KSKE 1 Co 141/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/141/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107227095 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107227095.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr.Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. Č.. X, zastúpenej I.. M. R., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom D. Y., R. Č.. XX, proti žalovanému N. U.M., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., Ť. M. Č.. XX, zastúpenému N.. I. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Y., Hlavná č. 15, o určenie neplatnosti zmlúv a zaplatenie sumy 12.308,31euro, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.3.2010 č.k. 40C 187/2007-73 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku, vo výrokoch o trovách konania, vo výrokoch o odmene advokáta N.. M. R. a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 667,87 euro a tieto zaplatiť advokátovi N.. M. R. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 12.308,31 eur s 12% úrokom z omeškania od 31.1.2004 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti o určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke a v časti prevyšujúcej 12% úrok z omeškania zo sumy 12.308,31 eur za obdobie od 31.1.2004 do budúcna zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a advokátovi Mgr. M. R. priznal odmenu za právne zastúpenie žalobkyne v sume 1.910,60 eur. Súčasne upravil učtáreň súdu uvedenú odmenu zaplatiť advokátovi z prostriedkov štátu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal nahradiť štátu trovy konania vo výške 958,05 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote ho zaviazal zaplatiť aj súdny poplatok v sume 324,- eur na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobkyne, ktorá sa domáhala určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke označených číslami 01/01 a 02/01 a zároveň zaplatenia sumy 370.800,-Sk vrátane úroku z omeškania. Tento nárok žalobkyňa zakladala na tvrdení, že žalovanému zaplatila sumu 350.000,-Sk ako zábezpeku na vrátenie pôžičky, pričom k poskytnutiu finančných prostriedkov zo strany žalovaného nedošlo a preto mala za to, že zabezpečenie neexistujúceho záväzku nie je možné.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa a jej manžel mali záujem nadobudnúť vlastníctvo k bytu, resp. členské práva

a povinnosti v bytovom družstve a takto sa stať nájomcami bytu v Košiciach. Za týmto účelom oslovili žalovaného, ktorý pre nich obstaral najprv byt v hodnote 750.000,-Sk, na čo nemali dostatok finančných prostriedkov a preto im tento zabezpečil prevod členských práv k družstevnému bytu nachádzajúcemu sa v Y. T. H. O.. Č.. XX, za hodnotu 650.000,-Sk. Vzhľadom k tomu, že títo nemali dostatok finančných prostriedkov, dohodli sa so žalovaným, že členské práva a povinnosti k tomuto bytu budú prevedené na neho s tým, že oni zaplatia za prevod k uvedenému bytu sumu 350.000,-Sk a doplatok ceny prevodu členských práv doplatí žalovaný. Sumu 350.000,-Sk takto žalobkyňa spolu s manželom odovzdala žalovanému postupne a to vo forme zálohy vo výške 5.000,-Sk, neskôr ďalšiu zálohu vo forme 45.000,- Sk a následne sumu 300.000,-Sk. Dňa 1.2.2001 uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa a jej manžel ako dlžníci zmluvu označenú ako zmluvu o pôžičke č. 01/01 na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobkyni a jej manželovi peňažnú pôžičku vo výške 250.000,-Sk a títo sa zaviazali splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po dobu 10 rokov, spolu v sume 624.000,-Sk s úrokmi vo výške 5.200,-Sk s tým, že po splatení dlžnej sumy nadobudnú žalobkyňa a jej manžel členské práva a povinnosti k uvedenému 3-izbovému bytu. Následne žalovaný uzavrel so žalobkyňou a jej manželom k uvedenému bytu zmluvu o podnájme a v zmluve si dohodol právo odstúpiť od zmluvy a to od zmluvy o podnájme, ako aj od zmluvy o pôžičke, ak dlh žalobkyne a jej manžela bude vyšší ako 15.600,-Sk. Dňa 1.2.2001 uzavreli zmluvu o pôžičke na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobkyni a jej manželovi pôžičku vo výške 50.000,-Sk.

