KSKE 1 Co 167/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/167/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710203791 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7710203791.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne Q. B., bytom v M., M.. P. Č.. XXXX/X, proti žalovaným X. B. E., X. M. E., X. M. E.C., X. Q. E., všetci žalovaní na neznámom mieste, zastúpení A. O.M. Y., so sídlom v K., K. Č.. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 24.02.2011 č.k. 20C/44/2010-105 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa je vlastníčkou podielov k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. O. G. L., LV č. XXXX kat. úz. J., a LV č. XXX kat. úz. J., a to v rozsahu podielov vedených na meno žalovaných v 1. až 4. rade.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa z tvrdenia žalobkyne, že sporné nehnuteľnosti získala v roku 1956 darovaním od svojich rodičov M. M. a P. M., ktorí sporné nehnuteľnosti rovnako nadobudli od svojich rodičov darovaním, a to od M. M. Q. M. M.Č., ktorí nehnuteľnosti zakúpili v 30-tych rokoch za 20.000,- československých korún od rodiny E. na základe kúpnej zmluvy, ktorá sa nezachovala. Ďalej vychádzal súd prvého stupňa z tvrdenia žalobkyne, že pri užívaní nehnuteľnosti po celú dobu nebola nikým rušená, bola dobromyseľnou držiteľkou, a teda domáha sa určenia vlastníckeho práva vydržaním.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že sporné nehnuteľnosti boli užívané zo strany rodiny M. a pri užívaní týchto nehnuteľností neboli nikým rušení. Tieto nehnuteľnosti užívali nerušene, sadili tam poľnohospodárske plodiny až do obdobia, kedy tieto nehnuteľnosti začalo užívať v roku 1958 družstvo. V odôvodnení súd konštatoval, že vzhľadom na dlhý časový úsek nebolo možné zo strany žalobkyne hodnovernou listinou ani zo strany svedkov preukázať od koho sporné nehnuteľnosti na O. I. a na I. boli odkúpené. Z výsluchu svedkyne P. M. mal súd za preukázané, že táto sporné nehnuteľnosti darovala svojej dcére v roku 1956 a následne boli v roku 1958 včlenené do družstva. Zhodnotiac preto vykonané dokazovanie dospel súd k záveru, že podiel žalovaných v sporných nehnuteľnostiach nadobudla žalobkyňa so započítaním vydržacej doby jej právnych predchodcov, a to rodičov M. M. Q. P. M. a babky M. M., vydržaním k 01.01.1961, lebo 10 ročná lehota podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 uplynula skôr ako 32 ročná lehota podľa obyčajového práva. Podľa názoru súdu prvého stupňa odovzdanie nehnuteľnosti do užívania miestnemu družstvu nemalo žiaden vplyv na prerušenie plynutia vydržacej doby, lebo lehoty na vydržanie vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti ako vyplýva z § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. sa neprerušili.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že úspešnej žalobkyne náhradu trov konania nepriznal, lebo táto si náhradu neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa považujú za nedôvodný, lebo súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o existencii domnelej listiny - kúpnej zmluvy, na základe ktorej predmetné nehnuteľnosti M. M. Q. M. M. odkúpili v 30-tych rokoch za 20.000,- československých korún od rodiny E.. Na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa svedkovia potvrdili len užívanie pozemkov predchodcami žalobkyne M., a to na honoch, I. Q. O. I., približne vo výmere 20 árov. Nikto zo svedkov nevedel uviesť, či žalované nehnuteľnosti nadobudli predchodcovia žalobkyne kúpou práve od rodiny E.. Svedecké výpovede potvrdili užívanie nehnuteľností spomínaných na honoch predchodcami žalobkyne vo výmere približne 40 árov, pričom žalobkyňa sa domáha vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú na I. za cintorínom Q. O. I. pri družstve vo výmere viac ako 112 árov. Podľa ich názoru tvrdenie svedkyne P. M. sa nezakladá na pravde, pretože táto svedkyňa najprv vypovedala, že jej svokra M. M. kupovala pozemky od ľudí, ktorí odchádzali do USA, nespomínala si presne od koho, zdalo sa jej, že I. boli kúpene od E.R., neskôr však uviedla, že všade tam, kde mali pozemky E. ich kúpila jej svokra M. M. a od nikoho iného kupované neboli. Toto jej tvrdenie je nepravdivé aj z toho dôvodu, že zo zápisu z pozemnoknižnej vložky č. 61 kat. úz. Zbudza vyplýva, že predchodcovia žalobkyne M. M. Q. M. M. skutočne kupovali nehnuteľnosti na honoch I. Q. O. I. Q. C., avšak predchodcovia žalobkyne ich kupovali od iných vlastníkov od M. Q. a manželky Q. a v roku 1933 od B. E.. Predchodcovia žalobkyne M. M. Q. M. M. a rovnako ako Q. M. M. Q. P. M. nemohli byť dobromyseľní v tom, že im podiely na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom sporu patria aj napriek dlhodobému a nerušenému užívaniu z dôvodu, že neboli oprávnenými držiteľmi. Len dlhodobé a nerušené užívanie pozemku nemôže zakladať splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Podľa ich názoru žalobkyňa v konaní nepreukázala, že jej právni predchodcovia boli držiteľmi oprávnenými a dobromyseľnými a nepreukázala ani užívanie pozemkov, ktoré sú predmetom konania. Závery konania na súde prvého stupňa považujú za založené len na ničím nepodložených a neurčitých tvrdeniach žalobkyne. Z vykonaných výpovedí svedkov oprávnenosť vstupu do držby a samotná oprávnenosť držby nevyplýva. Boli toho názoru, že právni predchodcovia žalobkyne nemohli byť ani neboli dobromyseľní v tom, že im sporný podiel na predmetných nehnuteľnostiach patrí. Ak by aj tieto nehnuteľnosti nerušene a dlhodobo užívali, čo v konaní tiež nebolo preukázané, nemohlo to mať žiadny vplyv na vznik vlastníckeho práva vydržaním, pretože nepreukázali titul vstupu do držby ani jej oprávnenosť. Neboli teda splnené zákonom stanovené podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Žalobkyňa k podanému odvolaniu vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že jej tvrdenia oprávnenosti vstupu do držby v užívaní po potrebnú dobu vydržania neboli žiadnym spôsobom spochybnené a preto je na mieste rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa svojím nesprávnym procesným postupom zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O.s.p.) , je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Iná vada konania je spôsobilým odvolacím dôvodom len za predpokladu, že mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, to znamená, aby iná vada konania bola spôsobilým odvolacím dôvodom sa vyžaduje preukázanie kauzálnej súvislosti medzi touto vadou a výsledkami konania. Prevažne pôjde o prípady, kedy sa nemalo postupovať tak, ako sa postupovalo, alebo sa postupovalo v rozpore so zákonom alebo sa opomenulo vykonať niektorý procesný úkon a pod.. Za takúto vadu sa v súdnej praxi považuje aj vada, ak súd rozhodol o vadnom návrhu bez toho, aby odstránil jeho vady. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci.

