KSKE 1 CoE 25/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1CoE/25/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211216924 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211216924.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného I. L. K., M..N.. so sídlom v G., IČO: XX XXX XXX, vo veci H. K. H., N. Y. Č.. X, H., proti povinnému M., M..N.., so sídlom v H., K.Á. Č.. XX, IČO: XX XXX XXX, o vymoženie 808,25 eura s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom Z.. F.. H. S., Exekútorský úrad H., S. Č.. XX, H. pod sp. zn. EX 483/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 16.11.2011 č.k. 48Er/1553/2011-15 takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi Z.. F.. H. S. trovy exekúcie vo výške 39,83 eura v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného (zo dňa 02.06.2011) , žiadosťou doručenou súdu súdu dňa 17.06.2011 súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I. zistil, že povinný bol ku dňu 22.06.2011 (na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, č.k. 32Cbr/11/2010-42 zo dňa 01.02.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2011 o zrušení spoločnosti bez likvidácie) vymazaný z obchodného registra, teda zanikol bez právneho nástupcu. Prvostupňový súd preto uznesením zo dňa 21.09.2011 č.k. 48Er/1553/11-11, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia (z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra, podľa ust. § 19 ods. 2, 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 19 , § 103 a § 104 O.s.p., § 41, § 42 ods. 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti [ďalej len Exekučný poriadok]) zamietol.

S poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku (pretože uznesenie, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamietla nadobudlo právoplatnosť) exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška) a súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume 39,83 eur (vrátane 20 % DPH) , predstavujúce minimálnu výšku náhrady za jednotlivé úkony exekučnej činnosti stanovené paušálnou odmenou.

Povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložil oprávnenému, pretože zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému dňa 9.6.2011, t. j. v čase, kedy bol povinný už zrušený bez likvidácie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, jeho výroku o trovách exekúcie podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v časti náhrady trov exekúcie zrušil a náhradu trov súdnemu exekútorovi nepriznal. Vytýkal prvostupňovému súdu, že aj napriek skutočnosti, že nezavinil zastavenie exekúcie, pretože v čase podania návrhu na začatie exekúcie nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný bude ku dňu 22.6.2011 vymazaný z obchodného registra, bol zaviazaný na ich náhradu. V exekúcii si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce mu z exekučného titulu. K výmazu povinného došlo dňa 22.06.2011, t.j. 13 dní po prevzatí návrhu na začatie exekúcie súdnym exekútorom. O takomto dôvode, ktorý by mohol viesť k zastaveniu exekúcie v čase začatia exekučného konania nemal vedomosť. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ( ďalej len ÚS SR) č.k. III. ÚS 432/08-16, v ktorom ÚS SR konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom smere ÚS SR poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Na danú vec je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70 ) , podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m.m. IV. ÚS 27/08) a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. K rovnakým záverom dospel ÚS SR tiež v uznesení č.k. III. ÚS 351/07-11 a v uznesení č.k. IV. ÚS 236/08-12.

K odvolaniu oprávneného sa podaním doručeným súdu dňa 19.1.2012 vyjadril súdny exekútor. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu. V rozsiahlom vyjadrení uviedol, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie a v súlade s nimi priznal exekútorovi zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ustanovení § 196, § 199 a § 200 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. h/ (správne : písm. g/) a § 203 ods. 2 v znení po 1.2.2002 Exekučného poriadku. Správne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie ( Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania , ak povinný zanikne) a správne postupoval, ak použil analógiu najbližšieho ustanovenia - § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v nadväznosti na zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie. Takýto právny názor na priznanie trov exekútorovi vyslovili aj Generálna prokuratúra SR a Najvyšší súd SR ( napr. rozhodnutie NS SR č.k. 3MCdo 10/2011, zo dňa 24.11.2011, ktoré vydal NS SR na základe podaného mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR) . Zdôraznil, že oprávneným uvádzané rozhodnutie ÚS SR č.k. III.ÚS 432/08-16, zo dňa 16.12.2008 nie je nálezom, ale uznesením ÚS SR, ktorým bola odmietnutá sťažnosť exekútora pre zjavnú neopodstatnenosť, kde exekútor namietal nepriznanie trov exekúcie prvostupňovým i druhostupňovým súdom v exekúcii, ktorá bola zastavená ex lege, podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Právne vety uvedené v odôvodnení tohto uznesenia sú už prekonané rozhodovacou činnosťou súdov v nadväznosti na nové znenie § 200 ods. 2 EP, konkrétne rozhodnutím NS SR sp.zn. 3Cdo 104/2008 (je zároveň judikátom a zjednocujúcim stanoviskom občianskeho kolégia NS SR) , podľa ktorého je exekučný súd povinný postupovať analógiou práva aj pri zastavení exekúcie ex lege, po vyhlásení konkurzu, teda podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku je povinný rozhodnúť o tom, kto zaplatí trovy exekúcie, aj po vyhlásení konkurzu. Nesúhlasil ani s právnym názorom oprávneného v súvislosti s rozhodnutím Van der Mussele c/a Belgicko, ako aj rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa zásadných otázok nepriznania trov exekúcie vtedy, ak už neexistuje ani jeden z účastníkov exekučného konania (oprávnený a povinný) , resp. ak súd znížil trovy exekúcie exekútorovi, ale predsa ich len priznal, a ich úhradou zaviazal niektorého z existujúcich účastníkov konania. Rozhodnutie ESĽP - Van der Mussele c/a Belgicko, je preto pri rozhodovaní všeobecných súdov i ÚS SR neaplikovateľné na činnosť vykonávanú súdnymi exekútormi. Nepriznaním trov exekúcie exekútorovi dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti na čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 58 ods. 2, čl. 59 ods. 1 v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, pretože štát prichádza z dôvodu nerešpektovania § 196 Exekučného poriadku o značnú

časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy exekúcie priznávané súdmi exekútorovi v súlade so zákonom. Z uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný v rámci rozhodovacej činnosti rozhodnúť aj o priznaní trov exekúcie (ak si ich exekútor uplatňuje) , a to z dôvodu, aby boli chránené a garantované práva aj exekútorovi medzinárodným právom, Ústavou SR a zákonom. Konštatoval, že nepriznanie trov exekúcie exekútorovi pri zastavení exekúcie exekučným súdom, na ktoré má zákonné právo podľa § 196 Exekučného poriadku je vždy porušením základného práva exekútora zaručeného v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a porušením základného práva - zákazu povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na skutočnosť, že absentuje vnútroštátna úprava na priznanie trov exekúcie v prípade špecifických prípadov pri zastavení exekúcie a porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku, bolo porušené aj základné právo podľa čl. 6 Európskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru. Poukázal tiež na nález ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 49/06 zo dňa 14.9.2006, z ktorého vyplýva, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku SR rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, neznamená to, že môže nastať taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, nakoľko takýto postup pri rozhodovaní súdov podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že oprávneným podané odvolanie je dôvodné.

Uznesenie vo výrokoch o zastavení exekúcie nebolo odvolaním napadnuté a nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O.s.p.) , preto nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 9.6.2011. Súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadosťou doručenou prvostupňovému súdu dňa 17.6.2011. Povinný bol uznesením Okresného súdu Košice I č.k. 32Cbr/11/2010-42 zo dňa 1.2.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť o zrušení spoločnosti bez likvidácie vymazaný z obchodného registra. Obchodný register zverejnil výmaz povinného z obchodného registra dňom 22.6.2011. Z tohto podstatného dôvodu súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21.9.2011 č.k.: 48Er/1553/2011-11, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Následne súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie vo výške 39,83 eur ( odmena stanovená paušálnou sumou v minimálnej výške podľa § 14 ods. 1 vyhlášky spolu s 20 % DPH) a navrhol na ich náhradu zaviazať oprávneného.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196) . Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.

Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu za výkon exekučnej činnosti, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Oprávnený hradí trovy exekúcie len výnimočne, t.j. podľa vyššie citovaného § 203 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor poukázal aj na najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne na uznesenia NS SR sp.zn. 3 M Cdo 10/2011 zo dňa 24.11.2011 z ktorého vyplýva, že exekučný súd sa musí náležite zaoberať otázkou, z akého dôvodu došlo k výmazu povinného z obchodného registra, pretože dôvod výmazu má dopad na dôvod zastavenia exekúcie a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak je teda povinný vymazaný z obchodného registra z dôvodu jeho nemajetnosti, je nutné exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. O trovách exekúcie potom súd rozhodne podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviaže oprávneného.

V preskúmavanom prípade však nebola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ ani podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, ale bola zastavená podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, pretože súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( z dôvodu zániku povinného) zamietol a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.

Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:

a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,

b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,

c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,

d) doručenie exekučného príkazu,

e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,

f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,

g) každé zisťovanie bydliska povinného,

h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,

i) každé zisťovanie účtu povinného,

j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.

V prípade zastavenia exekúcie sa odmena exekútora vypočítava podľa jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, ktoré exekútor v konaní vykonal (§ 15 vyhlášky) . Odmena patrí exekútorovi za každý jednotlivý

vykonaný úkon, t.j. napríklad v prípade viacerých doručených exekučných príkazov patrí paušálna odmena za každý doručený exekučný príkaz.

Podľa gramatického a logického výkladu vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že prvým odmeňovaným úkonom súdneho exekútora je získanie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak však v preskumávanej veci bola súdnemu exekútorovi žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá ( uznesením prvostupňového súdu zo dňa 21.9.2011 č.k. 48Er/1553/2011-11) , súdnemu exekútorovi nie je možné priznať odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, a to ani v minimálnej výške 33,19 eur (§ 14 ods. 1 vyhlášky) , pretože poverenie na vykonanie exekúcie súdny exekútor nezískal.

Keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie uznesenia v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie (§ 219 O.s.p.) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.) , odvolací súd preto zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože oprávnený aj keď v odvolacom konaní mal úspech náhradu trov konania nežiadal a žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania mu nevznikli a súdny exekútor v odvolacom konaní úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.