KSKE 1 Co 42/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/42/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208200348 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7208200348.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu P. Q. X. so sídlom v W., F. Č.. X, proti žalovaným: 1/ P.. C. F., nar. X.XX.XXXX, bytom Š., P. XXX, 2/ O. X., nar. XX.X.XXXX, bytom O., W. Č.. X, 3/ P.. H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., O.Á. XXX, zastúpenému U.. P. O., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v O., Š. Č.. XX, o zaplatenie 12.724,06 eur, o odvolaní žalovaných v 2. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.10.2010 č.k. 22C 15/2009-228 a o odvolaniach žalovaného v 3.rade proti uzneseniam rovnakého súdu zo dňa 16.11.2010 č.l. 303 a uzneseniu zo dňa 21.12.2010 č.l. 319, bez nariadenia pojednávania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem zamietavého výroku a výroku o výške priznaného úroku z omeškania.

M e n í rozsudok vo výroku o priznanom úroku z omeškania tak, že tento je za celé priznané obdobie vo výške 8,5% ročne.

Z r u š u j e uznesenie zo dňa 21.12.2010 na č.l. 319 a v tejto časti vec vracia súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3.rade zaplatiť žalobcovi istinu 12.004,06 euro a úrok z omeškania počítaný zo sumy 12.724,06 eur vo výške 8,5% od 27.7.2007 do 15.5.2010, zo sumy 12.604,06 eur vo výške 9% ročne od 16.5.2010 do 15.6.2010, zo sumy 12.484,06 eur vo výške 9% ročne od 16.6.2010 do 15.7.2010, zo sumy 12.364,06 eur vo výške 9% ročne od 16.7.2010 do 15.8.2010, zo sumy 12.244,06 eur vo výške 9% ročne od 16.8.2010 do 15.9.2010, zo sumy 12.124,06 eur vo výške 9% ročne, od 16.9.2010 do 15.10.2010, zo sumy 12.004,06 eur vo výške 9% ročne, od 16.10.2010 do zaplatenia tak, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatným odporcom a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 120 eur mesačne, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom október 2010. Nezaplatením čo i len jednej splátky riadne a včas stáva sa splatným celý dlh naraz.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu ktorým sa domáhal voči žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi a voči žalovaným v 2. a 3. rade ako voči ručiteľom zaplatenia žalovanej sumy z titulu nevrátenia poskytnutej sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu žalobcu.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe opakovanej žiadosti žalovaného v 1. rade mu komisia pre realizáciu sociálnej politiky rozpočtovej organizácie MV SR schválila poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 400.000,- Sk dňa 11.4.2006. Následne bola so žalovaným v 1.rade uzavretá zmluva č. X.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu. Súd prvého stupňa konštatoval, že z jej obsahu zistil, že ide o bezúročnú a bezhotovostnú sociálnu návratnú pomoc poskytnutú za účelom kúpy bytu vo výške 400.000,-Sk. V zmluve sa žalovaný v 1. rade ako dlžník zaviazal túto návratnú výpomoc splácať mesačne vo výške 3.335,-Sk počínajúc mesiacom júnom 2006. Podľa bodov 421 a 422 uvedenej zmluvy sú ručiteľmi povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú výpomoc žalovaní v 2. a 3. rade KY. X. Y. P.. H. P..Títo svojím podpisom potvrdili oboznámenie sa s obsahom svojho ručiteľského záväzku so všetkými právami a povinnosťami. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z poskytnutej výpomoci žalovaný v 1. rade ku dňu 11.11.2006 uhradil čiastku 16.676,-Sk a zostatok predstavoval sumu 383.325,-Sk. Žalovaný v 1. rade skončil služobný pomer u žalobcu ku dňu 31.10.2006 a v súlade s obsahom zmluvy o výpomoci mal povinnosť uvedenú výpomoc uhradiť žalobcovi najneskôr v lehote do 6 mesiacov od ukončenia služobného pomeru teda do 30.4.2007.

Zo žiadosti o vykonanie zrážok výsluhového dôchodku žalovaného v 1. rade súd prvého stupňa zistil, že tento požiadal žalobcu o vykonanie zrážok z jeho výsluhového dôchodku vo výške 120,-euro mesačne na úhradu splátok za poskytnutú sociálnu výpomoc. Žalobca počínajúc májom 2010 začal žalovanému realizovať zrážky z výsluhového dôchodku vo výške 120,-euro mesačne vždy ku 15. dňu toho ktorého mesiaca. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že pri ukončení služobného pomeru bolo žalovanému rozhodnutím zo dňa 3.1.2007 priznané odchodné vo výške 177.198,-Sk.