Z vykonaného dokazovania ďalej súd prvého stupňa vyvodil, že považoval za nesporné, že k reálnemu uzatvoreniu zmlúv o pôžičke v zmysle § 657 na základe ktorej by bol žalovaný prenechal žalobkyni a jej manželovi peňažné prostriedky a títo sa zaviazali vrátiť poskytnutú pôžičku po uplynutí dohodnutej doby, nikdy nedošlo a žalovaný v skutočnosti nepožičal žalobkyni a jej manželovi tvrdenú sumu 250.000,-Sk. Z obsahu predložených zmlúv označených ako zmluvy o pôžičke súd prvého stupňa vyvodil, že tieto vykazujú znaky zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal previesť členské práva a povinnosti v bytovom družstve k družstevnému bytu, nachádzajúcemu sa v Y. T. H. O. Č.. XX a to po zaplatení stanovenej ceny členských práv a povinností a to jednak sumy 350.000,-Sk, ktorú žalobkyňa s manželom zaplatili dňa 1.2.2001 (300.000,-Sk + 5.000,-Sk + 45.000,-Sk) , ktorú žalobkyňa spolu s manželom zaplatili žalovanému. Konštatoval, že v zmluve bolo dohodnuté, že omeškaním žalobkyne a manžela so splátkami v sume vyššej ako 15.000,-Sk má žalovaný právo odstúpiť od zmluvy o podnájme, ako aj od zmluvy o budúcej zmluve. Následne v súlade s obsahom zmluvy o budúcej zmluve žalobkyňa a jej manžel zaplatili žalovanému na splátkach sumu 20.800,-Sk. Dňa 3.5.2001 žalovaný doručil žalobkyni a jej manželovi výzvu na úhradu dlžných splátok vo výške 50.000,-Sk s tým, že v prípade nezaplatenia do 1.6.2001 vypovedá zmluvu o podnájme a dňa 28.6.2001 túto aj žalobkyni a jej manželovi vypovedal a mal za to, že vypovedanie zmluvy o podnájme bolo súčasne aj výpoveďou zo zmluvy o budúcej zmluve. Žalobkyňa a jej manžel prevzali výpoveď zo zmluvy dňa 2.7.2001 a uvedeným dňom došlo k zániku všetkých zmluvných vzťahov účastníkov. Mal za to, že v dôsledku uzavretia tejto zmluvy a jej následného skončenia výpoveďou došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol a preto si zmluvné strany boli povinné plnenie vydať. Konštatoval, že na základe zmluvy plnila iba žalobkyňa a jej manžel a to žalovanému sumu 370.800,-Sk a dospel k záveru, že túto sumu jej povinný žalovaný vydať žalobkyni.

V dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovaným vyporiadaval sa s jej dôvodnosťou a konštatoval, že žaloba bola podaná dňa 30.1.2004 a keďže mal za to, že k zániku zmluvy o budúcej zmluve došlo 2.7.2001, týmto dňom začala plynúť 3-ročná objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula až dňa 2.7.2004. Mal teda za to, že žaloba bola podaná v rámci tejto 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ohľadne plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty uviedol, že táto začína plynúť momentom, odkedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil a mal za to, že vzhľadom na nejasné a neurčité definovanie právneho vzťahu, ktorý medzi účastníkmi vznikol a ktorý súd právne kvalifikoval ako zmluvu o budúcej zmluve a za okamih jej zániku posúdil deň 2.7.2001 mal za to, že žalobkyňa sa dozvedela o zániku tejto zmluvy a že dňa 27.1.2004, kedy doručila spolu s manželom žalovanému oznámenie o neplatnosti zmlúv o pôžičke a vyzvala ho na zaplatenie sumy 420.800,-Sk. Mal teda za to, že žaloba bola podaná včas aj v rámci plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a preto námietku premlčania považoval za nedôvodnú.

Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. keď mal za to, že predmetom konania boli dva samostatné nároky a to nárok na určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke, ako aj peňažný nárok na zaplatenie 12.308,31 eur. Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná čo do peňažného nároku a neúspešná čo do nároku na určenie neplatnosti zmlúv. Z toho uzavrel čiastočný úspech oboch procesných strán v 1/2 - ici a preto účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Vzhľadom k tomu, že žalobkyni bol ustanovený bezplatný právny zástupca z radov advokátov podľa § 140 ods. 2 O.s.p., priznal tomuto advokátovi odmenu za zastúpenie v celkovej sume 1.916,10 eur a to z prostriedkov štátu. V súlade s ust. § 148 rozhodoval o náhrade takto preddávkovaných trov štátom a mal za to, že pokiaľ medzi účastníkmi konania nebola priznaná vzájomná náhrada trov konania, ide o úspech každého z nich vo výške 50% a preto zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu do tejto výšky čo zodpovedá sume 958,05 eur. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov a bola so svojím nárokom čiastočne úspešná vo výške 1/2 - ice, zaviazal súd v takomto pomere neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za návrh podľa § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Z.z. v sume 324,-eur.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že napáda výroky rozsudku, ktorými bol zaviazaný na peňažné plnenie vrátane úrokov z omeškania ako aj voči výrokom, ktorými bol zaviazaný nahradiť trovy štátu a súdny poplatok. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ a písm. d/ O.s.p.. V odvolaní uviedol, že nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vidí v odôvodnení akým sa tento vyporiadal jednak so skutkovým stavom, ako aj s okolnosťami za ktorých boli medzi nimi uzavreté zmluvy o pôžičke ako aj s ním vznesenou námietkou premlčania. Po opätovnom zhrnutí skutkového stavu tak, ako ho predniesol pred súdom prvého stupňa konštatoval, že žalobkyňa a jej manžel ako účastníci zmlúv o pôžičke č. 01 a 02/2001 slobodne, vážne podpísali tieto zmluvy a boli s ich obsahom a podmienkami riadne oboznámení, čo potvrdili obaja notársky overenými podpismi. Následne začali aj splácať splátky podľa obsahu uzatvorených zmlúv. Má za to, že zmena finančnej situácie u žalobkyne, ktorá nastala tým, že jej manžel odišiel zo spoločnej domácnosti nemôže ísť na ťarchu žalovaného, ktorý svoje podmienky vyplývajúce zo zmluvy plnil. Má za to, že neplnením podmienok zo zmluvy na strane žalobkyne sa táto dostala do nevýhodnej situácie, o ktorej ju aj listom zo dňa 3.5.2011 informoval. Zmluvné strany realizovali svoju vôľu prenesenú do zmluvy o pôžičke a žalovaná (správne žalobkyňa) nespochybňovala platnosť uzavretých zmlúv a takto urobila až podaním návrhu na súd dňa 30.1.2004, ktorému predchádzalo oznámenie o neplatnosti zmluvy zo dňa 27.1.2004. Tvrdenie, že nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov považuje za absolútne účelové a neplatné a má za to, že vykonaným dokazovaním bolo aj vyvrátené. Prevzatie finančných prostriedkov bývalým manželom žalobkyne potvrdili svedeckými výpoveďami D. K. Z. I. R.. Má za to, že nemožno prijať právny záver, ktorý súd vyslovil v dôvodoch rozsudku, že je nepochybné, že k reálnemu uzavretiu zmlúv o pôžičke nedošlo a že uvedené zmluvy možno považovať za zmluvy o budúcej zmluve. Takáto úvaha súdu by mala opodstatnenie, ak by súd výrokom určil, že zmluvy o pôžičke sú absolútne neplatné. Tieto však rozpor so zákonom pre ktorý by ich bolo možné vyhlásiť za neplatné nevykazujú. Má za to, že iba v prípade, ak by zmluvy boli vyhlásené za neplatné by sa žalobkyňa teoreticky mohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia titulom neplatného právneho úkonu. Pokiaľ teda sú uvedené zmluvy platné, takýto nárok žalobkyni nepatrí. Má za to, že zmluvy o pôžičke účastníci nikdy nevypovedali a žiadna zo zmluvných strán od zmlúv neodstúpila.

K posudzovaniu námietky premlčania uviedol, že za rozhodujúce z hľadiska začatia plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty je príjmový pokladničný doklad vystavený dňa 30.1.2004, kedy žalovaný potvrdil prijatie sumy 350.000,-Sk od manžela žalobkyne. Má za to, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku plynutím subjektívnej premlčacej lehoty vôbec nezaoberal, čím naplnil odvolací dôvod na strane žalovaného spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci.

K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zo strany žalovaného nedošlo k poskytnutiu pôžičky a suma, ktorú s manželom tomuto poskytli bola použitá na úhradu za prevod členských práv a povinností pre žalovaného. Majú za to, že žalovaný im žiadnu pôžičku neposkytol a preto ani nemohla vzniknúť na ich strane povinnosť na jej vrátenie. Výpoveďou podnájomnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX zo strany žalovaného došlo súčasne k zmareniu uzavretia budúcej zmluvy o prevode členských práv. Za moment zániku tejto zmluvy považujú deň X.X.XXXX.

Odvolací súd na prejednanie veci vytýčil spolu 6 odvolacích pojednávaní, z ktorých 5 bolo odročených z dôvodov na strane žalovaného, v jednom prípade z dôvodu kolízie jeho právneho zástupcu s iným pojednávaním, v 2 prípadoch pre práceneschopnosť žalovaného, v jednom prípade pre zmenu právneho zástupcu tesne pred odvolacím pojednávaním a v jednom prípade na pojednávanie dňa 12.1.2012 ako aj 16.5.2012, jeho nový právny zástupcu N.. I. M. predvolanie neprevzal v uloženej lehote.

