KSKE 1 Sp 1/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200006 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200006.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: I. I., K.. XX.XX.XXXX, I. O. O., B. V. H. XX, V. O. O., A. X, K., Š. V. W., naposledy na území Slovenskej republiky miesto pobytu Ú. V. G. V. D. B. W., O.K. XX, XXX XX W., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Q. Š.S., U., Q. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru S.Š., Y. Z. U. D. V. V., Ú. Z. U. D. V. V., I.. W. Č.. XX, XXX XX S., o preskúmanie rozhodnutia č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-40-012/2011 zo dňa 19.12.2011 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-40-012/2011 zo dňa 19.12.2011.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-40-012/2011 zo dňa 19.12.2011 v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) , § 62 ods. 3, 4 a § 57 ods. 5 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) z dôvodu výkonu trestu vyhostenia z územia SR na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 23.02.2009 pod č. k. 8T/21/2009-299, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2011, zaistil navrhovateľa dňom 19.12.2011 v čase o 16:50 hod. a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Ďalej je vo výroku rozhodnutia odporcu uvedené, že v zmysle § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie nie je zaistením cudzinca dotknuté.

Vo výroku rozhodnutia odporca tiež uviedol, že v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. V zmysle § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len ÚPZC Sečovce ) . V zmysle § 57 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov je účastník konania povinný vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote do 30 dní od prepustenia z ÚPZC v Sečovciach, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši sp. zn. 8T/21/2009-299 zo dňa 27.02.2011, uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania

podľa § 189 ods. 1, 2, písm. a/ Tr. zákona, prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2, písm. a/ Tr. zákona a zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, Tr. zákona. Podľa § 65 ods. 1, 3 Tr. zákona mu bol uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu 5 rokov.

Za podklad pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, označil odporca existenciu tohto právoplatného rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest odňatia slobody na dobu 5 rokov a šesť mesiacov a zároveň trest vyhostenia z územia SR na dobu 5 rokov. Dňa 19.12.2011 bol navrhovateľ prevzatý z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach - Šaci hliadkou OCP PZ v Košiciach po podmienečnom prepustení z výkonu tohto trestu, za účelom výkonu trestu vyhostenia na základe Protokolu o odovzdaní osoby na vykonanie trestu vyhostenia č. s. Ú.-XX/XXXX-XXXXXX zo dňa 19.12.2011.

Ďalej odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že keďže trest vyhostenia je na základe právoplatného rozsudku zo dňa 27.02.2011 vykonateľný, bolo povinnosťou správneho orgánu po odovzdaní ÚVTOS a ÚVV v Košiciach, rozhodnúť o zaistení navrhovateľa na účel vykonania súdom uloženého trestu vyhostenia z územia SR . Dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ sa na území SR zdržiava bez oprávnenia, čo nesporne vyplýva nielen z obsahu administratívneho spisu, ale aj z obsahu zápisnice spísanej dňa 19.12.2011 a z toho dôvodu nebolo možné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca tiež uviedol, že ako správny orgán pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať súdom uložený trest vyhostenia. V zmysle zápisnice navrhovateľ uviedol, že ak by mohol, tak by odišiel zo Slovenska aj sám na vlastné náklady, k čomu by potreboval len dve - tri hodiny, aby opustil Slovensko, no musí sa podrobiť procedúre danej zákonom a rozsudkom súdu.

Napokon odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že rešpektoval nielen platné zákony, ale aj Ústavu SR, ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané s ohľadom na súkromný a rodinný život navrhovateľa, citáciou článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru. K tomu odporca konštatoval, že účastník konania je ženatý, má ženu a dieťa v Nemecku, kde má udelený pobyt ako rodinný príslušník občana Európskej únie, je štátnym príslušníkom W..

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 03.01.2012 sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia odporcu o zaistení a žiadal vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu navrhovateľa.

V písomných dôvodoch návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal zmätočnosť rozhodnutia odporcu, že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu trestu vyhostenia na základe rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 23.02.2011, no v zmysle odôvodnenia rozhodnutia bol zaistený za účelom výkonu rozsudku tohto súdu zo dňa 27.02.2011, t. j. rozhodnutia vydaného o 4 dni neskôr.