Súd prvého stupňa právne vyhodnotil obsah zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a žalovanými a dospel k záveru, že ide o nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 51 Obč. zákonníka s tým, že jej právny režim sa riadi obsahom zmluvných podmienok ako aj ustanoveniami Obč. zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Mal za to, že takto najbližšiu úpravu predstavuje ust. § 657 a nasl. Obč. zákonníka upravujúce režim zmluvy o pôžičke a právny vzťah žalobcu so žalovanými v 2. a 3. rade ako veriteľom a ručiteľmi kvalifikoval podľa § 546 a nasl. Obč. zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal taktiež za preukázané, že žalobca vyzval žalovaného po ukončení služobného pomeru výzvou zo dňa 18.7.2007 ktorú tento prevzal 26.7.2007 na uhradenie zostatku výpomoci. Konštatoval, že žalovaný v 1. rade svoj záväzok voči žalovanému uznal čo do dôvodu aj výšky, avšak pre nesúhlas ručiteľov mal za to, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie a preto vo veci rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný, preto mu vyhovel a žalobcovi priznal podľa § 517 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka aj úrok z omeškania.

V dôvodoch rozsudku sa súd prvého stupňa vyporiadaval aj s námietkami žalovaných ako ručiteľov a konštatoval, že zo strany žalovaného v 3. rade nebolo preukázané jeho tvrdenie o tom, že ho žalovaný v 1. rade pred uzavretím ručiteľskej zmluvy uviedol do omylu. Mal za to, že tento sa pred podpisom zmluvy s jej obsahom ako aj s obsahom svojho ručiteľského záväzku mal možnosť náležite oboznámiť a bolo na ňom ako na ručiteľovi, aby si zistil a preveril aj osobu dlžníka a aj jeho schopnosť splácať svoj záväzok. Jeho tvrdenie v tomto smere považoval navyše za právne bezvýznamné s poukazom na judikatúru súdov, podľa ktorej pre správny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka je nerozhodné, či bol ručiteľ predtým ako učinil písomné prehlásenie o ručení uvedený dlžníkom do omylu.

Ohľadne jeho námietky spočívajúcej v odopretí plniť záväzok ručiteľa ktorú zakladal na ust. § 549 Obč. zákonníka konštatoval, že tento nepreukázal svoje tvrdenia o tom, aby žalobca ako veriteľ pri vymáhaní svojej pohľadávky od dlžníka bez vážneho dôvodu odďaľoval vymáhanie tejto pohľadávky a bez súhlasu ručiteľa aby poskytol dlžníkovi zbytočný odklad k jej zaplateniu. Poukázal na to, že s odkladom úhrady zostatku výpomoci ku dňu ukončenia služobného pomeru a to v lehote najneskôr do 6 mesiacov od ukončenia služobného pomeru žalovaný súhlasil už pri podpísaní zmluvy. Poukázal na to, že žalobca potom, čo žalovaný v 1. rade neuhradil uvedený zostatok, na jeho výzvu voči tomuto podal žalobu na súd dňa 14.1.2008. Mal teda za to, že žalobca neposkytol dlžníkovi žiaden odklad súvisiaci so zaplatením pohľadávky. Ďalej konštatoval, že mal za to, že nebolo možné uvedený zostatok

výpomoci uhradiť z odchodného, ktoré žalobca poskytol žalovanému s poukazom na ust. § 20 ods. 1,2,3 Zákonníka práce, keďže týmto ustanovením je konkrétne upravený spôsob zabezpečenia práv a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov a mal za to, že z obsahu zmluvy vyplýva, že dohoda o zrážkach bola viazaná iba na mzdu žalovaného v 1. rade a táto sa nevzťahuje na odchodné. Obsah zmluvy v ktorom sa účastníci dohodli, že prípadný zostatok neuhradenej výpomoci bude uhradený z odchodného, považoval za neplatný, keďže je v rozpore s ust. § 17 Zákonníka práce. Na základe toho vyhodnotil ručiteľské záväzky oboch žalovaných v 2. aj v 3. rade za platné a preto ich v súlade s ust. § 546 Obč. zákonníka zaviazal uhradiť žalovanú sumu spolu so žalovaným v 1. rade a to tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných. Zamietavú časť výroku odôvodnil tým, že v čase vyhlásenia rozsudku bola výška istiny nižšia o 720,-eur a preto v tejto časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na prevažný úspech žalobcu vo výške 94 % tomuto priznal náhradu trov konania, ktorú aj položkovite vyčíslil. Vzhľadom na výsledok konania zaviazal žalovaných podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. aj na náhradu preddávkovaných trov štátu.