S poukazom na uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolací súd neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného na odvolacom pojednávaní dňa 16.5.2012 v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a mal za to, že zástupca žalovaného bol na odvolacie pojednávanie riadne predvolaný, o odročenie nepožiadal, preto odvolací súd vec prejednal na odvolacom pojednávaní aj bez prítomnosti právneho zástupcu žalovaného.

Odvolací súd takto preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to zmluvami o pôžičkách z čísla 01 a 02/2001, ako aj výpoveďou z podnájomnej zmluvy zo dňa 28.6.2001 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a vo veci aj správne rozhodol aj napriek tomu, že sa dopustil čiastočného nesprávneho právneho posúdenia ohľadne námietky premlčania nároku. Ani toto pochybenie však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu.

Žalobkyňa svoj nárok uplatňuje na základe tvrdenia, že zmluvami označenými ako zmluvy o pôžičke, ktoré s ňou a jej manželom uzavrel žalovaný sú neplatné v náväznosti na to, je neplatná aj zmluva o zabezpečení záväzku vyplývajúceho z tejto zmluvy a preto žiadala vrátiť peňažné prostriedky, ktoré žalovanému na základe plnenia vyplývajúceho z týchto zmlúv poskytla. Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ obsah zmlúv označených ako zmluvy o pôžičke posudzoval nie podľa ich označenia ale podľa ich obsahu a aj odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom v tom, že tieto majú znaky zmluvy o budúcej zmluve o prevode členských práv a povinností v stavebnom bytovom družstve. Z obsahu tejto zmluvy totiž vyplýva, že žalovaný sa zaviazal previesť na žalobcov členské práva a povinnosti ku konkrétnemu družstevnému bytu, pričom žalobkyňa s manželom mu z tohto titulu poskytli sumu 350.000,-Sk a začali aj realizovať dohodnuté splátky, ktoré mali podľa zmluvy splácať až do celkovej výšky dohodnutej ceny prevodu členských práv. Za takejto situácie uvedené peňažné platby ktoré žalobkyňa takto poskytla žalovanému možno považovať za zálohy na úhradu hodnoty tohto majetkového práva. Takéto zistenie vylučuje právnu kvalifikáciu vzťahu medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke, keďže žalovaný žalobkyni a jej manželovi neposkytol žiadne peňažné prostriedky a ani iné majetkové plnenie, ale všetky peňažné prostriedky, teda aj žalovanými uhradené zálohy boli poskytnuté ako odmena za prevod členských práv v bytovom družstve na žalovaného. Za takejto situácie teda žalobkyňa a jej manžel nedostali od žalovaného žiadne plnenie.

Vypovedaním zmluvy zo strany žalovaného, ktoré nebolo v konaní sporné došlo k jej zániku a teda nedošlo k predpokladanému dovŕšeniu zmluvy o budúcej zmluve a preto plnenia, ktoré žalobkyňa a jej manžel žalovanému poskytli, ako zálohy na budúci prevod členských práv sa v dôsledku zániku zmluvy stali bezdôvodným obohatením na strane žalovaného získaným na úkor žalobkyne a jej manžela, ktoré je povinný vydať.

Nemožno preto považovať za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobkyni a jej manželovi poskytol pôžičku 300.000,-Sk keďže táto suma bola poskytnutá ako náhrada za prevod členských práv k bytu a to na jeho osobu a to bez ohľadu na to, či uvedenú sumu prevodcovi pôžičky odovzdal žalovaný, alebo manžel žalobkyne.

Pokiaľ teda súd dospel k záveru, že žalovaný žalobkyni ani jej manželovi neposkytol žiadne plnenie a teda reálne nevznikol žalobkyni zmluvný záväzok na žiadne plnenie, nemohla vzniknúť platne ani žiadna zmluva zabezpečujúca plnenie z tohto právneho vzťahu.

S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa vrátane úrokov z omeškania za vecne správny.

Za nesprávny však odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa, ktorým sa vyporiadal s dôvodnosťou námietky premlčania vznesenej žalovaným. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ jej začiatok plynutia určil na deň 27.1.2004.

Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa kedy k nemu došlo.

