KSKE 1 CoE 13/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1CoE/13/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511205635 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511205635.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, proti povinnému Z. S., G. I. Č., A. Č.. XXX/X, pre vymoženie 1.611,91 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 27.10.2011 č.k. 17Er 1419/2011-18 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že povinný uzatvoril s právnym predchodcom oprávneného (Poštovou bankou a.s.) zmluvu o úvere zo dňa XX.XX.XXXX na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eur, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v 60-tich mesačných splátkach po 49,43 eur. V úverovej zmluve účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach. V článku 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa účastníci dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú. Ďalej dohodli, že ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Ďalej súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok zo dňa 24.11.2010 sp. zn. F., ktorým rozhodcovský súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.611,91 eur s prísl..

Podľa názoru súdu podľa takto formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo pre povinného (v čl. 11.2 Obchodných podmienok pre úver /verzia 1/2007/) v tomto prípade znamená podrobiť sa konaniu vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km) , pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech.

Súd teda dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa bol teda toho názoru, že vo

všeobecných obchodných podmienkach Poštovej banky a.s., je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, alebo aby uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že rozhodcovská doložka uvedená v článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom (bankou) riešil výlučne rozhodcovským konaním. Povinnému bolo v rozhodcovskej doložke priznané právo predložiť spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Z uvedeného vyplýva, že povinný mohol spor predložiť na rozhodnutie všeobecnému súdu. Rozhodcovská doložka, tak nepožaduje od povinného, aby spor riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a teda nebola naplnená podstata neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa v súvislosti s dobrými mravmi vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal ust. § 93 b) zák. č. 483/2001 Z.z. podľa ktorého v čase uzavretia zmluvy o úvere bol pôvodný veriteľ dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa jeho názoru okresný súd nekonal ako exekučný súd, ale konal ako súd vyššej inštancie rozhodujúcej o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní je nezákonný a protiústavný. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa nezohľadnil procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní. Podľa jeho názoru, jednoznačne vyplýva, že napriek pasivite povinného v rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd v rámci rozhodovania o žalobnom nároku prihliadal na ustanovenia príslušných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné vzhľadom na pasivitu povinného vydať v predmetnej veci platobný rozkaz, je možné za nerelevantný považovať názor súdu prvého stupňa o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinného. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom za právom nedovolené, alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd svojím postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Ani pozícia spotrebiteľa ako slabšej strany nemôže v právnom štáte odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne, ako svojprávna dospelá osoba spôsobilá na právne úkony. Ďalej uviedol, že konanie pred rozhodcovským súdom je písomným konaním a preto nie je potrebné dostaviť sa do miesta sídla oprávneného. V zmysle rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu bol povinný oprávnený podať návrh na určenie iného vhodného miesta na území Slovenskej republiky. Povinný však takýto návrh nepodal. Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským orgánom zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv veriteľa aj spotrebiteľa. Súd prvého stupňa odňal mu svojím rozhodnutím možnosť konať pred súdom a porušuje ústavné právo na súdnu ochranu.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak vychádzal z neprijateľnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že ani v odvolacom konaní nenastali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

K odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa ust. § 93b ods. 1 Zákona o bankách odvolací súd uvádza, že z tohto ustanovenia vyplýva, že banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ale klient by mal mať stále možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu oprávnenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ ZRK alebo či nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a či vec je (bola) spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZRK) , keďže súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj § 45 ZRK - z ktorého súd pri rozhodovaní v danej veci správne vychádzal, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a zahŕňa v sebe prieskumný inštitút umožňujúci exekučnému súdu posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, preto exekučný súd nie je ním v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 EP) .

Ak rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie alebo ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a/ a b/ ZRK, rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo zastavenie exekučného konania súdom (ak už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie) , pričom nie je podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

Vzhľadom na uvedené, súd prvého stupňa v posudzovanej veci konal v súlade so zákonom, pokiaľ posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ZRK, a správne aplikoval aj ust. § 44 ods. 2 EP, ktoré zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tým, že mu umožňuje uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v takom prípade, ak zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Pri rozhodovaní správne podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania z XX.XX.XXXX, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky založený a dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neplatná pre rozpor s ust. § 53 a nasl. OZ a nemohla preto založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov vyplývajúcich zo (spotrebiteľskej) úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv zákon vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany (toto postavenie vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení a nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom) , a tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. V § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky) . To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ) .

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ) .

Z cit. ust. vyplýva, že medzi neprijateľné podmienky Občiansky zákonník príkladmo zahŕňa aj dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. V danom prípade rozhodcovská doložka zakotvená v článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver vyžaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ alebo OP, v prípade nedosiahnutia dohody riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., Bratislava. Táto zmluvná podmienka je súčasťou obsahu štandardnej formulárovej zmluvy (dohoda o nej je obsiahnutá v obchodných podmienkach pre úver) právneho predchodcu oprávneného ako dodávateľa, ktorá nebola povinným ako spotrebiteľom individuálne dojednaná, lebo povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy a nemal na výber, vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami mohol len zmluvu ako celok (vrátane obchodných podmienok pre úver a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodovaniu sporov v rozhodcovskom konaní. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinného (spotrebiteľa) , pretože neumožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý vybral konkrétny rozhodcovský súd na riešenie prípadných sporov vzniknutých zo zmluvy, čím je fakticky odopretá spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak dodávateľ podá návrh na rozhodcovský súd. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je takto formulovaná rozhodcovská doložka neprijateľná, a tým v zmysle § 53 ods. 5 OZ je absolútne neplatná, preto na základe nej (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh právneho predchodcu oprávneného, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.

Výkon práv oprávneného v tomto konaní založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorou povinný ako spotrebiteľ nie je viazaný, je nezlučiteľný i s normami úniového práva na ochranu spotrebiteľa - Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, v ktorej sa opakovane zdôrazňuje požiadavka, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a v súlade s touto požiadavkou povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu v súlade s cieľom smernice zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a v rámci exekučného konania posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ako aj povinnosť tohto súdu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s úniovým právom. Súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach tiež konštatoval, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa - ako je tomu v posudzovanom prípade, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá (pozri rozsudok vo veci C-243/08 zo 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi, bod 40 a iné) .

Napokon neobstojí ani námietka oprávneného, že napadnutým rozhodnutím dôjde reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu. Oprávnenému totiž nič nebráni v uplatnení svojich oprávnených nárokov voči povinnému vyplývajúcich z uzavretej úverovej zmluvy na príslušnom všeobecnom súde, príp. v následnom vymáhaní pohľadávky (priznanej právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím) zákonným postupom v exekučnom konaní.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v prejednávanej veci povinný, ktorému však trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli a oprávnený úspech nemal, preto odvolací súd náhradu trov účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.