Proti rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 2. a 3. rade. Žalovaný v 3. rade žiadal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť a v ďalších výrokoch tento zrušiť. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal správne s jeho námietkou spočívajúcou v tvrdení, že žalobca ako veriteľ zavinil, že pohľadávku nemohol uspokojiť dlžník a preto žalobca nemôže voči nemu ako ručiteľovi sa úspešne domáhať plnenia a to s poukazom na ust. § 549 Obč. zákonníka. Má za to, že súd prvého stupňa sa dopustil nesprávnej aplikácie ust. § 549 Obč. zákonníka, pokiaľ konštatoval, že toto ustanovenie sa na súdený prípad nevzťahuje. Za nesprávny považoval rozsudok aj vo výroku o priznaných úrokoch z omeškania s poukazom na ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a poukázal na to, že výška úrokov je dvojnásobok diskontnej sadzby platnej ku prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Uviedol, že služobný pomer dlžníka bol ukončený ku dňu 31.10.2006 a pri tejto príležitosti mu bolo vyplatené odchodné vo výške 177.198,-Sk. Ku dňu ukončenia služobného pomeru pritom predstavoval zostatok jeho dlhu voči žalobcovi sumu 383.325,-Sk. K záverom súdu ohľadne skutočnosti, že oni ako ručitelia súhlasili s odkladom splátok dlhu uviedol, že takýto záver považuje za nepreskúmateľný s poukazom na to, že splatnosť celého zostatku návratnej výpomoci nastala uplynutím 6 mesiacov od ukončenia služobného pomeru dlžníka, teda dňa 30.4.2007. Žalovaní v 2. a 3. rade ako ručitelia v čase uzavretia zmluvy teda 4.5.2006 nemohli údajne súhlasiť s takýmto odkladom splátok dlhu. Má za preukázané, že žalobca bez vážneho dôvodu odďaľoval vymáhanie pohľadávky od dlžníka s poukazom na to, že táto sa stala splatnou 30.4.2007 a žalobca prvú výzvu žalovanému na zaplatenie zaslal koncom júla 2007. Z uvedeného vyvodzuje zavinenie žalobcu aj keď len z nedbanlivosti, že pohľadávku nemohol uspokojiť dlžník. Poukázal na to, že ku dňu 30.4.2007 keď došlo k splatnosti uvedeného záväzku dlžníka, tento ešte bol vlastníkom bytu v O. A. S. X. Č.. XX, avšak v júli 2007, keď žalobca začal vymáhať uvedenú pohľadávku, už tento uvedený byt nevlastnil, keďže podľa informácie žalovaného bol prevedený do vlastníctva nebankovej inštitúcie na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Má teda za to, že takýmto postupom žalobca zavinil nemožnosť uspokojenia pohľadávky voči dlžníkovi a napriek tomu, že jeho pohľadávka nezanikla, tento sa nemôže úspešne domáhať aj úhrady voči nemu, ako ručiteľovi.

Žalovaný v 2. rade žiadal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť a k tejto povinnosti zaviazať iba žalovaného v 1. rade ako dlžníka. Má za to, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného v 1. rade došlo k uvedeniu do omylu obidvoch ručiteľov, keďže tento už v čase uzavretia zmluvy vedel, že nebude vedieť splácať poskytnutú sociálnu výpomoc.

Na základe podaných odvolaní žalovanými v 2. a 3. rade odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 2. a 3. rade je dôvodné iba sčasti a to ohľadne namietanej výšky priznaných úrokov z omeškania.

Zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa nebol odvolaním napadnutý a preto v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho konania.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal účastníkmi označené dôkazy, tieto vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec v časti prisúdenej istiny aj správne právne posúdil, aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku v tejto časti, na ktoré v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje a ku ktorým považuje za potrebné dodať:

Z obsahu odvolaní žalovaných v 2. a 3. rade vyplýva, že títo namietajú nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti v ktorej ich ako ručiteľov zaviazal spolu so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom uhradiť pohľadávku žalobcovi.