Výrok rozhodnutia považoval splnomocnený zástupca navrhovateľa za neurčitý a rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné, ak v ňom odporca neurčil riadne lehotu zaistenia navrhovateľa presne a nie iba doslovnou citáciou § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ktoré vymedzuje interval, v rámci ktorého odporca môže určiť lehotu zaistenia. Namietal, že je potrebné, aby príslušný orgán určil ako dlho bude trvať kým sa uskutoční administratívne vyhostenie navrhovateľa.

Pokiaľ z rozhodnutia odporcu vyplýva, že sa zaoberal tým, či bude možné vykonať súdom uložený trest vyhostenia, zástupca navrhovateľa namietal, že nie je zrejmé, k akým záverom odporca pri skúmaní tejto otázky dospel. Poukázal pritom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na zákonnosť pozbavenia osobnej slobody, ktoré musí byť efektívne a účelné, a to s poukazom na rozsudky Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veciach SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005, ako aj vo veci Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998. V odvolaní splnomocnený zástupca navrhovateľa preto namietal, že odporca sa napriek svojmu tvrdeniu efektívnosťou a účelnosťou zaistenia nezaoberal a z rozhodnutia nie je zrejmé, či je navrhovateľ z územia SR vyhostiteľný. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ má záujem vykonať rozhodnutie o vyhostení aj sám a na vlastné náklady, takže v zmysle článku 15 tzv. Návratovej smernice bolo zrejmé, že navrhovateľ sa ani nebude skrývať, ani vyhýbať návratu a preto s poukazom na riadnu spoluprácu navrhovateľa v rozhodnutí nie je odôvodnené, prečo bolo nevyhnutné pristúpiť k opatreniu v podobe pozbavenia osobnej slobody a prečo nebolo možné postupovať inak. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sža/94/2010.

Odporca sa k predmetnému návrhu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania, výsluchu splnomocnenej zástupkyne splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný, v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.12.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil dňom 19.12.2011 o 16:30 hod. a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach, nariadenom na deň 12.01.2012, splnomocnená zástupkyňa splnomocneného zástupcu navrhovateľa uviedla, že trvá na písomných dôvodoch odvolania uvedených v opravnom prostriedku a navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Poukázala na to, že nezákonnosť rozhodnutia odporcu spočíva predovšetkým v tom, že v rozhodnutí nebola riadne stanovená lehota obmedzenia osobnej slobody, rozhodnutie nebolo odôvodnené z hľadiska efektívnosti a účelnosti a citáciu rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši považuje za zmätočnú aj vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia odporcu.

Splnomocnený zástupca odporcu trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Predložil súdu k nahliadnutiu Zápisnicu o vyhostení cudzinca z územia SR zo dňa 28.12.2011, z ktorej bolo zistené, že vyhostenie navrhovateľa do W. bolo realizované dňa 28.12.2011 cez hraničný priechod S. - J.. K námietke ohľadom dátumu a právoplatnosti trestného rozsudku uviedol, že sa jedná o odstrániteľnú administratívnu chybu. Za zákonný považoval i výrok, v ktorom nebola stanovená konkrétna lehota zaistenia, ale lehota s poukazom na zákonné ustanovenie, teda najviac na šesť mesiacov, o to viac, že navrhovateľ bol z celej tento lehoty zaistený iba šesť dní a bolo realizované vyhostenie. Poukázal na nimi prejednávané veci, v ktorých až na dva prípady Vietnamcov boli osoby vyhostené skôr ako v maximálne stanovenej lehote 6 mesiacov a tvrdil, že nie je možné reálne stanoviť lehotu zaistenia.