Podľa § 79 ods. 1 O.s.p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 ) , obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa § 43 ods. 1 O.s.p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu v uznesení vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 43 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa ods. 1 podanie neopraví, alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa ods. 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

Existencia riadneho návrhu je základnou podmienkou pre začatie sporového občianskeho súdneho konania. V rámci skúmania podmienok konania súd v prvom rade skúma náležitosti návrhu. Ak zistí, že návrh nemá požadované náležitosti (je neúplný) alebo síce má požadované náležitosti, ale tieto, prípadne niektoré z nich súd uvedené nepresne, neurčite, alebo nezrozumiteľne (je nesprávny) , je povinný vyzvať účastníka na doplnenie alebo opravu návrhu so súčasným poučením o zastavení konania, ak výzve nebude vyhovené a v konaní nebude možné pre tento nedostatok pokračovať (§ 43 O.s.p.) .

Náležitosťou riadneho návrhu je aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1) . V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Súd je preto viazaný nielen žalobným petitom ale aj žalobcom tvrdenými skutkovými okolnosťami z ktorých vyvodzuje svoj nárok. Preto je nutné, aby skutkový základ nároku vymedzil tak, aby bol nezameniteľný, lebo ak by súd priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol žalobcom vymedzený a na jeho základe požadoval plnenie uvedené v žalobnom petite, rozhodol by súd o inom nároku, než ako ho žalobca urobil predmetom konania (§ 153 ods. 2 O.s.p.) .