Podľa ust. § 546 Obč. zákonníka dohodu účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

Podľa ust. § 548 ods. 1 Obč. zákonníka ručiteľ je povinný dlh splniť ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.

Podľa ods. 2 ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ručenie je jedným zo spôsobov zabezpečenia splnenia záväzku ručiteľom, ktorý na seba berie povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľovi za predpokladu, že túto neuspokojí dlžník, hoci na to bol veriteľom písomne vyzvaný. Účelom uvedeného hmotnoprávneho inštitútu je zo strany veriteľa zabezpečiť si splnenie pohľadávky, ktorú má voči dlžníkovi. Písomným vyhlásením ručiteľa o prevzatí záväzku dlžníka voči veriteľovi sa tento dostáva do pozície zodpovedného subjektu za splnenie záväzku ručiteľa so všetkými jeho dôsledkami. Je teda na osobe ručiteľa, aby takéto svoje postavenie vyhodnotil v čase pred uzavretím svojho ručiteľského záväzku a to aj z hľadiska dôveryhodnosti osoby dlžníka, na plnení ktorého je závislé postavenie ručiteľa. Sú preto aj právne bezvýznamné námietky ručiteľa v tomto smere potom, ako vznikne jeho ručiteľský záväzok. Zodpovednosť ručiteľa tohto vedie k zvýšenej opatrnosti, ako aj k jeho aktivite vo vzťahu k plneniu zodpovednosti zo strany dlžníka a takúto zodpovednosť nemôže prenášať na veriteľa pre ktorého ručiteľský záväzok iba rozširuje možnosť uspokojenia jeho pohľadávky aj vo vzťahu k ďalším osobám, akým je dlžník. Správne súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že právne bezvýznamné je aj tvrdenie ručiteľa o tom, že svoj ručiteľský záväzok uzavrel na základe neúplných alebo aj prípadne nepravdivých informácií od dlžníka. S poukazom na tieto závery nemožno považovať za dôvodné odvolacie námietky žalovaných poukazujúcich na tvrdenie o ich uvedení do omylu, resp. ohľadne prenášania ich zodpovednosti pri zisťovaní pomerov ako aj spôsobilosti uhrádzať svoj záväzok zo strany dlžníka na veriteľa.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného v 3. rade, pokiaľ tento namieta správnosť záverov súdu prvého stupňa ohľadne súhlasu žalovaných ako ručiteľov s odkladom splátok. Takéto závery totiž z dôvodov prvostupňového rozsudku nevyplývajú. Tieto odvolateľ vyvodzuje zrejme z nie najvhodnejšej formulácie dôvodov prvostupňového rozsudku v ktorých tento vyhodnocoval lehotu 6 mesiacov do uplynutia ktorých sa dlžník v prípade ukončenia jeho služobného pomeru u žalobcu zaviazal v zmluve uhradiť zostatok návratnej výpomoci. Takto dohodnutá lehota však nepredstavuje odklad splátok resp. splatnosti tak ako to žalovaný v 3. rade tvrdí, ale iba dohodnutú lehotu splatnosti.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného v 3.rade ohľadne účinného odopretia plnenia z jeho strany s poukazom na ust. § 549 Obč. zákonníka.

Podľa tohto ustanovenia ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obrana ručiteľa spočívajúca v možnosti odoprieť z jeho strany plnenie je založená na závere o zavinení veriteľa, že pohľadávku nemôže uspokojiť

dlžník. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že služobný pomer žalovaného v 1. rade vo vzťahu k žalobcovi zanikol ku dňu 31.10.2006 a v náväznosti na tento termín nastala splatnosť zostatku poskytnutej návratnej výpomoci v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami uplynutím 6 mesiacov od tohto termínu, teda dňom 30.4.2007. Vyhodnotiac okolnosti na strane žalobcu, ktorý je ústredným štátnym orgánom zastrešujúcim činnosť spočívajúcu v poskytovaní takéhoto druhu výpomoci svojím príslušníkom po celom území republiky, nemožno považovať jeho postup v tom, že dňa 18.7.2007 vyzval žalovaného v 1. rade na úhradu zostatku neuhradenej výpomoci za postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako zavinené konanie na strane žalobcu. Navyše odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ani nemožnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu realizáciou prípadného predaja bytu, ktorý nadobudol do vlastníctva nemalo na postavenie žalovaných v 2. a 3. rade ako ručiteľov žiadny vplyv vzhľadom k tomu, že žalobca následne so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom uzavrel dohodu o uhradení spornej pohľadávky formou mesačných splátok z jeho dôchodku a takáto forma úhrady pohľadávky sa priebežne aj realizuje.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti priznanej istiny ako vecne správny potvrdil.

Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovaného v 3. rade ohľadne výšky priznaného úroku z omeškania. Správne odvolateľ poukázal na to, že výška priznaného úroku nezodpovedá zákonnej právnej úprave.

Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obč. zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že výška úroku z omeškania sa odvodzuje od výšky diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska platnej ku konkrétnemu momentu a to prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. Takto ustálená výška úroku sa už nemení počas celej doby až do splnenia záväzku. Za prvý deň omeškania žalovaného v 1.rade ako dlžníka je treba považovať deň 1.5.2007 teda deň po uplynutí dohodnutej 6-mesačnej lehoty na splnenie si záväzku a základná úroková sadzba NBS ku uvedenému dňu bola 4,2% a úrok z omeškania takto predstavuje 8,5% ročne. Pochybil preto súd prvého stupňa, ak správne ustálenú výšku uvedeného úroku za obdobie od 27.7.2007 do 15.10.2007 zmenil a za ďalšie obdobie už žalobcovi priznal úrok vo výške 9% ročne. Na základe toho odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobcovi priznal úrok z omeškania v správnej výške 8,5% ročne a to za celé obdobie trvania omeškania zo strany všetkých žalovaných.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešným žalovaným v 2. a 3. rade v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a ostatným účastníkom odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesením zo dňa 16.11.2010 súd prvého stupňa vyrubil žalovanému v 3. rade súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 720,-euro podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný v 3. rade. Tento žiadal napadnuté uznesenie zrušiť ako predčasné a zároveň požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Poukázal na to, že podľa jeho názoru sa v konaní z jeho strany nejedná o svojvoľné ani zrejme bezúspešné uplatňovanie resp. bránenie práva a súd sa nezaoberal doposiaľ ani jeho osobnými, majetkovými a zárobkovými pomermi. Poukázal na to, že je štátnym zamestnancom a jediným zdrojom jeho príjmu je iba jeho mzda. Konštatoval, že je podielovým spoluvlastníkom bytu, na získanie tohto podielu však mu boli poskytnuté úvery. Iný majetok nevlastní.

Uznesením zo dňa 21.12.2010 č.l. 319 súd prvého stupňa žalovanému v 3. rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. V dôvodoch uznesenia uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia o svojich majetkových a zárobkových pomeroch žiadnym spôsobom nezdokladoval, preto ho súd vyzval dňa 1.12.2010, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy predložil listinné doklady, ktorými by zdokladoval svoje výdavky a preukázal existenciu pôžičiek ako aj potvrdenie o príjme. Konštatoval, že uvedená výzva bola zástupkyni žalovaného doručená dňa 7.12.2010, do dňa rozhodnutia súdu, teda do 21.12.2010 však na toto nereagovala. Na základe toho súd prvého stupňa uzavrel, že nezdokladovaním svojich pomerov žalovaný nepreukázal splnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný v 3. rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Tento žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že závery súdu prvého stupňa o tom, že jeho právna zástupkyňa nereagovala na výzvu súdu sú nepravdivé, keďže táto podaním doručeným súdu dňa 17.12.2010 zaslala všetky požadované doklady a na preukázanie svojho tvrdenia pripojila aj fotokópiu uvedeného podania, ktoré malo 20 príloh.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie žalovaného v 3. rade je dôvodné. V spise sa totiž na č.l. 321 a nasl. nachádza písomné podanie žalovaného vykonané prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 17.12.2010, v ktorom táto zasiela doklady potrebné pre posúdenie dôvodnosti žiadosti žalovaného o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Odvolací súd na základe uvedeného vyvodil záver o tom, že závery súdu prvého stupňa o tom, že právna zástupkyňa žalovaného nereagovala na výzvu súdu sú nepravdivé, keďže uvedená písomná reakcia ako aj pripojené doklady boli doručené súdu prvého stupňa dňa 17.12.2010, pričom tento rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalovaného v 3. rade až dňa 21.12.2010, teda v čase, kedy uvedené doklady boli už v jeho dispozícii.

Na základe toho odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vracia na nové rozhodnutie o žiadosti žalovaného v 3. rade na rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Bude povinnosťou súdu prvého stupňa pri tomto rozhodovaní prihliadnuť na listinné dôkazy, ktoré žalovaný k uvedenej žiadosti zaslal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.