z uvedeného vyplýva, že oprávnená nemohla predvídať zánik spôsobilosti povinného byť účastníkom konania, v dostatočnom časovom predstihu pred výmazom povinného z obchodného registra podala návrh na vykonanie exekúcie, pričom zároveň nešlo o nedôvodný návrh. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že oprávnená zavinila zastavenie exekúcie. Oprávnená nemohla ovplyvniť ani postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda prípadné vykonanie exekučného titulu do straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Zároveň použitie ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. K zastaveniu exekúcie došlo podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť a je preto bezpredmetné, či boli splnené podmienky aj pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje iba prípad zastavenia exekúcie z tohto jediného dôvodu - § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a na všetky ostatné prípady zastavenia exekúcie je potrebné aplikovať ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Analogické použitie tohto ustanovenia je teda vzhľadom na úpravu v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vylúčené.

Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania (a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie) , nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, lebo Exekučný poriadok v cit. ust. § 203 ods. 1 (aj ods. 2) presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Nie je teda možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v ust. § 197 Exekučného poriadku, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie.

Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ súd zastavil exekúciu z iného dôvodu, než v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, aplikácia ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. V takomto prípade možno aplikovať len ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, avšak v danom prípade neprichádza do úvahy ani aplikácia tohto zákonného ustanovenia, pretože skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, nemožno považovať za zavinenie oprávnenej.

Výklad, v zmysle ktorého oprávnená by mala hradiť trovy exekúcie z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, a to aj za predpokladu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku, je v rozpore so základnými zásadami Exekučného poriadku a samotnou úpravou v ňom obsiahnutou.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.