Z uvedeného je preto zrejmé, že za určitý nemožno považovať teda taký žalobný návrh, v ktorom žalobca vymedzuje vznik svojho práva na základe dvoch odlišných skutkových okolností. V takomto prípade musí súd postupom podľa § 43 O.s.p. vyzvať žalobcu na odstránenie vadnosti takéhoto podania.

V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. O. G. a LV č. XXXX a LV č. XXX kat. úz. J., pričom skutkový základ nároku vymedzila darovaním v roku 1956 zo strany jej rodičov M. M. Q. P. M., ale zároveň aj vydržaním. Je teda zrejmé, že žalobkyňa vyvodzuje vznik jej podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe dvoch odlišných skutkových tvrdení a to jednak darovania v roku 1956 a zároveň vydržania.

Uvedené skutkové tvrdenia ohľadom vzniku jej podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam sa navzájom vylučujú (§ 132 ods. 1 Obč. zákonníka) , lebo v prípade, ak podielové spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudla darovaním, nemohla ho nadobudnúť vydržaním a naopak. Jedná sa o vadu konania, lebo skutkové tvrdenia ohľadom nadobudnutia jej podielového spoluvlastníctva si navzájom odporujú. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa postupom podľa § 43 O.s.p. vyzvať žalobkyňu na odstránenie vady podania spočívajúcej v rozpore v jej skutkových tvrdeniach ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo je zrejmé, že súčasne na základe oboch právnych inštitútov (darovania a vydržania) vlastníctvo nemohla nadobudnúť.

Keďže súd v konaní je viazaný nielen žalobným návrhom - petitom ale aj skutkovým vymedzením žalobou uplatneného nároku je povinnosťou súdu o uplatnenom nároku rozhodnúť na základe žalobcom tvrdených skutkových okolností. Preto ak by súd vyhovel žalobe na základe iného skutku, než je uvedený v žalobe, rozhodol by o inom než uplatnenom nároku a teda v rozpore s ust. § 152 ods. 2 O.s.p.. V danom prípade však nebolo možné posúdiť či súd rozhodol na základe iného skutku, než žalobkyňou uplatnenom v žalobnom návrhu a to z dôvodu vzájomnej rozpornosti jednotlivých skutkových tvrdení.

Súd prvého stupňa pochybil aj pri zisťovanie skutkového stavu veci, ak v rozpore s ust. § 132 O.s.p. nehodnotil čestné prehlásenia Z.Q. A. Q. Q. Ž., v ktorých uviedli, že v roku 1956 M. M. Q. P. M.U. sporné pozemky darovali svojej dcére Q. B.. Vo vzťahu k darovaniu nezameral ani výsluch svedkyne P. M. ktorá sporné nehnuteľnosti mala žalobkyni v roku 1956 darovať a aj napriek tomu v odôvodnení rozsudku konštatuje, že z jej výsluchu bolo potvrdené, že tieto nehnuteľností darovala žalobkyni v roku 1956. Ďalej je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nehodnotil ani listinný dôkaz pozemnoknižnú zápisnicu č. 61 kat. úz. J..

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvého stupňa svojím nesprávnym procesným postupom (ak nevyzval žalobkyňu na odstránenie vady návrhu) zaťažil konanie vážnou procesnou vadou, ktorá sama o sebe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vyzvať žalobkyňu postupom podľa § 43 O.s.p. na odstránenie vady podania spočívajúcej v rozdielnosti skutkových tvrdení ohľadom nadobudnutia jej podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a teda aby jednoznačne uviedla skutkové okolností, na základe ktorých sa domáha určenia podielového spoluvlastníctva. V prípade, ak súd bude opätovne posudzovať podmienky vydržania či už vo vzťahu k právnym predchodcom žalobkyne alebo k samotnej žalobkyni, odvolací súd uvádza, že obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950

vyžadovalo dobromyseľnosť pri nástupe do držby, kým podľa Občianskeho zákonníka v roku 1950 (zák.č. 141/1950 Zb.) bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať účastníkmi navrhnuté dôkazy, tieto vyhodnotiť v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov uvedenou v ust. § 132 O.s.p., prihliadnúť pritom aj na námietky žalobcov uvedené v odvolaní a následne vo veci rozhodne a rozhodnutie náležite podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.