KSKE 1 CoE 219/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1CoE/219/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811204372 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811204372.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mliekarenská č. 10, proti povinným: 1. S. I., J.. XX.XX.XXXX, X. Z. I., J.. XX.XX.XXXX, obaja bytom v Gemerskej Panici č. 78, pre vymoženie 966,23 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 19.09.2011 č.k. 8Er/402/2011-13 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci uzatvorili dňa 20.03.2007 zmluvu o revolvingovom úvere na základe ktorej oprávnený poskytol povinným peňažnú sumu 38.010 Sk (1.261,70 euro) , ktorú sa povinní zaviazal vrátiť v mesačných splátkach vrátane úroku v sume 1.267 Sk (42,06 euro) . V článku 18 Zmluvy o revolvingovom úvere účastníci dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce, alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi. Ďalej súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok zo dňa 19.10.2010, ktorým povinným bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 986,23 euro s 9% ročným úrokom z omeškania od 21.07.2010 do zaplatenia a na náhradu trov rozhodcovského konania.

Z uvedených zistení vyvodil súd prvého stupňa záver, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Podľa názoru súdu o takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv existuje aj interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V konkrétnej exekučnej veci, vzhľadom na transpozíciu tejto smernice zákonom č. 150/2004

Z.z. účinného od 01.04.2004, možno za nekalú podmienku, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na rozhodnutie súdneho dvora vo veci C-40/08 z ktorého podľa jeho názoru jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. V rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý svojím postupom prekračuje svoju právomoc spresnenú výkladom Súdneho dvora EÚ absentuje taká základná skutočnosť, ako je napr. zhodnotenie faktu nepodania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a najmä osobitného dôvodu pre podanie takého návrhu - popieranie platnosti rozhodcovskej doložky, ďalej konkretizácia nekalosti rozhodcovskej doložky opierajúca sa o vykonané dôkazy a pod. Postup súdu prvého stupňa je teda bez zákonnej opory, teda v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore s právom EÚ. Podľa jeho názoru je právne neakceptovateľné, kedy súd nielenže bez zákonnej opory, ale v rozpore s ňou zavádza procesný stav, ako by žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná. Súd prvého v konaní nevystupuje z pozície súdu rozhodujúceho v základnom konaní, ani v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa vôbec neriešil otázku z akej časti ust. § 44 Exekučného poriadku vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Vyjadruje nesúhlas aj s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. V tejto súvislosti poukazuje na článok 18 ods. 18.1 zmluvy, z ktorého formulácie vyplýva, že osoba podávajúca žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecných súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii žalobcu a teda jemu bude patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním, čo znamená, že sám môže žalobou uplatniť svoje nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou. Poukázal aj na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej cieľom takejto úpravy (ktorou pripúšťa aj dohodu o neprijateľnosti podmienky zmluvy) je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ustanovenie článku 18 ods. 18.1 zmluvy plne rešpektuje a nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Zároveň aj dôvodová správa k zákonu č. 568/2007 Z.z. uvádza, že uvedené ustanovenia teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Čiže aj pri závere, že rozhodcovská doložka núti postupovať spotrebiteľa výlučne v rozhodcovskom konaní, nemohlo by ísť o neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len o neplatnosť ustanovenia nútiaceho k rozhodcovskému konaniu.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v článku 18 zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere je neprijateľná, ktorý následne správne právne posúdil, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

K námietke oprávneného týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd dodáva, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to z úradnej moci (§ 103 O.s.p.) . V prípade, že súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti rozhodcovského rozsudku, v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.

Oprávnený v podanom odvolaní tiež namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a namietal tiež oprávnenie exekučného súdu posudzovať platnosť samotnej rozhodcovskej doložky.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje. Podľa tohto zákonného ustanovenia má exekučný súd nielen možnosť, ale i povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

S poukazom na uvedené oprávneným namietané obmedzené právo exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok vrátane rozhodcovskej doložky, nezodpovedá existujúcej právnej úprave. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní obsahuje totiž osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 citovaného ustanovenia) . Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní teda dáva exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je preto nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku oprávneného, že súd prvého stupňa pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd zistil, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. A preto správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne zamietol, s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa na základe predložených listín (zmluva o revolvingovom úvere, zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere) posúdil zmluvu účastníkov konania a odôvodnil svoj záver o povahe tejto zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej. Následne správne podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka skúmal, či táto zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa totiž použijú vždy, ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Spotrebiteľské zmluvy podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľná podmienka) . To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka) .

Občiansky zákonník síce až od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) .

Medzi neprijateľnými podmienkami je tiež uvedené dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. O takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku ide však aj v prípade, ak si podľa nej spotrebiteľ mohol vybrať medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale ak sa konanie začína na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo mu neumožňuje samostatne si zvoliť spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva túto voľbu výlučne na dodávateľovi, ktorý vyberá aj rozhodcov, ktorí by mali prípadné spory riešiť. V skutočnosti je týmto dojednaním odopretá spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá návrh na rozhodcovský súd. Okrem toho, rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a to zo zmluvných dojednaní (bod 18.) . Spotrebiteľ teda nemal na výber a vzhľadom na splynutie tejto zmluvnej podmienky s ostatnými podmienkami zmluvy mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovia vybratí oprávneným boli uvedení v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej zmluvy, a je preto nepochybné, že povinní na ich výber nemali žiaden dosah.

Pokiaľ oprávnený poukazoval na rozhodnutie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ním uvádzané citácie tohto rozhodnutia nezodpovedajú skutočnému textu tohto rozhodnutia. Ako vyplýva z bodu 57 C. Rodríguez Nogueira sa nedostavila pred rozhodcovský súd a nepodala ani žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto rozhodnutí bola predmetom riešenia otázka, či vnútroštátny súd je v rámci konania o nariadení výkonu oprávnený určiť, že zmluva má nekalú povahu, a to ex offo, teda aj v prípade, ak túto skutočnosť spotrebiteľ nenamietal. Súdny dvor uzavrel, že vnútroštátny súd musí mať aj v rámci konania o nariadení výkonu rozhodnutia právomoc určiť ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky a zrušiť ju. V čl. 59. uviedol, že takýto výklad sa najviac približuje cieľu smernice Rady 93/13/EHS, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Tento výklad tiež zodpovedá zneniu článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý od členských štátov výslovne vyžaduje uplatňovanie primeraných a účinných prostriedkov s cieľom chrániť spotrebiteľa pred uplatňovaním nekalých podmienok. Opačný výklad by totiž mal za následok, že nakoniec by nekalá povaha rozhodcovskej zmluvy nadobudla platnosť, čo by bolo na ujmu spotrebiteľa.

Postup súdu prvého stupňa ako súdu exekučného pri skúmaní rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách ex offo je teda v súlade tak s vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora. Odvolacie námietky oprávneného preto nie sú dôvodné.

Vzhľadom na to, že uvedenú neprijateľnú zmluvnú podmienku možno hodnotiť ako nekalú, súd prvého stupňa správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov exekúcie a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.