KSKE 16 CoE 84/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/84/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211214712 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211214712.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: N. P. I., I.. W.. V.., so sídlom v D., K. XX, proti povinnej: K. O., trvale bytom v J., N. Č.. XXX/XX, o vymoženie 304,35 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k.: 39Er/1378/2011-11 zo dňa 01. 08. 2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodol tak s poukazom na ust. § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 45 zák. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 52 až § 54 Obč. zákonníka a § 2 a 3 zák. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok vydaný W. S.. K. J., so sídlom v Ž., C. T. Č.. XXX/XX, sp.zn. RK-682/10-MK zo dňa 14. 06. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 07. 2010 a vykonateľnosť dňa 23. 07. 2010. Podkladom pre vydanie tohto rozhodcovského rozsudku bola zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20. 05. 2008, ktorou sa oprávnený v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti zaviazal poskytnúť povinnej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti, úver vo výške 10.000,--Sk a povinná sa zaviazala splácať úver v mesačných splátkach po 882,- Sk po dobu 18 mesiacov a zmluvnú odmenu vo výške 5.876,- Sk, ako aj uhradiť celkové náklady spojené s týmto úverom. Vyššie uvedenú zmluvu preto súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. 258/2001 Z. z. a daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve.

Zo Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti N.., s. r. o., ktoré sú súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere, zistil, že v článku 18. Riešenie sporov - rozhodcovská doložka súd zistil, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy, s porušením, ukončením, či neplatnosťou zmluvy o úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pred jedným z rozhodcov, na ktorých sa zmluvné strany dohodli. S poukazom na § 40 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní konštatoval, že takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia vzniknutých sporov medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam. Doložka podľa názoru prvostupňového súdu nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, preto je v mysle § 53 ods. 4 OZ neplatná.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu je vymedzený na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie rozporu plnenie priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Exekučný súd nemá právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané zákonom o rozhodcovskom konaní, ako aj oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Preskúmavanie exekučného rozhodnutia v kontexte § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní znamená, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozsudok, je možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi, nie či zmluva ako právny úkon je možná, dovolená alebo v súlade s dobrými mravmi. Poukázal pritom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Asturcom, najmä na bod 47., v ktorom Súdny dvor Európskej únie riešil otázku, či národný súd je oprávnený v rámci vykonávacieho konania nahradiť nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Dôsledkom postupu exekučného súdu v prejednávanej veci je, že opomenutie či zmeškanie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nahradí exekučný súd na základe svojej úvahy a svojvôle, a to svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie. Niet žiadneho ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky v rámci konania o výkon rozhodnutia, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Exekučný súd v danej veci konal nielen bez zákonnej opory, ale aj v hrubom rozpore s právom Európskej únie, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Základnou otázkou, ktorú si mal exekučný súd vyriešiť, je rozsah jeho právomoci v exekučnom konaní. Súd prvého stupňa mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd, a teda vychádzať z povahy konania, ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje. Zároveň jeho rozhodnutie je aj porušením rovnosti účastníkov. Ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia v tom zmysle, že súd bude brať do úvahy len to, čo je v prospech spotrebiteľa. Obhliadnuc od zásadného nedostatku právomoci namietal aj tvrdenia o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. S poukazom na článok 18 ods. 18.1 zdôraznil, že osoba podávajúca žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva teda neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov. Rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom sú len alternatívne, a teda nevyžadujú od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Uvedené zmluvné dojednanie nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Citujúc § 53 ods. 4 písm. r/ OZ zdôraznil, že čl. 18 ustanovenie, vyžadujúce od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, neobsahuje a takéto prejednanie veci je len alternatívou s prejednaním veci pred všeobecným súdom. Poukázal aj na dôvodovú správu k naposledy cit. ustanoveniu OZ, podľa ktorej cieľom takejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, čo čl. 18 zmluvy rešpektuje. Z týchto dôvodov mal za to, že sú naplnené odvolacie

dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., § 205 ods. 2 písm. b/, písm. d/ a písm. f/ O. s. p.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.) .

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky v časti dojednania, ktoré oprávňuje výlučne oprávneného na určenie rozhodcovského orgánu pre rozhodovanie sporov bez akejkoľvek účasti povinnej z dôvodov, ako sú tieto podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vzhľadom na neplatnosť tejto dohody nebola daná právomoc W. S.. K. J. na rozhodovanie v danej veci a takto, t.j. bez právomoci vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt.

Určenie, ktorý rozhodca, resp. rozhodcovský súd bude spor medzi účastníkmi zmluvy rozhodovať, je jednoznačne zásadná otázka pre obsah rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky. Nie je možné proti vôli strán rozhodcovskej zmluvy, resp. jednej zo strán, keď sa dohodli na rozhodovaní sporu konkrétnymi rozhodcami, aby spor rozhodoval iný rozhodca, určený jednostranne iba veriteľom - oprávneným, teda nie na základe dohody oboch účastníkov rozhodcovskej zmluvy. Takto neplatne určený rozhodca nemá právomoc vo veci konať a rozhodovať a ním vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Treba zdôrazniť, že právomoc rozhodcu - rozhodcovského súdu, nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromnej (vlastnej) moci strán určovať si svoj (vlastný) osud, a to vrátane podrobenia sa rozhodnutiu rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu. Rozhodcovské konanie má teda svoj základ v dohode účastníkov a pokiaľ táto dohoda nie je platne uzavretá alebo ak dohoda bola porušená, výsledok tohto rozhodcovského konania je v rozpore s platne prejavenou vôľou oboch účastníkov a nejde o spôsobilý exekučný titul tak, ako na to správne poukázal súd prvého stupňa.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd dopĺňa nasledovné:

Podľa ust. § 45 ods. 1 zák. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ust. § 45 ods. 2 citovaného zákona súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) . Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) , či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011 č. k. IV.ÚS 55/2011-19) .

Z vyššie uvedených dôvodov nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom o rozhodcovskom konaní.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí exekučný titul, bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky. Tak ako bolo vyššie uvedené, takýto rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, pretože bol vydaný bez právomoci rozhodcu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom mal byť exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán.

Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §142 ods. 1 O. s. p. Oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z. z.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.