Z citovaného ustanovenia ods. 1 vyplýva, že pre začiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr) , že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že dňa 2.7.2001 žalobkyňa a jej manžel prevzali od žalovaného písomné podanie označené ako vypovedanie podnájomnej zmluvy. Z jeho obsahu vyplýva, že žalovaný dáva žalobkyni ako podnájomkyni výpoveď z podnájomnej zmluvy, ale súčasne oznámil, že si uplatňuje aj nárok podľa článku IV bod 4 zmluvy o pôžičke č. 01/2001. Odvolací súd má za to, že z obsahu uvedených listín bolo žalobkyni zrejmé, že jej právny vzťah s žalovaným zanikol a že tento jej nemieni vrátiť peňažné prostriedky, ktoré mu spolu s manželom poskytla. Týmto dňom teda medzi účastníkmi odpadol dovtedy existujúci právny dôvod plnenia, ktorým bol obsah zmluvy (§ 451 ods. 2 Obč. zákonníka) a od uvedeného dňa teda žalobkyňa mohla svoj nárok uplatniť aj na súde. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota jej takto uplynula dňa 3.7.2003, pričom žaloba bola na súde podaná dňa 30.1.2004, teda po uplynutí zákonnej 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty.

Odvolací súd však dospel k záveru, že žalovaným vznesenú námietku premlčania je potrebné posúdiť podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

Podľa tohto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Súdna prax uvedené znenie zákona v súvislosti s otázkou námietky premlčania vykladá tak, že ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Možnosť rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pripúšťa judikatúra všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu Českej republiky. Z týchto judikátov vyplýva, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi vtedy, ak táto námietka bola len prostriedkom umožňujúcim značné poškodenie účastníka právneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 2905/99) . Aj podľa judikátov Ústavného súdu Českej republiky samotné vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, môžu však nastať situácie kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, resp. voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (I ÚS 643/04) .

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že znenie zmluvy o pôžičkách č. 01 a 02/2001 vypracoval žalovaný a pri týchto vystupoval ako zástupca realitnej kancelárie P., čoho dôkazom sú aj príjmové pokladničné doklady opatrené pečiatkami tejto realitnej kancelárie a podpisované žalovaným. Žalovaný takto zjavne zneužil nízke právne vedomie žalobkyne a jej manžela a v zmluve zakotvil ich povinnosť nielen splácať splátky z tvrdenej ale neexistujúcej zmluvy o pôžičke, napriek tomu, že týmto žiadnu pôžičku a ani žiadne iné materiálne plnenie neposkytol, ale navyše úplne bezdôvodne si po ukončení právneho vzťahu ponechal nimi poskytnutú sumu 350.000,-Sk ktorú mu odovzdal i s úmyslom uhradiť za seba časť cenu za prevod členských práv k družstevnému bytu. Vznesenie námietky premlčania žalovaným preto odvolací súd vyhodnotil ako výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni malo za následok neprimerane tvrdý postih. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd k námietke premlčania vznesenej žalovaným neprihliadol.

Právne závery odvolacieho súdu týkajúce sa výkonu práva realizovaného vznesením námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi vychádzajú z ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, teda z ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní v prejednávanej veci použité nebolo, preto odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov, aby sa k tejto právnej otázke vyjadrili. Zástupca žalobcu sa s takýmto záverom stotožnil. Právnemu zástupcovi žalovaného bola uvedená výzva priložená 2x do zásielky s predvolaním na odvolacie pojednávanie, pričom ani jednu z týchto zásielok si zástupca žalovaného ani v úložnej lehote neprevzal a takto sa sám ukrátil o možnosť reagovať na uvedenú výzvu súdu.

Za správne považuje odvolací súd aj výroky prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania medzi účastníkmi, ako aj náhrade trov konania štátu a v tejto časti sa zhoduje s dôvodmi prvostupňového rozsudku.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z odmeny za právne zastúpenie advokátom a to odmenu za 2 úkony právnej pomoci po 287,14 euro (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 21.5.2010 a účasť na odvolacom pojednávaní dňa 16.5.2012) ako aj z titulu odmeny za 1 úkon vo výške 71,8 euro podľa § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. teda vo výške 1/4 - iny z úkonu za účasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania (dňa 12.1.2012) . Žalobkyni bola priznaná aj náhrada za paušály 1x 6,95 euro a 2x 7,41 euro trovy právneho zastúpenia takto predstavujú sumu 667,87 euro. Odvolací súd nepriznal žalobkyni uplatnenú odmenu za účasť na pojednávaniach v dňoch 22.9.2011 a 8.12.2011 vzhľadom k tomu, že termíny týchto pojednávaní boli zrušené a účastníkom vopred oznámené a teda právny zástupca žalobkyne sa takéhoto pojednávania nezúčastnil. Krátená bola taktiež odmena za uplatnené úkony právnej pomoci, keďže ich výpočet nezodpovedal ust. § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.