K odvolacej námietke, týkajúcej sa účelu zaistenia, uviedol, že tento je zrejmý z rozsudku, pretože navrhovateľ bol prepustený z výkonu trestu a je neprijateľné, aby takáto osoba sa voľne pohybovala po území SR. O efektivite takéhoto rozhodnutia svedčí skutočnosť, že do 6 dní bol zabezpečený náhradný doklad a bolo realizované vyhostenie navrhovateľa do W.. Jeho pohyb bol obmedzený iba na území SR, lebo navrhovateľ má rodinu v Nemecku a je len na rozhodnutí orgánov Nemecka, či by sa mohol vrátiť späť do Nemecka. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Z výroku rozhodnutia odporcu a jeho odôvodnenia krajskému súdu vyplynulo, že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu trestu vyhostenia z územia SR na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši. Na základe odvolacích námietok krajský súd z administratívneho spisu odporcu zistil, že rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši je zo dňa 23.02.2009 a toho istého dňa, teda 23.02.2009, nadobudol právoplatnosť. Je teda nepochybné, že do vydania rozhodnutia o zaistení bol predmetný rozsudok a ním uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu 5 rokov uložený právoplatne. Z toho dôvodu údaj vo výroku rozhodnutia, ako aj v odôvodnení, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2011, je zrejmou nesprávnosťou, ktorú je povinnosťou odporcu opraviť v zmysle § 47 ods. 6 Správneho poriadku. (dátum 27.02.2011 je mylný aj z toho dôvodu, že dátum 27.02.2009 je len dátumom vyznačenia právoplatnosti rozhodnutia dňom 23.02.2009) .

Podľa ustanovenia § 62 ods.1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení. Ak totožnosť zaisteného cudzinca nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

V zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v nadväznosti na ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) , policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak

a) cudzinec nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,

b) možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť,

c) má byť cudzinec podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu alebo

d) cudzinec nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Úlohou krajského súdu v danej veci bolo preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov, uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 O. s. p.) . Vzhľadom na dispozičnú zásadu konania v správnom súdnictve súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného resp. hmotného) . Z ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p. (použitie ktorého v konaní podľa III. hlavy 5. časti O. s. p. vyplýva z ustanovenia § 250l ods. 2 O. s. p.) vyplýva, že navrhovateľ resp. jeho splnomocnený zástupca, je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR 10Sža/7/2010 zo dňa 29.06.2011) .

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že tento namietal zmätočnosť rozhodnutia odporcu pri označení rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, na základe ktorého bol navrhovateľ zaistený za

účelom výkonu trestu vyhostenia. Ďalšia odvolacia námietka sa týkala výroku napadnutého rozsudku podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol navrhovateľ zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, čo splnomocnený zástupca navrhovateľa považoval za výrok, na základe ktorého navrhovateľ bol zaistený na vopred riadne neurčený čas. Napokon namietal, s poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a s poukazom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, že v rozhodnutí nie je s poukazom na riadnu spoluprácu navrhovateľa, odôvodnené, prečo bolo nevyhnutné v danom prípade pristúpiť k opatreniu v podobe pozbavenia osobnej slobody a prečo nebolo možné postupovať inak, teda že odporca v rozhodnutí neodôvodnil efektívnosť a účelnosť pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

K odvolacej námietke, týkajúcej sa výroku napadnutého rozhodnutia o dobe zaistenia a námietke, že navrhovateľ bol zaistený na vopred riadne neurčený čas, odporca vo výroku rozhodnutia uviedol, že v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku namietal tiež, že odporca sa napriek svojmu tvrdeniu nezaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia a z rozhodnutia nie je zrejmé, či je navrhovateľ z územia Slovenskej republiky vyhostiteľný. V opravnom prostriedku však ani splnomocnený zástupca navrhovateľa neuviedol dôvody, ktoré po skutkovej stránke by spôsobovali neefektívnosť či neúčelnosť zaistenia navrhovateľa, resp. dôvody, ktoré by bránili vo vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa udelil navrhovateľ plnomocenstvo dňa 23.12.2011. Na pojednávaní krajského súdu splnomocnený zástupca odporcu predložil súdu k nahliadnutiu Zápisnicu o vyhostení cudzinca z územia SR zo dňa 28.12.2011, v zmysle ktorej vyhostenie navrhovateľa bolo realizované dňa 28.12.2011 cez priechod S. - J.. Predmetný návrh splnomocneného zástupcu navrhovateľa je zo dňa 03.01.2012, bol teda napísaný v čase, kedy zástupca navrhovateľa mohol mať vedomosť o tom, že bolo realizované vyhostenie navrhovateľa v priebehu deviatich dní od jeho zaistenia. Z toho pohľadu bolo vyhostenie navrhovateľa realizované a navrhovateľ vyhostený z územia SR po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody pre závažné úmyselné trestné činy v krátkej dobe.

Krajský súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p., napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HPC-PO6- ZVC-40-012/2011 zo dňa 19.12.2011 ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.